Aj pekné historické umenie odhaľuje spoločnosť. Namaľovať obraz s tulipánmi mohlo kedysi stáť niekoľko domov, vraví galerijná pedagogička

Vaším profesijným cieľom je „sprostredkovanie vizuálneho umenia rôznym cieľovým skupinám“. Skutočne už ľudia nerozumejú umeniu alebo ho nechcú /nevedia vnímať?

Prečo mám pocit, že je to potrebné? Je to veľmi dôležitá vec. Študovala som nielen pedagogiku, ale aj výtvarné umenie, a keď som skončila, strašne som chcela byť umelkyňou. Ako mladí výtvarníci a umelci sme začali robiť výstavy a zrazu som zistila, že aj napriek našej veľkej snahe, práci a investíciám majú výstavy nízku návštevnosť. A tak som sa začala zaoberať otázkou, prečo je to tak. Prečo ľudí súčasné umenie na rozdiel od toho historického nezaujíma, prečo mu nerozumejú a držia si od neho odstup?

Nielen u nás existuje taká bariéra medzi bežným životom a súčasným umením. Vyplýva z minulého režimu, počas ktorého sme sa odstrihli od Západu a odstavili sme sa od celkového vývoja – nielen umenia, ale celkového spoločenského diania, rozvoja vedy a techniky a pod. Zacyklili sme sa sami v uzavretom ideologickom režime, ktorý ovplyvňoval vlastne všetko – dostupnosť potravín, tovaru, práce, kultúry či vedy. Vtedy sa v zahraničí začalo rozvíjať umenie spolupráce, umenie performancie presiahlo hranice obrazu či sochy a stávalo sa akciou, ktorá bola extrémne prirodzená, reagovala na aktuálne politické situácie. My sme vlastne na niekoľko rokov zamrzli v oficiálnom socialistickom realizme a kultúra a umenie sa rozvíjali len na poli skrývanej undergroundovej scény. Potom sa otvorili hranice, a keď do našich galérií prišlo nové oficiálne súčasné umenie, pre širokú verejnosť to bolo, prirodzene, šokujúce.

Takže toto je dôvod, prečo Slováci, respektíve ľudia z postsocialistických krajín ťažšie chápu a vnímajú súčasné umenie?

Určite áno. My sme vlastne nevideli ten vývoj okolo, boli sme odstrihnutí a zrazu sme ako slepé kura k zrnu prišli k niečomu, čo je úplne iné, a nechápeme prečo. Je prirodzené, že nechápeme, prečo je to tak. Často sa stretávam aj so situáciou, že za mnou chodia učitelia stredných umeleckých škôl, aby som im pomohla pripraviť otázky o súčasnom umení na maturitu. Je to preto, že túto etapu nevedia vyučovať, nikdy ju nezažili. Majú strach a cítia bariéru. A to nehovoríme len o učiteľoch, ale aj o bežných ľuďoch, ktorí prídu do galérie súčasného umenia. Je úplne prirodzené, že sú zmätení. Jazyk súčasného umenia pritom nie je taký komplikovaný, len ho treba zažiť a komunikovať. To je dôvod, prečo som sa stala galerijnou pedagogičkou. Uvedomila som si, že nechcem robiť umenie pre nikoho. Chcem robiť súčasné umenie a niečo ním povedať a komunikovať. Umenie samotné je v podstate komunikačný jazyk. Preto sa snažím sprostredkovať ho a naučiť ľudí nebáť sa ho interpretovať.

Neprítomnosť, 2020, priestorová inštalácia v spolupráci s Luciou Čarneckou a Annou Mihokovou. Zdroj: Archív Lucie Kotvánovej.

Väčšina bežných smrteľníkov očakáva od umeleckých diel niečo príjemné, estetické, pekné. Pritom podstata umenia často spočíva v niečom inom. Diela vznikajú preto, aby provokovali, prinútili zamyslieť sa.

Rozhodne áno. Najprirodzenejšia poloha vnímania umenia u bežného človeka je, že chce mať doma niečo veľmi pekné, čo mu spríjemní interiér. No aj za týmito na pohľad primárne estetickými dielami sa neraz skrýva komplikovanejšia myšlienka, odkaz na spoločenskú situáciu, upozornenie na niečo alebo revolta. Preto je dôležité vnímať umenie nielen povrchne, ale všímať si aj fakty, ktoré viedli k jeho vzniku. 

