Tam, kde sa premleli dve storočia
Patrím k tým, čo si už roky listujú v nádherných publikáciách so zábermi krajiny a starej architektúry z Provence, južného Anglicka, teší ma pohľad na malebnú írsku krajinu, južné Čechy, obdivujem prostotu škandinávskej architektúry. Neviem ešte, ktoré všetky zákutia starého kontinentu spomenúť, aby som, nedajbože, nezabudla na každučký kúsok sveta, ktorý poznamenal vkus našinca alebo ho stále očarúva prostredníctvom kníh, filmov a zážitkov z dovoleniek. Takto zaujatá vzdialeným svetom, nasiaknutá inakosťou, zastanem prekvapená niekoľko kilometrov za Bratislavou v dedinke, do ktorej som trafila na tretí pokus. Kto by sa pozrel do mapy, keď je také „zábavné“ trikrát telefonovať a dvakrát odbočiť na nesprávny smer?
Ako sa to zomlelo
V zásade je naša redakcia rozdelená na prívržencov minimalizmu, čistých línií a tých ostatných, čo si radi bahnia v zabývanosti a milých úletoch. Už dávno sme sa dohodli, že pravda je niekde v strede, ale načo stred: vďaka protipólom existuje harmónia, tak si ju hľadajme každý po svojom. Nakoniec sa tešíme z každého vydareného interiéru. Dlhšie sme sa doťahovali o letnej téme, až nakoniec vyhral starý mlyn. To sme však nevedeli, čo nás čaká. V mlyne sme sa rozdelili – na vášnivo fotiaceho a pozorne počúvajúceho. Striedavo sme na seba natrafili medzi múrmi hlavnej budovy, pri praskajúcom ohni kozuba, pod starými oblúkmi, v hospodárskej prístavbe. Zaujatí miestom, živými obrazmi a rozprávaním nášho sprievodcu, sme sa znova a znova strácali za ťažkými dubovými dverami, trámami, zložitým systémom mlyna, raz na prízemí, inokedy v podkroví, v záhrade, v letnej kuchyni…
66404
Dominik Vlaheko
Plevy od zrna
Manželia kúpili mlyn pred piatimi rokmi. Mlyn v tom čase padal sám do seba unavený starobou, vlhkosťou, chátrajúcou strechou a nekonečnými pokusmi o predaj. Kultúrna pamiatka sa vskutku ťažko predáva. „Dobrá obyčaj“ v našich končinách – nadobudnúť starodávny objekt, prestavať alebo zrovnať so zemou a postaviť niečo výpravnejšie – nemohol v tomto prípade uspieť. Tento zázrak patril medzi dvanásť mlynov, ktoré dal postaviť Karol Pálffy koncom 18. storočia v okolí hradu Červený kameň. „Častá, Záhorie, Orešany, náš je jediný zachovaný. V našom mlyne sa roky mlelo, starí mlynári odišli z tohto sveta deväťdesiatroční a ich potomkovia predávali kultúrnu pamiatku… Z mlynov prežili dodnes iba štyri. Voda už nie je, vyschla. Pod Orešanmi ju odstavili.“ V tridsiatych rokoch minulého storočia mali v dedine ako prví elektrinu, bola tu vlastne okrem mlyna aj taká malá vodná elektráreň.
66402
Dominik Vlaheko
V roku 1901 pristavili k mlynu hospodársku budovu. Prízemnú hospodársku časť postavili čelom k hlavnému vstupu do starého mlyna. Hneď po otvorení drevenej bráničky pritiahne pohľad návštevníka. Truhlice, kuchynský kredenc, lavice. Všetko, čo sa zdá, že je tu odjakživa, manželia pozbierali a skúpili z okolia. Okrem toho sú tu moderné vymoženosti – chladnička v skrini s vetrákom (voľakedy bežne slúžila na uskladnenie potravín) a umývadlo z umelého kameňa.
