Hotel Kamila a sen o perníkovej chalúpke
Hovorí sa, že všade dobre, doma najlepšie. To si povie takmer každý, kto sa vráti zo služobnej cesty či z dovolenky. Sú však miesta, odkiaľ odchádzame spokojní – s krajinou, ľuďmi, so stravou aj s hotelovou izbou. Miesta, kde sa cítime doslova ako doma. Podobnú filozofiu sa snaží napĺňať aj Kamila Magálová – herečka a majiteľka malého rodinného hotela, ktorá nám čo-to prezradila o hotelierstve a o bývaní.
Byť herečkou, matkou, manželkou a aj podnikateľkou je nielen časovo, ale aj fyzicky náročné. Prečo ste sa vlastne rozhodli pre hotelierstvo?
Ja som sa nerozhodla, rozhodol sa môj manžel. Na začiatku som nesúhlasila, ale napokon ma prehovoril. Povedala som si, že každý chlap musí mať nejakú hračku, tak prečo nie hotel. Predpokladala som, že sa s ním bude baviť desať rokov a ja budem mať svätý pokoj. Manžel to však zvládol za tri roky bez mojej pomoci. Potom som sa do toho zhonu zainteresovala aj ja – bolo treba zariadiť veľa vecí, urobiť toto a tamto, no a to už som predsa nemohla nechať len tak, najmä keď si muž so synom vymysleli, že hotel sa bude volať Kamila. Na jednej strane je to príjemné, ale na druhej strane vás to veľmi zaväzuje k tomu, aby bolo pre hostí všetko dokonale pripravené a zabezpečené. Čiže chtiac-nechtiac som bola vtiahnutá do tohto procesu. Dizajn hotela, výber zariadenia a doplnkov a ďalšie organizačné veci, to sú moje záležitosti, ekonomickú stránku má na starosti manžel, lebo keby som to robila ja, dávno by sme skrachovali. Ale každý je dobrý na niečo iné.
Hotel bol pôvodne pálfyovský poľovnícky kaštieľ, dnes jeho podobu dotvárajú moderné architektonické prvky. Ako prebiehal proces prestavby a s čím všetkým ste museli zápasiť, aby nadobudol súčasný vzhľad?
Kaštieľ má svoju históriu, žiaľ, nezachovali sa obrázky ani dokumentácia o jeho pôvodnom výzore. Autentickou spomienkou na minulosť je vežička na streche a pivnica, kde v súčasnosti máme vinotéku. Pálfyovské sídlo sa v štyridsiatom ôsmom zmenilo na administratívnu budovu. Keď sme ho kúpili, bolo v hroznom stave. Našťastie kaštieľ mal dobré základy. Pôvodná budova mala tvar obdĺžnika, my sme dorobili bočné výklenky a architekti navrhli aj sklenenú oblúkovú prístavbu, ktorej som sa veľmi bála, pretože keď som videla maketu projektu, vyzeralo to ako štartovací modul na raketoplán. Nevedela som si to celkom jasne predstaviť a dosť dlho som s nimi bojovala. Dnes neľutujem, že sme sa rozhodli pre také zaujímavé riešenie, pri ktorom sa moderná architektúra nebije s pôvodnou. A navyše prístavbou tohto výklenku sme získali ďalšie priestory – na prízemí je reštaurácia, na poschodí konferenčná miestnosť, kde sa konajú svadobné hostiny, a navrchu je terasa.
Celý proces prestavby trval tri roky. Za ten čas sme zistili, že na stavbe skutočne nepotrebujete mať plno navzájom si prekážajúcich ľudí. Dôležitý je stavbyvedúci, ktorým bol v našom prípade manžel, a šikovní majstri, ktorí sa vyznajú v svojom remesle. Ja som postavila už dva domy, preto viem, čo táto práca predstavuje. Preto nemám rada ľudí, ktorí vám dopredu povedia, že niečo nejde alebo že sa to nedá urobiť. Keď niekomu priblížim svoju predstavu a vidím, že ju hneď nezavrhne, ale že nad ňou uvažuje, tak je dobre. Dovolím si povedať, že gros hotela sme postavili so štyrmi vyučenými majstrami a s niekoľkými pomocníkmi.
Spomínali ste, že zariaďovanie interiéru je vaša záležitosť. Odkiaľ čerpáte inšpiráciu?
Vychovávali ma starí rodičia, ktorí mi rozprávali o histórii starožitného nábytku, takže viem o ňom všetko. Zaujímavé boli aj príbehy o perzských kobercoch, ktoré mám mimochodom dodnes, presne viem, čo znamenajú jednotlivé vzory a farby, všetko malo svoj zmysel. A keďže pochádzam z rodiny akademických maliarov, zdedila som aj estetické cítenie pre zladenie farebných odtieňov. Pri zariaďovaní interiéru hotela sa riadim vlastným vkusom. Uprednostňujem teplé farby, z ktorých má človek lepší pocit. Inšpiráciu som však čerpala aj zo zahraničných ciest. Keď sme boli na Bali v Indonézii, očarilo nás tíkové drevo, z ktorého tamojší majstri vyrábajú takmer všetok nábytok. Zaujímavé je, že väčšina nábytku je vyrobená z jedného kusa, ťažko by ste hľadali jediný klinec. A keď nie je z jedného kusa, tak jednotlivé časti do seba dokonale zapadajú tak, aby nábytok vydržal čo najdlhšie. Takým nábytkom je zariadená aj naša takzvaná balijská izba. Mám rada zvláštne veci, niečo, čo nie je každodenné… ale musí to byť zároveň jednoduché a vkusné, pretože v jednoduchosti je sila – tak ma to učili moji starí rodičia.
Čo okrem organizačného talentu a financií si vyžaduje táto práca?24-hodinové nasadenie, pretože každý deň musíte niečo riešiť. Nepoviete si, že vonku je príjemne, slniečko svieti, dnes sa nebudem zaoberať nijakými problémami. To v hotelierstve neplatí. Napríklad sa stalo, že naraz nám vypadli traja kuchári z jednej zmeny. Nemôžete hosťom povedať: Dnes nebudete mať obed, lebo nie sú kuchári. To predsa nikoho nezaujíma, situáciu musíte okamžite riešiť. Občas sa stane, že aj stroje vypovedia službu, ako napríklad mangeľ – to je hotová katastrofa, najmä keď je hotel plne obsadený. Vtedy žehlíme všetci vrátane mojej rodiny. Toto sú veci, ktoré nikto nevidí a ktoré by nám nikto nezávidel. Ale robím to rada, ide predsa o rodinný hotel.
Je to podobné ako v herectve – keď mám zlú náladu alebo nejakú tragédiu v rodine, musím sa tváriť, že je všetko v poriadku, pretože divák sa prišiel na večerné predstavenie (ak je to komédia) pobaviť. Aj hosť – či už sem príde na jednu noc, alebo na týždeň – chce mať čistú a voňavú bielizeň a mojou úlohou je postarať sa o to. Kedysi som videla jeden anglický dokument, kde sa reportér pýtal 85-ročného hoteliera, čo ho fascinuje na tejto práci, že ju robí tak dlho. A on odpovedal: Je to nádherná práca, priznávam, mal som krásny a úžasný život, ale nikomu by som to neodporúčal. A ja viem, o čom hovoril, pretože hotelierstvo je skutočne robota na celý život a na 24 hodín denne.