Zastavte chlad pod nohami

Keďže podlahy realizované do polovice deväťdesiatych rokov minulého storočia nezodpovedajú nárokom dnešnej normy, z hľadiska úspory energie je nutné ich rekonštruovať. Kvalitne izolované podlahové konštrukcie zabezpečia energetickú úsporu celého objektu o 8 až 10 percent. Zároveň obmedzujú prienik interiérového hluku do ostatných častí budovy a pomáhajú chrániť budovu pred šírením prípadného požiaru. Minimálne požiadavky na hodnoty tepelných odporov konštrukcií sú stanovené normou. Všeobecne sa odporúča aplikácia účinnejšej izolácie ako určuje norma, aby bolo aj v budúcnosti možné zabezpečiť úsporu financií pri neustále narastajúcich nákladoch na vykurovanie. Spoľahlivá tepelná izolácia nemalou mierou vplýva na úroveň komfortu bývania v dome či v byte i na životnú úroveň jeho obyvateľov.

Čo je plávajúca podlaha

Podlahová konštrukcia obytných priestorov býva spravidla plávajúca. Keďže mnohí si pod týmto pojmom predstavia laminátovú parketovú podlahu, na upresnenie uvedieme, čo vlastne plávajúca podlaha je. Ide o podlahu, ktorej jednotlivé vrstvy nie sú priamo upevnené (či už lepením, skrutkami alebo klincami) do nosnej, v tomto prípade stropnej konštrukcie. Od stien sú jednotlivé vrstvy podlahy oddelené dilatačnými medzerami. V smere zhora nadol je podlaha tvorená piatimi vrstvami – nášľapnou, roznášacou, parozábranou, tepelnou a akustickou izoláciou a hydroizoláciou.

Nášľapnú vrstvu tvorí dlažba, parkety, koberec, PVC krytiny či korok. Roznášaciu vrstvu tvorí betónová mazanina, drevotrieskové a drevoštiepkové dosky, sadrokartonové a sadrovláknité dosky alebo cementotrieskové dosky. Táto vrstva má za úlohu rovnomerne prenášať zaťaženie z interiéru do stropnej konštrukcie a chrániť tepelnú izoláciu. Parozábrana zabráni kondenzácii vody a pary v tepelnej izolácii. Hydroizolácia chráni tepelnú izoláciu pred vlhkom zo stropnej konštrukcie. Pod vrstvami plávajúcej podlahy sa nachádza nosná stropná konštrukcia, či už železobetónová doska, trámový strop, keramické preklady alebo v prípade suterénov základová doska.

Špecifickým typom podlahy, s ktorým sa môžeme stretnúť najmä v bytovej výstavbe z obdobia osemdesiatych rokov minulého storočia, je takzvaná nulová podlaha. Jej nášľapná vrstva je priamo položená na stropnú konštrukciu, napríklad PVC pásy. Tieto podlahy nezodpovedajú dnešným náročným tepelnoizolačným a zvukoizolačným kritériám.

Plávajúce podlahové konštrukcie sa z hľadiska svojho prevedenia rozdeľujú na ľahké a ťažké. Ťažké podlahy sa robia mokrým procesom a ich plošná hmotnosť býva približne 75 kg/m². Ľahká podlaha sa robí suchým spôsobom montáže. Na tepelnú izoláciu sa kladú veľkoplošné dosky napríklad zo sadrokartónu, z drevotriesky a pod. Plošná hmotnosť tejto roznášacej vrstvy je asi 15 kg/m².

Ako správne určiť hrúbku tepelnej izolácie

Tepelnú izoláciu zabezpečujeme nad suterénom, exteriérom či terénom. Pivničné priestory zvyčajne vykurujeme na nižšiu teplotu, prípadne ich nevykurujeme vôbec. Práve pre teplotný rozdiel medzi týmito priestormi dochádza k úniku tepla do miestnosti s nižšou teplotou a k ochladzovaniu interiéru a podlahovej konštrukcie. Za určitých fyzikálnych podmienok nastáva v stropnej konštrukcii kondenzácia vodných pár, vznik plesní v kútoch a celková nepohoda v dôsledku nižšej teploty podlahy.

