Bez hraníc medzi domom a záhradou
Na to, aby vznikol kvalitný rodinný dom, je potrebných niekoľko šťastných okolností. Najskôr je to získanie vhodného miesta, potom stretnutie výnimočných osobností – architekta a klienta, ktorí sa dokážu vzájomne rešpektovať, a nakoniec aj výber schopnej stavebnej firmy. Práve k takémuto súladu došlo pri návrhu a stavbe rodinnej vily v Nespekoch.
Obec pri starej benešovskej ceste (predtým Dnespeky) bývala v minulosti významnou zastávkou na ceste z Prahy do Viedne, dodnes jej históriu pripomína zájazdový hostinec s vychýrenou domácou kuchyňou. Za prvej republiky sa Nespeky pre svoju polohu pri rieke Sázave a výhľad na okolité zalesnené kopce stali obľúbeným letoviskom Pražanov. Na prvej urbanistickej koncepcii územia sa podieľal aj architekt Jaroslav Fragner – parcely určené na výstavbu rekreačných víl a chát na ulici, ktorá nesie jeho meno, dostali charakter kultivovaného verejného priestoru s alejou stromov po oboch stranách cesty a jednotným oplotením z pletiva a kamenných pilierov. Vily a chaty sa za sedemdesiat rokov takmer stratili vo vysokej zeleni prirodzene nadväzujúcej na okolitú prírodu.
Pri prechádzke okolo Sázavy však môžete nazrieť do súkromia záhrad trochu viac – medzi stromami sa tu odkrývajú zadné fasády aj štyroch Fragnerových víl: konzervatívneho domu Jiřího Fragnera, funkcionalistickej letnej vily doktora Moráka na tenkých oceľových stĺpikoch, letného domu tanečnice Milče Mayerovej a rekreačnej vily pána Orlického, ktorá priznáva inšpiráciu v amerických domoch F. L. Wrighta. V tejto dobrej spoločnosti vyrástla tohto roku aj ďalšia hodnotná architektúra – vila pani Jelínkovej od architektov Ladislava Lábusa a Marka Nábělka.
Dom ako zastrešený nábytok
Eva Jelínková chodila do Nespek už od detstva na chatu svojich rodičov. Spoločne s nimi sa prechádzala nielen popri Sázave s trampskými chatkami na opačnom brehu, ale aj Fragnerovou ulicou, ktorá ju fascinovala osobitou atmosférou. Tu si želala raz bývať. Neskôr, keď bola dospelá, sa jej podarilo priamo na Fragnerovej ulici kúpiť malú chatku na krásnom pozemku s vysokou zeleňou. Rodina tu trávila väčšinu času od jari do jesene, takže zámer postaviť na jej mieste rodinný dom bol prirodzeným vyústením ich životného štýlu. Navyše, odpadlo dochádzanie do Prahy, neustále prevážanie psa a mačiek…
Za dôležité rozhodnutie považovala pani Jelínková výber správneho architekta. Profesora Ladislava Lábusa videla po prvý raz v televíznej relácii, kde ju zaujal prezentovanými stavbami aj spôsobom, akým dokázal o architektúre hovoriť. Výnimočné miesto na parcele s „dospelou“ záhradou a v susedstve Fragnerových víl zas zaujalo architekta Lábusa. Pri rozhodovaní o tom, či zákazku prijme, zohrala svoju úlohu aj klientka s úplne presnou predstavou o živote v modernom dome. Na základe ich dialógu vznikla koncepcia prízemného záhradného „altánu“, kde takmer zmizla hranica medzi interiérom a exteriérom. Vnútorné priestory domu neuzatvárajú štyri steny, ako je to bežné inde; jeho jednotlivé zóny iba čiastočne oddeľujú priečne „vstavané skrine“, okolo ktorých sa po jednej strane voľne prechádza celým domom, na druhej strane tieto (konštrukčne nosné) úložné steny vystupujú až von z pôdorysu a rámujú pohľady do zelene. Sú teda skôr „nábytkom“ rozostaveným v záhrade, cez ktorý sa položila stropná doska, než typickými stenami domu. Obytný priestor tak ostáva otvorený od vstupu až po spálňovú časť a umožňuje priehľady domom v pozdĺžnom aj priečnom smere. Namiesto obvodovej steny s oknami je tu totiž smerom do záhrady bezrámové pevné zasklenie, na niektorých miestach s vloženými dverami.
Človek v dome sklo ani nevníma, pripadá si skôr ako uprostred záhrady. Tento pocit umocňuje architektov zámer, aby steny, podlaha aj strop vybiehali von z miestnosti. V ich veľkých plochách sa potom jemná línia upevnenia skla celkom stráca, sklo zdanlivo netvorí fasádu a terasa pred domom je prirodzeným pokračovaním interiéru. Vybiehajúce steny navyše členia terasu na jednotlivé zákutia chránené pred prílišným slnkom, v chladnejších dňoch pred vetrom a tiež pred pohľadmi susedov. Presahujúca strecha tieni veľké sklenené plochy, takže nie sú potrebné nákladné vonkajšie žalúzie a dom je chránený pred nepríjemným letným prehrievaním.
