Komplex sme stavali svojpomocne. Firmy nečítali plány a postavili niečo, čo nemali. Našťastie to nebola katastrofa, vraví Renáta Jaffe o cohousingu

Bratislavčanka Renáta Jaffé vycestovala do nemeckého Berlína s jasným zámerom – študovať. V tom čase ani netušila, že sa do jedného unikátneho cohousingového projektu sama pustí.

Ako sama tvrdí, k dnešnému bývaniu ju priviedli prirodzené okolnosti. Prišla do neznámeho prostredia za nemeckým priateľom, dnes už manželom. Nastúpila na štúdium, založila si rodinu a riešila otázku, pred ktorú sa skôr či neskôr postaví asi každý mladý človek.

K otázke bývania sa postupom času dopracuje asi každý. Vy ste si zvolili ešte aj na dnešok celkom netradičnú formu, známu ako cohousing. Ako k tomuto rozhodnutiu prišlo a prečo?

V podstate z núdze. Konkrétne my sme už v tom čase dosť aktívne hľadali bývanie pre rodinu. Narodilo sa nám prvé dieťa a asi šesť rokov sme nenašli nič, čo by nám vyhovovalo. Buď to nespĺňalo naše kvalitatívne štandardy, alebo to boli developerské projekty, budované za čo najnižšie náklady s úplne štandardizovanými rozmermi, dispozíciami a za účelom čo najvyššieho zisku. Bola tu však aj možnosť kúpiť niečo, čo by sme si mohli prerobiť. To sme už raz absolvovali, a tak sa nám touto cestou veľmi ísť nechcelo.

Následne nás jeden známy upozornil na pozemok, ktorý sa nachádza v relatívnom centre a je na predaj. Mesto ho predávalo formou aukcie, tak sme sa celkom rýchlo zmobilizovali. Popýtali sme sa známych, či by do tohto nešli spolu s nami, a dali sme sa dokopy tri rodiny. S jednou z nich sme sa poznali veľmi dobre, tá druhá sa pridala cez známych. A spravili sme si plán.

Čo sa týka procesu vzniku cohousingu, väčšinou to ide cez architektov, ktorí sa na to špecializujú. Rýchlo vedia zistiť, či sú k dispozícii nejaké pozemky, a potom to už ide v ich réžii až do samého konca. My sme si riešili všetko sami. Na začiatku sme síce architekta mali, vďaka čomu sme sa zúčastnili aukcie, no nakoniec z projektu odišiel.

Aké faktory ovplyvňovali toto rozhodnutie v porovnaní s dostupnými a bežnými alternatívami?

My sme sa sťahovali v roku 2017, v roku 2011 sme celý tento proces začali. Dnes sú už ceny niekde úplne inde bez ohľadu na to, či sme v Bratislave alebo Berlíne. Myslím si, že práve na tom to celé stojí a padá. To, že sme získali spomínaný pozemok, bolo asi najmä vďaka sympatiám. Nemyslím si, že by v tom čase boli podobné projekty cohousingu nejako zvlášť podporované. Dnes je to povedomie už viac rozšírené. Na juhu Nemecka to ide vo veľkom, no tam sú aj oveľa vyspelejšie a vybudovanejšie štruktúry.

To, prečo sme sa nakoniec rozhodli ísť cestou cohousingu je zrejmé. Ostatné ponuky boli buď extrémne predražené, alebo to boli projekty, ktoré nezodpovedali našim predstavám.

Architekt od projektu v ranej fáze odstúpil, a tak rodiny riešili stavbu komplexu svojpomocne.
Zdroj: Archív Renáty Jaffe.

A čo výzvy života v komunite ako je táto? Existujú nejaké presvedčenia, ktoré ste vy alebo vaša rodina museli zmeniť, aby ste sa skutočne oddali cohousingu?