Pre správne určenie hrúbky tepelnej izolácie je dobré dať si urobiť kompletný tepelnotechnický prepočet. Ten zohľadní konkrétny stav stavebných konštrukcií, účel miestností a teplotnú oblasť, v ktorej sa objekt nachádza. Následne sa zvolí vhodný typ tepelnej izolácie. Ďalším dôležitým krokom pre návrh kvalitnej plávajúcej podlahy je stanovenie zaťažovacích podmienok podlahovej konštrukcie. Tieto podmienky sú závislé od účelu využívania objektu. Podľa nich sa určí hrúbka roznášacej vrstvy, ktorá bude rovnomerne prenášať zaťaženie z interiéru a chrániť tak tepelnú izoláciu.

Ideálnym riešením je, keď je teplota povrchov zhruba o 4 °C nižšia, ako je teplota interiéru. Teplota podlahy by sa mala pohybovať v rozmedzí 17 – 26 °C, v prípade využitia podlahového vykurovania to môže byť aj 29 °C. V kúpeľniach je povolená teplota až 31°C. Vyššie ani nižšie teploty podlahovej konštrukcie nie sú zárukou tepelnej pohody. Dokonca vyššia teplota nie je vhodná zo zdravotného hľadiska, nakoľko obyvatelia prestávajú byť otužilí a sú menej odolní.

S výhľadom do budúcnosti je vhodné izolovať strop nad nevykurovaným priestorom 80 až 120 mm tepelnej izolácie. Podlahu nad exteriérom je dobré izolovať v dvoch vrstvách, a to nasledovne: nad stropnou konštrukciou v interiéri pridať 100 – 150 mm a pod stropnú konštrukciu pridať približne 50 mm tepelnej izolácie. Táto musí byť chránená omietkou. V prípade vykurovaného suterénu s výškou podlahy do 0,5 m pod okolitým terénom sa odporúča dať 60 – 100 mm tepelnej izolácie. V ostatných prípadoch suterénov, ktoré sú zapustené pod okolitý terén viac ako 0,5 m, postačí pridať 40 – 80 mm tepelnej izolácie. Samozrejme správna hrúbka tepelnej izolácie závisí od konkrétneho typu tepelnej izolácie, typu stropnej a podkladovej konštrukcie, tepelnotechnického výpočtu, účelu a polohy miestnosti, nadmorskej výšky, poveternostných podmienok či tepelnej oblasti, v ktorej je budova umiestnená. Ako vidíte, zohľadniť treba množstvo aspektov, preto odporúčame konzultáciu s odborníkmi. Nespoliehajte sa na postup, ktorý použil pri rekonštrukcii váš sused, ani na robotníkov, ktorí budú rekonštrukciu realizovať.

Najbežnejšie používané materiály

Na trhu sú dostupné zatepľovacie materiály rozličnej kvality, tepelnoizolačných vlastností a požiarnej bezpečnosti. Izolačné materiály majú mať nízky súčiniteľ tepelnej vodivosti, t. j. vynikajúce izolačné vlastnosti. Musia byť nehorľavé, čím zvýšia pasívnu bezpečnosť stavby. Majú zabezpečovať dostatočnú zvukovú izoláciu, čo je dôležité pri izolovaní podlahových konštrukcií medzi vykurovanými priestormi. Medzi ich vlastnosťami by nemala chýbať ani prievzdušnosť, stabilnosť – pri zmene teploty si zachovávajú svoj tvar a vlastnosti, zdravotnú nezávadnosť a nenasiakavosť.

Výber izolačných materiálov je dnes široký. Pre verejnosť asi najznámejší a najobľúbenejší materiál, pravdepodobne aj vďaka svojej výhodnej cene, je expandovaný polystyrén. Je ľahký, čo umožňuje jednoduchú manipuláciu a montáž. Je tvarovo stály, dobre odoláva vlhkosti, hnilobe a starnutiu. Vyznačuje sa dobrými tepelnoizolačnými vlastnosťami. Má relatívne vysoký difúzny odpor, takže obmedzene prepúšťa vodnú paru. V základnej úprave je horľavý, ale vyrába sa aj samozahasínajúci. Nevýhodou je jeho nasiakavosť a neschopnosť odolávať teplotám vyšším ako 70 °C. Pri izolácii podláh sa dobre hodí do interiérov. Bez problémov ho môžeme použiť aj v priestore s vyššou vlhkosťou, v suterénoch a medzi trámové stropy.