„Pred piatimi rokmi to už bola iba padajúca strecha a niekoľko chlievov…“ pripomína sprievodca. Tam, kde boli chlievy, je teraz letná kuchyňa s obývačkou, kozub, dobové lavice, stôl, úžitkové predmety zašlých čias. Od severnej strany chráni spoločnosť sedávajúcu pri stole prestavaný múr. Z opačnej strany strechu podopierajú obnovené voľne stojace stĺpy. Tam, kde nie je stena, otvoril sa pohľad do záhrady. Začína sa hospodárskym dvorom. Preteká na časť pozemku, ktorý odnepamäti patril mlynárom. Záhrada sa prehýba do jazierka a vystupuje na briežok, v ktorom sa ukrýva aspoň dvestoročná pivnica ako vystrihnutá zo starých vinárskych usadlostí.
66410 |
66411 |
„Táto pivnica tu stojí presne od jesene minulého roka. Tam na briežku bývala sánkovačka.“ Nedávno postavená sa len ťažko priznáva k svojmu veku. Nedá sa poprieť – staviteľ vedel, ako na to. Napriek novote a vreckám cementu vedľa políc zo starého dreva uverili sme, že tu stojí oddávna. Prechádzka záhradou je ako prechádzka krajinou: niekoľko kilometrov vzdialené úpätie Malých Karpát sa ešte jemne vlní okolo mlyna. Toto miesto je teraz odpočinkom pre dušu a záhradou pre rodinu a priateľov. Ešte pred niekoľkými rokmi bol pozemok obťažkaný množstvom všakovakých plôtikov a chlievikov.
Odklínanie
Pamiatkari začali akceptovať nových šafárov až od chvíle, keď pochopili, že ku kúpe „stariny“ ich viedla túžba po zázemí v pokojnom prostredí s privilégiom citlivého dotvárania tradície svojho mlyna. „Naštudoval som si veci – nie sme barbari, chceli sme citlivo prispôsobiť starý objekt bývaniu v lete a cez víkendy,“ vracia sa k začiatkom domáci pán.
Kultúrna pamiatka sa stala čiernou morou predávajúcich. Potenciálni kupci zvažovali, aké zásahy môžu urobiť. Zo začiatku to vyzeralo tak, že terajší majitelia nepohnú pamiatkarmi a nebudú môcť vymeniť ani tie konštrukcie, pre ktoré sa už nenašiel nijaký spôsob, ako by mohli ďalej slúžiť. Nakoniec síce nepohli ani jedným múrom, aj keď rozmýšľali o zasklení časti štítovej steny otočenej do záhrady. Moderné prvky by im boli po chuti, ale pri jednej z mnohých obhliadok, keď stáli v záhrade a pohľadom blúdili po stenách starého domu, odrazu sa im zazdalo, že v štruktúre niekoľkých nánosov fasády sú obrysy okien. Odvážnemu šťastie praje, a tak sa opatrne pustili do rozoberania muriva na poschodí, až kým sa z obvodového múra nevylúpli ostenia a preklady pôvodných okenných otvorov. Odkryté okná odvtedy púšťajú svetlo zo záhrady do spální na poschodí.
66406
Dominik Vlaheko
Počas rekonštrukcie sa odohrali aj menej veselé príhody. Nejaký čas trvalo, kým sa dopracovali k rozumnému riešeniu opravy sypaných stropov, k sanácii prehnitého krovu, k uchovaniu trámov a dverí napadnutých červotočmi. Všetko má svoju historickú hodnotu. Čas a všetky tie potvory, čo nahlodali drevené kusy, pridali starým veciam a predmetom nové „grády“. Odhaliť pravú tvár, zachovať, spevniť, spojazdniť… Drevené stropy sa zbavili donedávna na vidieku obľúbenej béžovej olejovej farby. Jeden a pol mesiaca čistenia stropov – centimeter po centimetri: objavila sa najspodnejšia vrstva. Blankytná modrá z obdobia žiarivého baroka.
66407
Dominik Vlaheko
Mimochodom barok miloval život a farby, len nám zostarli stáročiami. Tak ako barok časom, aj novoodhalená modrá na stropných trámoch stratila svoju žiarivosť po penetrácii látkou proti červotočom. Vodné sklo spevnilo štruktúru dreva a 40 l napúšťacej látky zbavilo vzácne konštrukcie v celom mlyne nepríjemného hmyzu a hrozby plesní.