Mali sme veľké šťastie, že nás nebolo tak veľa. Nakoniec sme boli jednou z piatich rodín, ktorým patrí celý komplex. Spolu máme 9 bytov, teda tri rodiny majú po dva byty. Mám pocit, že čím viac strán je zainteresovaných, tým je to oveľa menej komplexné. No to je skôr rarita, bežne v týchto projektoch býva oveľa viac ľudí. Oproti nám je tiež nový bytový dom a tam je 25 vlastníkov. Čím viac ľudí je v niečom zainteresovaných, tým je priestor na nezhody, samozrejme, vyšší. Podobne ako pri združení majiteľov bytov v bežných panelákoch. My sme už vopred tušili, že niečo prebehne. Tak to je a s tým treba rátať. Pomôcť môže aj mediátor.

Vyskytli sa v procese realizácie výstavby nezhody? Ak áno, ako ste ich riešili? Išli nezhody do úzadia v prospech ľudského hľadiska, aby ste si ako komunita sadli?

Riešili sme situáciu, keď sa jedna rodina rozhodla odstúpiť ešte v čase, keď sa spisovala spoločenská zmluva. Oni z toho vyslovene nemali dobrý pocit. Finančné riziko je v tomto až dokonca, nikdy sa presne nevie, aký bude finálny budget, aj keď sa robia plány.

Takže áno, jedna rodina sa s nami rozlúčila uprostred. Prerušili sme s nimi akýkoľvek kontakt aj napriek tomu, že sme boli priateľmi. Priateľstvo skončilo a museli sme ich nahradiť.

Aj keď jedno priateľstvo počas výstavby zaniklo, zrodili na iné. Zdroj: Archív Renáty Jaffe.

Mali ste nejakého mediátora, ktorý sa snažil napätia urovnávať?

My sme mali to šťastie, že sme mali relatívne kompatibilné povolania už v samotnej skupine. Mali sme jeden manželský pár, kde ona je psychologička a on kriminálny mediátor. To určite pomohlo, aj keď neboli úplne nestranní.

Ďalej sme mali architektku a jedného audítora. Nemali sme žiadneho učiteľa ani právnika, čiže nikoho, kto by potreboval mať vo všetkom pravdu. Takže sa nám to krásne celé zohralo.

Ako táto skúsenosť pomohla formovať vaše rozhodnutia týkajúce sa financií a hodnôt?

Myslím, že na začiatku nám vôbec nebolo jasné, do čoho ideme. Ak by sme to vedeli, možno by sme do toho ani nešli. Z môjho osobného pohľadu by som do toho ešte raz za daných okolností nešla. Bolo a ešte to stále je náročné. Bývame tu už niekoľko rokov a s niektorými firmami, ktoré nám stavali dom, sme ešte stále v právnych sporoch.

Snažili sme sa stavať čo najlacnejšie. Človek musí počítať s tým, že to, čo primárne investuje pri takýchto projektoch, je čas.

Výstavbu ste riešili svojpomocne, ako to v takýchto projektoch vyzerá?

Tieto projekty nebývajú bežné a štandardizované. Každý tu mal individuálne nároky a predstavy. Každý byt v tomto našom komplexe vyzerá úplne inak. A to bol nakoniec kameň úrazu. Firmy sú zvyknuté stavať štandardy. Často nečítajú plány a stavajú tak, ako si myslia, že by to malo byť, pretože to tak bolo inde. Takže v praxi postavili niečo, čo tu byť vôbec nemalo. Nestala sa síce žiadna katastrofa, nemuseli sme búrať steny, no sú to nepríjemnosti. Situácia sa má tak, že všetko má svoju cenu a nielen tú finančnú. Odráža sa to aj v strese a psychickej pohode.

Firmy podľa slov Renáty Jaffe nečítali plány a postavili aj to, čo nemali. Zdroj: Archív Renáty Jaffe.

Hrozilo niekedy, že celý projekt padne? Ak áno, ako ste v takých vypätých situáciách postupovali? 

Mne napadá len jedna situácia, konkrétne s tou rodinou, ktorú som opisovala. Vyzeralo to naozaj tak, že keď odstúpia, nebudeme to vedieť finančne zatiahnuť. Boli tu obavy, či budeme vedieť nájsť niekoho, kto nastúpi do rozbehnutého vlaku, keďže boli hotové už všetky plány a tie sa už veľmi meniť nedali. To bol moment, keď sme nevedeli, ako to celé dopadne. No ako v podobných situáciách postupovať?