Ďalším izolačným materiálom je moderný extrudovaný polystyrén, ktorý je oproti expandovanému polystyrénu pevnejší, vôbec neprepúšťa vodnú paru a nemá tendenciu sa zmršťovať. Je drahší, ale má o niečo lepšie tepelnoizolačné vlastnosti. Môžeme ho použiť podobne ako expandovaný polystyrén pri izoláciach v interiéri, vo vlhkých priestoroch, ako je suterén, pod stropnú konštrukciu v nevykurovanom priestore, v kúpeľniach a podobne.

Minerálna vlna sa vyrába v dvoch modifikáciách, a to ako sklená vlna a kamenná vlna. Sklená je ľahšia, stlačiteľnejšia a pre zvýšenie pevnosti sa musí upravovať. Kamenná vlna sa vyrába v rôznych tvarových a pevnostných modifikáciách. Je nehorľavá, zdravotne nezávadná, má vysokú priepustnosť vodných pár, vďaka čomu môže budova „dýchať“. Je vynikajúcim izolantom hluku a tepla. Nesmie však prísť do kontaktu s vodou! Jej využitie pri izolácii je naozaj všestranné – od suterénu až po strop. Nevýhodou môže byť jej cena.

Sypané izolanty – expandovaný perlit a keramzit – majú stredné tepelné a zvukovoizolačné vlastnosti, nízku objemovú hmotnosť, sú pevné, málo nasiakavé, nehorľavé, stále a zdraviu neškodné. Používajú sa na rôzne násypy, zásypy strešných konštrukcií, podsypy podláh. Na zvýšenie tepelnoizolačných vlastností sa pridávajú do betónov, mált, omietok. V dnešnej dobe sa tieto materiály nepoužívajú veľmi často.

Pri izoláciách podláh využijeme aj polyuretán, najmä jednozložkový (vo forme peny), ktorý sa dá použiť na izoláciu prestupov, otvorov a pod. Izolačným materiálom sú aj drevovláknité dosky, ktoré sa vyrábajú v troch základných realizáciách – ako tepelnoizolačné dosky z drevenej vlny obalenej cementom, ako dosky z lisovanej drevenej vlny a samozahasínajúceho polystyrénu a ako dosky z drevenej a minerálnej vlny. Všetky majú výborné tepelnoizolačné, zvukovoizolačné a protipožiarne vlastnosti, sú pevné, pružné a ľahko opracovateľné. Môžeme ich využiť pri izoláciách stropnej konštrukcie v suteréne, do podláh i na obklady stien.

Postup izolovania novej podlahy

Pri izolovaní podlahovej konštrukcie začíname poistnou hydroizoláciou. Kladieme ju len v prípade nutnosti – ak hrozí prienik vlhkosti zo stropu do tepelnej izolácie. Hlavnou podmienkou pri aplikácii ktoréhokoľvek druhu tepelnej izolácie je dostatočná suchosť izolačného materiálu. Čím viac vody bude izolačný materiál obsahovať, tým ľahšie bude viesť teplo a horšie izolovať. To isté platí aj pre podklad pod izoláciu – musí byť dostatočne rovný a suchý. Pokračujeme tým, že po obvode konštrukcie – v mieste styku so stenou uložíme izolačný pásik z rovnakého materiálu, ako je hlavná izolácia. Okrajový pásik zabraňuje prechodu hluku a tepla a slúži aj ako dilatácia. Následne uložíme tepelnú izoláciu, na ktorú sa položí poistná hydroizolácia, napríklad PE fólia alebo asfaltová lepenka. Hydroizolácia musí mať dostatočný presah, aby roznášacia vrstva podlahy nezatiekla do tepelnej izolácie. Potom nanesieme roznášaciu vrstvu, ktorá sa v prípade betónovania vystuží betonárskou výstužou. Zarovno s betónom sa odreže presahujúci okrajový pásik a hydroizolácia. Ostáva nám už len vytvoriť samotnú nášľapnú vrstvu. V prípade ľahkej plávajúcej podlahy sa na tepelnú izoláciu ukladajú veľkoplošné dosky, ktoré musia byť uložené tesne vedľa seba v dvoch vrstvách tak, aby stykové škáry neboli nad sebou.

