Jesenné krásavice

Kvety Mexika

K obľúbeným rastlinám, ktoré kvitnú v neskorom lete a na jeseň, patria predovšetkým georgíny. Prvé z nich sa dostali do Európy v 18. storočí z Mexika. Tam sa v záhradách starých Aztékov pestovali pod názvom acocotli, pričom slúžili najmä ako liečivé a úžitkové rastliny (konzumovali sa ich hľuzy). V Európe si našli miesto najskôr v honosných šľachtických záhradách, ale časom sa stali neodmysliteľnou súčasťou aj mnohých vidieckych výsadieb. V súčasnosti prežívajú georgíny svoj veľkolepý návrat.

Okrem množstva farieb a farebných odtieňov je na týchto okrasných rastlinách zaujímavý aj kvet, presnejšie jeho štruktúra. Podľa tvaru kvetu sú dokonca rozdelené do 10 skupín, pričom medzi najobľúbenejšie patria kaktusovité, polokaktusovité, guľovité alebo pomponkovité tvary.

Každú skupinu okrem tvaru kvetu charakterizuje aj špecifický celkový habitus rastliny. Okrem dekoratívnych vysokých kultivarov boli vyšľachtené aj nízke (tzv. mignonky), ktoré sú vhodné aj do vegetačných nádob a okenných debničiek. Najvyššie kultivary georgín dorastajú až do výšky 2 m.

Existuje niekoľko spôsobov, ako použiť georgíny v moderných sadovníckych kompozíciách. Rovnako dobre sa uplatnia v skupinách s trvalkami, okrasnými trávami či drevinami, ale aj s dokvitajúcimi letničkami. Ten, kto hľadá harmonickú vyváženosť a farebnú skromnosť, môže si vybrať jeden zaujímavý farebný kultivar, prípadne ho skombinovať s príbuzným farebným odtieňom. Romanticky ladená záhrada sa nezaobíde bez bielo-ružovej kombinácie, a naopak, dynamiku vnesú do záhrad červeno sfarbené kultivary georgín.

V záhrade môžu byť georgíny umiestnené napríklad v pozadí trvalkových záhonov alebo spolu s letničkami (záhon tak ostáva atraktívny dlho, až do prvých mrazov), pretože všetky tieto rastliny si vyžadujú slnečné a teplé stanovisko s dostatočne priepustnou pôdou. Pred výsadbou hľúz (koncom apríla) je tiež ideálne primiešať do pôdy aj pomaly pôsobiace hnojivo čo zabezpečí bohaté kvitnutie. Georgíny sú citlivé na prvé mrazíky – po zasiahnutí im sčernie nadzemná časť. Vtedy je potrebné odrezať odumretú vňať a vybrať z pôdy hľuzy. Tie sa očistia od zvyškov zeminy a umiestnia na chladné a suché miesto alebo do debničky s rašelinou.

Jesienky a krokusy

Typicky jesenným kvetom sú okrem georgín aj jesienky, avšak tie sa spájajú skôr s jesennými lúkami ako so záhradami. A hoci je ich pestovanie jednoduché, v našich okrasných záhradách sa s nimi stretneme naozaj iba zriedka. Tieto a rastliny nie sú náročné na špeciálnu starostlivosť, ich negatívom však je, že sú jedovaté (obsahujú jedovatý kolchicín), a preto by nemali byť v záhradách, kde sa hrávajú malé deti.

Medzi najčastejšie pestované patria jesienka obyčajná (Colchicum autumnale), jesienka byzantská (Colchicum byzantium) alebo jej varieta „cilicicum“, kvety ktorej pripomínajú malé hviezdičky. Podľa druhu rozkvitajú jesienky od septembra do októbra, kvety vyrastajú jednotlivo, bez listov. Najčastejšie sú fialovej alebo ružovej, vzácne aj bielej či žltej farby. Okrem klasickej jednoduchej formy existujú aj atraktívne kultivary s plnými kvetmi. Po 2-3 týždňoch kvitnutia sa kvety rýchlo zatiahnu späť do cibuľovitej hľuzy. Na jar z týchto miest vyrašia lesklé mečovité listy, ktoré sú však v porovnaní s kvetmi oveľa menej atraktívne.