Podľa mňa je na mieste zavolať si profíkov podľa toho, kde to nefunguje. Či už inžinierov odborných vecí ohľadom stavby, ľudí so soft skills, ktorí nastavia komunikáciu, alebo právnikov, ktorí poradia ako v určitých situáciách napredovať.

Viete si predstaviť situáciu, že by celý projekt naozaj padol? Myslíte si, že by sa stavba dala predať v takomto štádiu a viacerými rozhádanými vlastníkmi?

Myslím si, že by sa to predať mohlo. Snaha by tam bola, no či by nám to vyšlo, už neviem povedať. No bolo by to iba jedno z možných riešení. Určite by bolo treba hľadať aj iné.

Samozrejme, všetko by sa tým predĺžilo a často platí, že čím dlhšie, tým drahšie. Ale zatiaľ som nepočula o prípade, kde by taký projekt úplne krachol. Väčšinou sa to hrozne natiahlo.A toto sa teda vie naťahovať veľmi dlho.

Cohousing je o spájaní, Vraví Renáta Jaffe. Zdroj: Archív Renáty Jaffe.

V cohousingu ste už zabehnutá. Ako ho hodnotíte po rokoch? Odráža sa komunitné bývanie aj v iných oblastiach?

Áno, v prvých rokoch to bolo veľmi intenzívne. A to je na tom celom pekné. Prešli sme si tým všetci. Máme rovnakú cestu, a to nás spojilo. Dobre sme sa spoznali a žijeme si svoju komunitu. No komunita funguje do tej miery, ktorú chce a zvláda každý sám. Máme spoločnú záhradu, tam sa stretávame. Niekedy robíme spoločné akcie. Teraz už však väčšinou iba občasné brigády. Covid to tak uťal, že sme si veci začali riešiť viac po svojom, takže sa až tak nevídame.

Ale inak je celý cohousing veľkým spájaním. Občas chodíme spoločne na výlety. Pre mňa je to úplne super, s rodinou na prízemí sme naozaj priatelia. Často spolu niekam chodíme, ideme jedným autom a nemusí jazdiť každý vlastným. S kamoškou si vyrazíme aj do kina a je to skvelé, pretože potom ideme spolu domov.

Deti sú dnes už síce väčšie, no keď boli menšie, celé leto sa hrávali spolu v záhrade. Postavili sme im tam trampolíny a žili skutočnú komunitu.

Žijete v Nemecku a táto forma bývania je v západných krajinách bežnejšia ako na Slovensku. Má podľa vás cohousing u nás nevyužitý potenciál? Prečo nie je rozšírenejší?

Myslím si, že cohousing je veľmi pekný spôsob, ako riešiť bývanie podľa predstáv. Vytvorím si prostredie, aby vyhovovalo mne a neriešim veci, ako rýchlo zarobiť a rýchlo predať. Veľkým plusom je, že takéto projekty často hľadia aj na udržateľnosť.

No z hľadiska infraštruktúry je to naozaj strašný boj. Je to veľmi náročné, najmä čo sa týka času. Riešiť veci sám pre seba je často veľmi komplikované, nie to ešte aj s inými ľuďmi.

Myslím si, že potenciál to určite má. Je však potrebná aj podpora zvonku a nie veci ešte sťažovať. To je asi dôvod, prečo na Slovensku cohousing nie až tak rozšírený. Ale nie je to iba o Slovensku, je to prípad mnohých krajín. Mám pocit, že to je relatívne rozšírený model v Škandinávii. Obrovským problémom sú však ceny, ktoré stúpajú strašne rýchlo. Dnes by sme to už nedali. Toto by malo byť prístupnejšie. No prístupné bývanie je témou samou o sebe vo všetkých krajinách, predovšetkým v metropolách. Aké je potrebné riešenie? Je nutná podpora verejnej správy, politiky. Bez toho, aby sa podporovali možno alternatívne, ale dobré veci, to nejde. Na vlastnú päsť sa to rieši veľmi ťažko.

Text: Michaela Pősová
Foto: Renáta Jaffé