Izolácia staršej podlahy

Ak máte starší rodinný dom, roznášacia vrstva býva spojená spolu s tepelnou izoláciou do jednej vrstvy, napríklad ako škvarobetón. Pri rekonštrukcii možno túto vrstvu odstrániť až na samotnú stropnú konštrukciu a nahradiť ju modernými a účinnejšími materiálmi. Ak máme v interiéri dostatočnú svetlú výšku, škvarobetón môžeme ponechať a jednotlivé podlahové vrstvy navýšiť dodatočne. Tepelná izolácia sa môže uložiť aj medzi trámy alebo drevený záklop uložený na trámoch. Izolovanie podlahy pod úrovňou terénu sa vykoná vyššie uvedeným spôsobom. Tepelnú izoláciu možno po obvode miestnosti aj zosilniť. Pri obvodovej stene sa odstráni asi polmetrový pás podlahových vrstiev, najlepšie až po podkladový betón. Ak sa pritom poruší hydroizolácia, položí sa nanovo. Uloží sa prídavná tepelná izolácia, na ktorú položíme ďalšiu vrstvu tepelnej izolácie už do celého suterénu.

Zateplenie stropnej konštrukcie nad nevykurovaným priestorom sa môže vykonať dvoma spôsobmi. Prvým je zateplenie podlahových vrstiev, čo v už existujúcom objekte môže znamenať zníženie svetlej výšky interiéru, alebo odstránenie pôvodných vrstiev a vytvorenie nového zateplenia. Druhou možnosťou je pridanie tepelnej izolácie pod strop v nevykurovanom priestore. V tomto prípade sa zníži svetlá výška v existujúcom suteréne.

V prípade zatepľovania podlahy treba dať veľký pozor na existujúce vedenia zdravotnotechnických inštalácií a vykurovacích rozvodov. Musia sa izolovať ešte pred položením tepelnej izolácie, aby napríklad pri použití polystyrénu nedošlo v dôsledku vyššej teploty k jeho znehodnoteniu. Ďalším dôležitým detailom, na ktorý by sa nemalo zabudnúť, sú prestupy inštalácií cez stropnú konštrukciu. Tie je tiež nutné izolovať. Kvalitne izolovaná podlaha je zárukou príjemnej atmosféry v celom dome. Treba ale podotknúť, že zateplenie podlahových konštrukcií je len časťou cesty vedúcej k úspore energií.

Čo je tepelný odpor Schopnosť konštrukcie znižovať prestup tepla z interiéru do exteriéru sa nazýva tepelný odpor. Označuje sa ako R a udáva sa v m2.K/W. Pre jednotlivé konštrukcie sa určí súčtom tepelných odporov jednotlivých vrstiev. V prípade podlahy na teréne sa berú do úvahy vrstvy nad izoláciou proti zemnej vlhkosti. Čím je hodnota tepelného odporu vyššia, tým konštrukcia lepšie bráni úniku tepla. V našich technických normách sa určujú hodnoty odporu konštrukcií osobitne pre rekonštruované budovy a pre novostavby. Pri rekonštruovaných budovách je hodnota tepelného odporu konštrukcie určená ako minimálna, resp. požadovaná. Pri novostavbách má táto hodnota význam hodnoty odporúčanej a je v priemere 1,5 krát vyššia ako pre rekonštrukciu. Stojí za zváženie, či pri rekonštrukciách budeme brať do úvahy minimálne hodnoty tepelného odporu alebo hodnoty blížiace sa odporúčaným. Odporúčané hodnoty znamenajú vyššie počiatočné náklady, ale účinnejšiu tepelnú ochranu budovy. Samozrejme je nutné do úvahy brať aj existujúci stav konštrukcií a priestorové možnosti.