Všetky druhy jesienok si v záhrade vyžadujú slnečné až polotienisté miesto s humóznou a mierne vápenitou pôdou. Vysádzať by sa mali už začiatkom augusta (do hĺbky 15 cm a aspoň 15 cm od seba) a kvety sa objavia asi po dvoch mesiacoch. Botanické druhy sa v záhrade rýchlo rozširujú aj samovýsevom. Nároky na vlahu sú pri jednotlivých druhoch odlišné – jesienka obyčajná si vyžaduje vyššiu pôdnu vlhkosť, v prípadne jesienky byzantskej môže byť pôda aj suchšia. Jesienky by sa nemali vysádzať do intenzívne ošetrovaných trávnikov, kde by ich listy, ktoré sa vyvíjajú v jarných mesiacoch, pôsobili nevzhľadne a rušivo. Ideálne je vysadiť ich na okraj trvalkových záhonov, do skalky, vresoviska alebo pod okrasné kry. Vyniknú napríklad v spoločnosti rozchodníkov (Sedum spectabile), ktoré kvitnú na jeseň, alebo astier (Aster) a hlaváčov (Scabiosa caucasica). Podobné jesienkam sú aj niektoré krokusy (Crocus speciosus), ktoré v jesenných mesiacoch veľmi pekne kvitnú a vyniknú najmä sústredené v menších, opakujúcich sa skupinách. Od jesienok sa však líšia tým, že nie sú jedovaté. Ich listy sa objavujú hneď po odkvitnutí a pretrvávajú na rastline často po celú zimu.

Netradičná dekorácia

Niektoré druhy jesienok nepotrebujú na to, aby vykvitli, nijaký substrát ani vodu – postačí im len zásoba živín, ktorá je ukrytá v cibuľovitej hľuze. Preto sa stali najmä v zahraničí vďačnou jesennou dekoráciou. Možno ich vysadiť do rôznych vegetačných nádob (ideálne sú prútené košíky) buď samostatne, alebo spolu s inými, na jeseň kvitnúcimi okrasnými rastlinami, a postaviť na viditeľné miesto – niekde k vstupu do domu alebo na balkón či terasu.

Vo vegetačných nádobách sú jesienky vysadené klasicky – v substráte, existuje však aj iná, trochu netradičná možnosť. Jednotlivé cibuľovité hľuzy jesienok možno vložiť len do keramzitu, piesku alebo štrku či drobných mušličiek, zaujímavé tiež je, ak z nich trčia aj časti cibuliek. Netreba ich ani zalievať (musia mať sucho) a onedlho samy vykvitnú. Cibuľu jesienky dokonca stačí len položiť na zaujímavú plochú misku, kde postupne bez akejkoľvek starostlivosti vykvitne. Nevyhnutné je však vysadiť odkvitnuté cibule späť do záhrady, aby znova načerpali potrebnú zásobu živín. Iba tak budete mať radosť z kvetov aj v ďalších rokoch.

Trocha exotiky

Zo Strednej a Južnej Ameriky sa do našich okrasných záhrad dostala montbrécia (Crocosmia x crosmiiflora), ktorá vzhľadom pripomína miniatúrne gladioly. Z mečovitých listov vyrastajú efektné voňavé previsnuté súkvetia bielej, žltkastej a oranžovej farby. Montbrécia kvitne celé leto až do príchodu prvých mrazov. Táto rastlina vynikne najmä na pestrých letničkových a jesenných záhonoch a jej kvety sú vhodné aj na rezanie. Cibuľovité hľuzy, obalené hnedou vláknitou šupkou, sa do záhrad vysádzajú koncom apríla (do hĺbky 8 cm, asi 15 cm od seba). Ideálne je vysádzať ich do skupiniek (nie jednotlivo), pretože tak najviac vynikne krása kvitnúcich rastlín. Na pestovanie sú vhodné všetky druhy priepustných pôd.

Montbrécie, podobne ako aj georgíny, nie sú dostatočne odolné pred mrazom. Veľkokveté kultivary by sa mali preto vybrať z pôdy hneď po prvých mrazoch. Kultivary s menšími kvetmi síce možno nechať v pôde aj počas zimy, dôležitá je však ich ochrana pred premrznutím pomocou nahrabaného lístia. V poslednom období sa začali montbrécie vysádzať aj do vegetačných nádob. Takéto výsadby sa hodia najmä do modernejších kompozícií (terasy, balkóny), keď sa môžu použiť aj kovové alebo terakotové nádoby prísnejších geometrických tvarov.

Novinkou v európskych záhradách je zaujímavé liriope (Liriope muscari), ktoré pochádza z Japonska. Táto hľuznatá rastlina je celoročne zelená a jej skláňajúce sa listy zelenej, tmavobordovej alebo žltozelenej farby vytvárajú bohaté trsy. Kvitne v októbri fialovými alebo purpurovými kvetmi, ktoré pripomínajú malé bobuľky. Tieto rastliny sa vyznačujú mimoriadnou odolnosťou proti suchu a neznesú premokrenie. Ideálne sú pre ne slnečné miesta. Vzhľadom na svoju hodnotu najlepšie vyniknú v moderných typoch záhrad, napríklad v nádobách alebo ako solitéry.

Okrem spomenutých zástupcov môžu na jeseň v záhradách zažiariť aj plazivé cyklámeny, voňavá acidantera, exoticky pôsobiace kany a mnohé ďalšie menej známe druhy. Práve vďaka svojej prirodzenej elegancii sú cibuľoviny a hľuznaté rastliny vhodné do rôznych typov záhrad. Konečný výsledok však podmieňuje výber vhodných druhov a kultivarov a ich premyslené zakomponovanie do podmienok konkrétnej záhrady.