Vidiecka idyla vo Svätom Jure: Na splnenie si sna o bývaní nikdy nie je neskoro

Márne by ste tu hľadali vysoký betónový plot, aké sa s obľubou stavajú pri súčasných novostavbách. Majitelia domu v jednej zo svätojurských uličiek, ktorý sme navštívili, sú otvorení ľudia, ktorí si izolovanosti užili dosť v bratislavskom byte.

Ležovisko v obývacej časti si vyžiadala dcéra – tam si môže čítať knihu a zároveň byť uprostred rodinného diania. Zdroj: Miro Pochyba

V malej predsieni na prvý pohľad vidieť, že nábytok bol navrhnutý s precíznosťou a s dôrazom na detail. Biela farba s dreveným dekorom sú príjemná dvojka. Zrazu mám pocit, že som pri mori, nie neďaleko Bratislavy. Len čo sme vošli do otvoreného priestoru prízemia domu, v ktorom sa spojila hala, obývacia a kuchynská časť do jedného svetlého celku, môj dojem sa ešte umocnil.

„Mne sa veľmi z Bratislavy nechcelo, keďže do práce to mám z bytu štyri minúty,“ priznala sa domáca pani hneď na začiatok, zatiaľ čo chystala šálky na kávu.

„Manžel pochádza odtiaľto. Kedysi dávno tu bol vinohrad. Vedľajší pozemok si kúpila sestra. Zrazu prišla s návrhom, aby sme oslovili majiteľov susedných vinohradov, či by z nich nechceli spraviť stavebné pozemky.“

Otvorený priestor na prízemí je zároveň aj srdcom domu. Počas chladných dní ho okrem podlahovky vyhrieva kozub, ktorý sa stará o nenapodobiteľnú atmosféru. Zdroj: Miro Pochyba

Slovo dalo slovo, úrady povolenia a postupne sa strmý kopec začal meniť na ulicu. Pre drevodom sa rozhodli jednak pre rýchlosť výstavby a jednak pre jeho tepelnotechnické vlastnosti.

„Základy trvali približne šesť týždňov. Dom sám osebe aj s krovom bol postavený za dva dni. Susedia šli na dovolenku, a keď sa vrátili, bola stavba hotová,“ s úsmevom spomína majiteľka.

Bývajú tu už tretí rok. Zatiaľ síce len na šesťdesiat percent – práca si žiada pobývať zopár dní v týždni aj v byte v meste (a aj pre žalostnú dopravu v okolí hlavného mesta je praktickejšie voliť túto alternatívu). Tu sú však doma. Syn aj s rodinou chodí takmer každý víkend, rovnako aj dcéra a svoje miesto tu má i stará mama. O dva domy ďalej na rovnakej ulici býva sestra pani domácej. Rodina je tak stále pokope, aj keď každý býva inde.

„Už sem rada chodím, sprvoti som sa aj nútila, ale teraz už sem idem naozaj veľmi rada a nerada to tu opúšťam. Zvykla som si na ten komfort, vôňu.“

Na schodisko je domáca pani obzvlášť hrdá nielen pre kvalitné spracovanie, ale aj pre jeho odvážne farebné stvárnenie. Dodáva atmosféru bez toho, aby bolo treba zaplniť priestor zbytočnými dekoráciami. Zdroj: Miro Pochyba

Na dobré sa musí čakať

Keďže priestor obývacej izby, jedálne a kuchynskej časti mal slúžiť celej rodine, musela pani architektka zohľadniť v návrhu viaceré požiadavky, aby vytvorila komfortné zázemie. Domáci pán rád číta, nevyhnutná bola teda knižnica, do ktorej si bude môcť uložiť svoje knihy. Takisto bolo potrebné zakomponovať do projektu „ležovisko“, ktoré si vyžiadala dcéra investorov. Také, kde by sa mohla pohodlne vyvaliť a čítať si knihy.

Aby prízemie pôsobilo kompaktne ako celok, zobrala si pani architektka na mušku aj predsieň a halu so schodiskom, ktorá voľne prechádza do otvorenej obývačkovo-kuchynskej zóny. Koncept vidieckej idyly, aký navrhla, domácich hneď oslovil. Konečnej podobe predchádzalo niekoľko návrhov, v ktorých sa dolaďovali detaily.