„Toto tu bola na pomery dediny vlastne veľká fabrika – všetky okná a dvere sme zachránili, sú pôvodné, z kúpeľne sme spravili šatník, z čiernej kuchyne spodnú kúpeľňu,“ vysvetľuje sprievodca.
Noví majitelia „odmurovali“, čo bolo zamurované. Uvoľnili kolmé ostenia okien do pôvodných barokových uhlov. Svetlo opäť mäkko dosadlo na dômyselne vybraté kúsky interéru a konštrukciu vnútorného zariadenia mlynu. Našli niekoľko zamurovaných dverných otvorov a vrátili im pôvodnú funkciu.
Pamiatkari sa časom stali spojencami a poradili ľudí, s ktorými mali dobré skúsenosti. Najmä pri zachraňovaní konštrukcie krovu pomohol odborník. Našiel spôsob, ako postupne ozdraviť drevené časti.
Dlážka v prízemí sa nemala čím chváliť. Každý kus betónu bol o inom; nevyzeralo to pekne a navyše už ani nikto nevedel, na aký účel a prečo nešťastnú dlážku takto prerábali. Robotníci počas rekonštrukcie naďabili na dutý priestor v strede hlavnej miestnosti. Chvíľu všetci dúfali, že objavia studňu. Nález bol aj napriek malému sklamaniu zaujímavý: starý mlynský kameň – žarnov. Teraz zdobí jedno zo záhradných zákutí.
Nakoniec povrch pokryli kamennou dlažbou. Zachovali zmeny úrovne dlážky všade tam, kde mali súvislosť s pôvodným účelom zariadenia mlynu.
Vodu na mlyn
Ani na mlyn netreba vždy hnať vodu. To, čo najviac rozkladalo životaschopnosť domu, bola vlhkosť. Tlačila sa všetkými pórmi stavby. Všetky tie elektrolytické metódy a podrezávanie sa zdali pre starý objekt nevhodné, použili teda klasickú metódu. Mlyn obkopali a položili trativod. Uložený pod zemou v štrkovom lôžku po obvode budovy stiahol vlhkosť na únosnú mieru.
A ako to bolo s tou povestnou vodou na hnanie mlynského kolesa? Tak tá voľakedy naozaj padala cez dva náhony.
66405
Dominik Vlaheko
Na prvé mlynské koleso sa voda liala zvrchu, druhé koleso poháňala voda odspodu. Hnacia sila sa prenášala na mlecie stolice. Neskôr, od tridsiatych rokov minulého storočia pribudla k mlynu strojovňa. Dávno predtým, ako mlyn prešiel do vlastníctva posledných majiteľov, spadla. Na jej mieste našli smetisko. Teraz ju postavili na nohy a nový pán si v nej zriadil pracovňu a jednu z viacerých možností, kde sa v starej usadlosti dá nocovať. Mlynári voľakedy používali odrážkové dvere v medziposchodí; pozerali, koľko vody padá na koleso. Tie sú teraz jediné zamurované. Vody niet.
Pálffy by pookrial a princezny z mlyna
Domáci neutaja svoju vášeň: vedieť zariaďovať, zveľaďovať. Rozmaznávajú svoj mlyn. Zo skúseností vedia, čo koľko stojí na burzách starého nábytku. Nadobudnuté predmety vyzerajú, akoby ich noví majitelia len vrátili na pôvodné miesto.
