návšteva
Sklenený dom učupený v parku na brehu Bodamského jazera
Domy pri jazere by mali vyzerať inak. Napríklad ako ten od architekta Andreasa Zecha – nie je honosný, pritom je však rafinovaný, s flexibilne členeným priestorom, ktorý dáva krídla fantázii. Aj vďaka cédrovému drevu a množstvu skla dýcha rovnakou poéziou ako miesto, na ktorom stojí: park na brehu Bodamského jazera.
46 m² oblečených do pávej modrej a zelenej
Starý dom, mladí ľudia. Prečo nie. Najmä ak sa rekonštrukcia vydarí, susedia zhodnú a interiér nezabudne, že vyrástol v priestore domu, ktorý si pamätá začiatok minulého storočia...
Dom na dedine blízko Trnavy postavený svojpomocne
Dom som poznala z fotografií a architektova navigácia bola dokonalá. Jednoducho – nemohli sme netrafiť. Prostriedkom ulice už kráčal vysoký muž a zďaleka kričal: „Dobrý deň sused, doma ste?“ – prosto pohoda ako v letnom kine. Akurát trochu predbúrková. A rovnako pohodový ako úvodný obrázok z dedinského života bol aj domček, z ktorého nás vyšiel privítať opálený mladík s ostrými črtami. Domček bol taký akurátny – ani priveľký, ani primalý, jednoducho fajn. Presne taký, aký môže potrebovať mladá rodina. So slovenskou záhradkou anglických rozmerov, úhľadný a uprataný v dispozícii aj v interiéroch.
Dom premenlivých tvárí na Vysočine
Má hneď niekoľko podôb – je iný spredu a iný zozadu a aj na fasáde strieda odlišnú dynamiku aj materiály. Jeho rozdvojenú osobnosť navyše podporuje kolobeh ročných období. V lete spolovice obrastá divým viničom a na jeseň sa vďaka nemu začervená podobne ako bobuľky skalníkov, ktorých šľahúne sa ťahajú plotom z cestárskych gabiónov. Tento donchuan z Vysočiny má síce navonok nestály vzhľad, vo vnútri je však stále svoj a celkom isto verný svojim mladým obyvateľom.
Svojrázny meštiansky byt v Banskej Štiavnici
Planétku 22185 pokrstili v roku 2001 menom Štiavnica na počesť mesta Banská Štiavnica. To už o niekoľko rokov skôr zapísali na Zoznam svetového dedičstva UNESCO. Neviem, aké atrakcie sú prichystané pre návštevníkov planétky, ale mystérium starého banského mesta, ktorému je ľahostajný časopriestor, priťahuje a láka svojich verných k návratom.
Krása jednoduchého rodinného domu
Návraty bývajú neraz plné očakávaní, inokedy melanchólie a niekedy so sebou prinesú aj trpkú príchuť sklamania. Viac ako pred dvoma rokmi sme vám priniesli reportáž z bývania Pod šikmou strechou. Vrátili sme sa na miesto činu, aby sme pre vás zdokumentovali brata domu, ktorý ste už mohli v januári 2009 vidieť na stránkach nášho časopisu. Nijaká roztrpčenosť z návratu alebo nebodaj sklamanie sa nekonali. Namiesto toho nás privítala mladá rodina, spokojná so svojím domovom.
Záhrada s vôňou ďalekého Čile
K letu neodmysliteľne patrí aj cestovanie a spoznávanie nových krajín. Mnohí z nás sa po návrate do každodennosti túžia aspoň v spomienkach vrátiť, poddať sa atmosfére dovolenkového prostredia, vnímať farebnosť tamojších rastlín, cítiť vôňu listov, kôry a plodov. V predstavách sa nám vynárajú obrazy mora, vidíme steblá cudzokrajných tráv a bambusov, ako sa ohýbajú pod silou vetra. Záhradu s dovolenkovou atmosférou si v súčasnosti vytvára čoraz viac ľudí. Nie je to vôbec zložité.
Podkrovný byt v samotnom centre moravskej metropole
Aké to je byť profesionálom v navrhovaní podkrovných priestorov? V čom je iné navrhovať svoj vlastný kúsok domova pod krídlami strechy? Tvrdí, že bývanie tam, kde sa predtým vešala bielizeň a sebavedome sa prechádzali holuby, neosloví každého. Aby bol človek v rovnováhe s podstrešným kráľovstvom, vyžaduje si to špecifický spôsob života a občas aj vyjsť po schodoch. Predsudky však nie sú namieste. Že v zime Sibír a v lete Kongo? To už predsa v prípade moderného podkrovia vôbec neplatí!
Hacienda v mexickom Valle de Bravo zahalená tajomstvom
Pôvodná architektúra a tradičná farebnosť interpretované novým spôsobom. Objavovanie nečakaných perspektív členitého priestoru a tajomných zákutí domu. Mystérium, exotika, a predsa v podstate minimalistická forma architektúry súdobej haciendy v mexickom Valle de Bravo priťahuje pozornosť.
Vilka s trstinovou strechou uprostred pastvín a polí
Vilka na okraji Zoetermeeru, pomerne veľkého mesta v západnom Holandsku, pôsobí nezvyklo len na tých, ktorí nepoznajú krajinu. Stavanie trstinových striech tu patrí k tradícii, ktorú nikdy neprerušili. Záujem o ne rastie a v posledných rokoch tŕstie údajne používajú na každej tretej novej streche.