„Viem povedať, čo sa mi páči, ale ísť a vybrať z množiny dačoho, že toto chcem, tam som už nerozhodná. V tomto som sa plne spoľahla na odborníčku,“ priznala sa hostiteľka. Pri návrhu sa úloha architektky nekončila. Zabezpečila stolárov a dohliadala nielen na samotné vyhotovenie, ale aj na výber takých detailov, akými sú napríklad úchytky na nábytku.

„Počas práce na projekte som využívala aj tú najmenšiu zámienku, aby som mohla prísť do Svätého Jura niečo skonzultovať, preveriť, zariadiť… a zároveň sa prejsť jeho starými uličkami. Okrem samotnej tvorby to bolo, samozrejme, predovšetkým príjemné stretnutie s takými investormi, s ktorými sme si porozumeli, zblížili sa a napokon zostali v priateľskom vzťahu aj po dokončení projektu a prevažnej časti realizácie. Snažila som sa rešpektovať ich prvotnú predstavu a názor na tvaroslovie interiéru a rovnako aj oni rešpektovali moje návrhy a predstavy o celkovej atmosfére priestoru. Práca na tomto projekte bola pre mňa obohatením a potešením zároveň,“ povedala architektka.

Na terase sa počas slnečných dní a teplých večerov schádza celá rodina. Okrem lahodného vína a dobrej energie si tu možno vychutnať aj pohľad na záhradu zvažujúcu sa dolu svahom. Zdroj: Miro Pochyba

Cesta za splneným snom nie je vždy jednoduchá

S jasnou víziou sa začalo zariaďovať. V réžii majiteľov zostalo vymaľovať steny, pripraviť priestor na príchod zariadenia. „To, čo nám poradila architektka, bolo pre nás písmo sväté,“ smeje sa domáca pani, zatiaľ čo krája čerstvo upečený tvarohový koláč. Jeho vôňa sa rozlievala po dome už pri našom príchode a vítala nás spolu s hostiteľkou. (Mimochodom, krásne a chutné uvítanie. Ďakujeme!)

Ako to už býva, nešťastie nechodí po horách, ale po ľuďoch… alebo po ich domoch. „Medzičasom nás dvakrát vytopilo. Prvýkrát to bola silná búrka, voda sa však našťastie dostala len do pivnice a onedlho nato sa o zábavu postaral kotol, vtedy sme tu mali hotovú povodeň. Bola som rozhodnutá opustiť to tu a vrátiť sa nadobro späť do mesta.“

Nestalo sa. Čas, vynaložené úsilie, energia, financie aj nesplnené sny boli hnacím motorom v snahe predsa len pokračovať ďalej. A bol tu ešte jeden, azda najdôležitejší faktor – prostredie. Jeho pokoj, otvorenosť a sloboda, akú len ťažko pocítite v petržalskom byte. Keď sa návrh napokon stal realitou, postupne sa začali udomácňovať. V policiach sa ako prvé zabývali knihy, popri nich si svoje čestné miesto našli dekorácie a sošky koní, pohodlie sedačiek umocnili vankúše, z kuchyne sa začala šíriť vôňa jedla a jedálenský stôl ožil pokrmom i vravou. A tak je to až dodnes.

Vinič v záhrade tvorí úzky pás, je len mementom pôvodného vinohradu. Domácemu pánovi však postačuje na výrobu vlastného vína. Zdroj: Miro Pochyba

Na poschodí sú tri spálne a podkrovná kúpeľňa. Tie ešte čaká interiérový facelift. Aj v provizórnom stave však už teraz slúžia na prespanie a hygienu, keď sa zíde celá rodina. Plánov i práce – dnu aj vonku – je ešte stále dosť.

A to je dobre. Čaro skutočného domova je práve v tom, keď si ho zariaďujete postupne. Ten vo Svätom Jure ho už má a kúsok sme si z neho spolu s tvarohovým koláčom zabaleným na cestu odniesli i my.

Autorka interiéru

Ing. EDITA CIMROVÁ

autorizovaná architektka, www.sediarossa.eu

„Životná cesta je neustála ponuka nových stretnutí a udalostí. Obohacujúcich, aj tých iných… Medzi tie prvé rozhodne zaraďujem príležitosť pracovať na návrhu interiéru tohto domu.“

Spolupráca

Ing. arch. Tomáš Brindza, www.tb-arch.sk

Text: redakcia
Foto: Miro Pochyba
Zdroj: časopis Tvorivé bývanie