Vila celkom otvorená do záhrady potrebuje aj svoje pevné zázemie, chrbát chránený od susedov, ktorých pozemok nadväzuje v tesnej blízkosti domu. Pozdĺž obytného priestoru je preto nižšia časť domu orientovaná na susedný pozemok, obslužný blok s kúpeľnou, toaletami, šatníkmi, miestnosťou na domáce práce aj malou pracovňou. Pevný blok je prerušený átriom, ktoré nadväzuje na jedáleň – v horúcich dňoch poskytuje posedenie v tieni, navyše, pohľadovo obohacuje dom o druhú časť záhrady a násobí pocit života uprostred zelene.
Poslednou hmotou stavby je samostatný objekt garáže, prepojený s domom zasklenou betónovou pergolou. Umožňuje krytý prechod od garáže do domu a vytvára prístrešok pri vstupe do zádveria.
To pekné je vonku
Dispozičným usporiadaním je vila veľmi jednoduchá, založená na želaní majiteľky mať dom iba prízemný, bez schodov, bez zbytočných miestností, ďalších kúpeľní a predimenzovaných úložných priestorov. Plán sa obmedzil na otvorený obytný priestor s čiastočne oddelenou kuchyňou a jedálňou, v intímnej časti na dve spálne. Zázemie domu je prevádzkovo komfortné, a pritom nenáročné na plochy – dom má umožniť pohodlný život, s čo najmenšími nárokmi na bežnú údržbu a upratovanie. Z tohto dôvodu sú všetky miestnosti riešené ako čisté priestory len s najnutnejším zariadením. Pani Jelínková nepotrebuje mať okolo seba žiadne vystavené predmety, z ktorých by utierala prach. Všetky potrebné veci a odevy sú ukryté v skriniach vstavaných do stien, do nich je zabudovaná aj kuchyňa, dokonca aj kozubová vložka či skrinka na drevo. Steny majú hladké povrchy z rôznych materiálov – gletované omietky, emaily a kortenový plech (pôvodne zamýšľané neomietnuté murivo alebo kamenné obklady by sa tak ľahko neudržiavali čisté). Autori sa totiž snažili jednotlivé steny odlíšiť: „Chceli sme, aby dom nebol stenami zovretý. Z predchádzajúcich realizácií máme skúsenosť, že priestor sa tak neuzatvára, keď steny nie sú z rovnakých materiálov, stačí použiť rôzne odtiene farieb.“
Osobnosť majiteľky sa podpísala aj na ďalšom materiálovom vyhotovení domu. Odmietla napríklad drevené podlahy, ktoré v byte pôsobia teplejšie a útulnejšie, chcela mať v celom dome kamennú dlažbu. Má veľkého psa a dve mačky, a chce voľne prechádzať z domu do záhrady a naspäť – z tohto hľadiska je kameň vhodnejší. Nakoniec je trachyt nielen v obytnom priestore, ale aj v spálňach, v zázemí domu sa použilo terazzo. Architekt Lábus jej po dokončení domu dal za pravdu: „Raz sme boli v Nespekoch s fotografom, akurát pršalo, a človek bezstarostne chodil z trávy na kameň… Vtedy som si uvedomil, aká je to obrovská sloboda – vôbec nemusím myslieť na to, či pošliapem nejaké drevo. Až vlastná skúsenosť ma poučila, že architektúra by mala poskytovať práve takúto slobodu.“ Pani Jelínková venovala stavbe veľké množstvo času. Dokonca na čas prerušila svoje pracovné aktivity a ubytovala sa v pôvodnej chatke, komunikovala s remeselníkmi. Na výsledku sa teda okrem práce architektov podpísala aj jej jasná predstava o tom, ako chce bývať: „Pán architekt plne rešpektoval moje požiadavky, ja som zas prijala jeho štýl a názor na to, ako bude priestor vo výsledku vyzerať. Priala som si postaviť dom, kde sa bude príjemne bývať, ale dostala som neporovnateľne viac, než som si dokázala predstaviť.“
Spolupráca architekta a jeho klientky pokračovala aj po dokončení stavby, spoločne vyberali zariaďovacie predmety, kuchyňu, jedáleň, zvolili prírodný štýl nábytku, ktorý je s domom v súlade. Strohé zariadenie nie je poplatné súčasným trendom, zodpovedá životnej filozofii majiteľky, ktorá sa v mnohom podobá japonskej kultúre striedmosti – vo vnútri domu takmer nič nie je, pretože to pekné je predovšetkým vonku, v záhrade.
Článok bol uverejnený v časopise Môj dom