Čo ich dodnes mrzí? Čierno-biela dlažba z dvadsiatych rokov minulého storočia, ktorá padla za obeť, keď majstri prerábali vnútorné rozvody domu. Nahradila ju ručne maľovaná talianska. Čomu sa stále tešia? Voľnému priechodu medzi kuchyňou a záhradou, všetkým tým spomienkam na ľudí a staré časy uloženým v hrnčekoch, tanierikoch, v pestrom výbere stoličiek, truhlíc a ostatného zariadenia, ktoré napriek všetkému k sebe patria…
66409 |
66403 |
V srdci mlyna sa uvelebila obývačka. Vystiera sa cez dve podlažia vďaka tomu, že domáci dali vybrať poklopové dosky z medziposchodia. Starí vlastníci ich osadili v čase, keď mlyn prestal slúžiť svojmu remeslu. Delili priestor na dve poschodia. Najväčšou ozdobou tohto priestoru sú dva ozdobné stĺpy – sochy. Pre nových majiteľov sú to princezny medzi stĺpmi. Vďaka ich výnimočnosti – symbolom slnka a reliéfu dvoch drakov – boli zobrazené aj v knihe arch. Dušana Jurkoviča, ktorú vydal vo Viedni v roku 1905. Pochádzajú z už nejestvujúceho mlyna v Modre (1745). V starom mlyne niesli hrady. Teraz strážia schody z prízemia. Tie tak ako pred polstoročím vystupujú k vynovenej ochodze, ktorá sa vinie celým obvodom stien veľkej obývacej zóny. Ochodza voľakedy slúžila obsluhe mlynského zariadenia. Dnes je miestom pre štýlové knižnice a malé technické múzeum.
V roku1890 v Nemecku vyrobili mlynskú stolicu firmy Seck, na ktorej môžu aj dnes mlieť múku. Je funkčná. Oproti vstupnému priestoru do spální, tesne pri zábradlí ochodze, pokojne sídli triedička krupice, ktorú našli na povale. Od knižnice je najlepší výhľad na pôvodný nosný systém z tvrdého dreva. V strede hlavného trámu je vytesaný odkaz pre ďalšie generácie: IC 1782 KP (KAROLUS Pálffy) – trám musel byť z päťstoročného stromu. Tak aspoň tvrdili lesníci, ktorí sa naň prišli pozrieť. Sú na ňom výrezy, do ktorých boli votknuté ozdobné stĺpy. Tie, žiaľ, prišli v minulosti o život pri nepremyslenom zásahu. Ostatné trámy a stĺpy sú vyhryzené do rozličných tvarov podľa toho, čo sa od nich v minulosti očakávalo. Zariadenie mlyna sa za toľký čas niekoľkokrát premiestňovalo a menilo.
Zo stropov z vyšších podlaží vyhodili zeminu nasypanú medzi podhľadom a dlážkou. Vyčistili, odhlučnili, zaizolovali a naspäť položili pôvodné dosky. Na poschodí si „vymysleli“ tri izby – zelenú, modrú a z prírodného dreva. Spálňa rodičov sa pýši posteľou s vkladaným vyrezávaným reliéfom v záhlaví a luteránskou šperkovnicou na sny – pani domáca si občas zasníva, čo všetko by sa do nej zmestilo. Každá miestnosť má svoj príbeh a drobnosti, z ktorých sa domáci vytešujú; habánska keramika s ľudovým humorom, obrázky, vešiaky, skrinky…
66396
Dominik Vlaheko
Malé vnútorné okienko a masívne dvere sú súčasťou steny, ktorá oddeľuje obytný priestor od kúpeľne. Tu sa zatají dych aj skúsenejším obchádzačom bytov a domov. Je krásna. S troškou do mlyna – teda do kúpeľne prispela 350-kilogramová keramická vaňa dovezená z Trnavy, kde sa jej s radosťou zbavili. Okrem nadávok od sťahovákov si vaňa vyslúžila aj špeciálnu betónovú podlahu. Stôl k umývadlám je urobený na mieru. Doplnky, niektoré ešte dodatočne upravené k štýlu kúpeľne, vybrali v predajni IKEA.
Orbis pictus
„Máme radi knihy a časopisy o interiéroch, radi sa necháme inšpirovať,“ pripomína nový majiteľ. „Priestor tohto domu sme zamýšľali viac prevzdušniť… vniesť moderné prvky…“ avšak minulosť mlyna, jeho znovuobjavené tvary a priestor boli silnou motiváciou na zachovanie pôvodnej stavby.
Prijať vlastnú krajinu, pôvodnú architektúru časom zapustenú hlboko do pôdy a do povedomia, často vieme až po tom, keď ju spočiatku podvedome alebo priamo odmietneme.