Pozadie za vzniknutými dielami nikdy nebolo iba o estetike. Často bolo politické, narážalo na vtedajšiu spoločnosť, ktorú sa výtvarníci aj umelci rôznych iných sfér snažili zmeniť. Umelci nie sú ľudia, ktorých zaujíma iba to, ako veci vyzerajú. Skôr ich zaujíma, ako veci reálne fungujú; sú veľkými idealistami, ktorí majú veľmi vysoké hodnoty. Umením sa snažia zmeniť svet.

„Môj byt je na konci pavlače, kde pestujem bylinky. Pred oknom mi rastie lipa. Ráno sa zobudím, idem von a lipový konár mi mieri skoro až k dverám. Nepočujem šum mesta, ale čvirikanie vtákov,“ tvrdí výtvarníčka Lucia Kotvanová.

Pozrime sa krásne historické diela, napríklad antické sochy.

Na prvý pohľad sa nám zdajú krásne, môžeme obdivovať ich estetiku, ale život ich autorov a príbeh, prečo tie diela vytvorili, sú oveľa komplikovanejšie a oveľa zásadnejšie. Veľmi rada používam príklad holandských barokových majstrov 17. storočia a ich zátišia tulipánov vo váze. V skutočnosti sa za vznikom takýchto krásnych obrazov skrýva príbeh, pretože v období tulipánovej krízy stála ich cibuľka viac ako nehnuteľnosť. To znamená, že namaľovať zátišie tulipánov mohlo stáť niekoľko domov. Takže je možné, že autor si tie tulipány vymyslel alebo ich reálne vypestoval, možno sa k nim dostal na čiernom trhu – to nevieme. V každom prípade je hodnota umeleckého diela oveľa vyššia ako len tá estetická, ktorú vnímame na prvý pohľad. Hovorí o stave vtedajšej spoločnosti, má hlbší význam. Každé umelecké dielo má za sebou príbeh, ktorý hovorí oveľa viac než to, ako ho vnímame iba vizuálne.

Na čo by sme mali myslieť pri umiestňovaní obrazov, ak chceme, aby stále vyzerali dobre?

Každý obraz – nech je namaľovaný akoukoľvek technikou – vplyvom priameho slnečného svetla stráca pigment. Je úplne jedno, na akej báze je farba, či je olejová, akvarelová alebo akrylová, pigment, ktorý je pod priamym slnečným svetlom, stráca nejakým spôsobom svoje kvality. Preto je veľmi dôležité umiestniť obrazy tak, aby na ne priamo nesvietilo. Ideálne pod menším ako 45-stupňovým uhlom a nesmie to byť celý deň. Strácanie farebnosti umeleckých diel môže byť problém aj pri moderných otvorených a presvetlených interiéroch. Galérie chránia cenné diela, najmä historické maľby, UV sklom, ktoré filtruje práve tú zložku svetla, ktorá vyvoláva stratu pigmentu. Najodolnejšou súčasnou farbou je podľa mňa akryl, ktorý sa v rôznych formách používa aj na praktické a technické účely.

Aký umelecký štýl je vám najbližší?

Rozhodne inklinujem k intermediálnym a konceptuálnym formám súčasného umenia, ktoré som aj študovala, ale obdivujem celú históriu umenia. Jej pochopenie je extrémne dôležité na to, aby som dokázala robiť to, čomu sa venujem. To, že robím performancie alebo videoart, nie je len tak, je to dôsledok vývoja. Viem, čo sa dialo v renesancii, čo sa dialo v starovekom Ríme a prečo umelci takto reagovali. Nedávno som v Trenčíne otvárala spolu s kolegom Kristiánom Šmelkom výstavu v štýle site-specific art, to znamená, že vytváram umelecké diela pre konkrétny priestor. Práca na projekte spočívala v samotnej inštalácii diel v galérii. Pred vernisážou som tu bola celé dni i noci, pretože bolo pre mňa dôležité sledovať, ako prirodzené svetlo na mieste pôsobí na moje práce. Prečo? Aby mali na návštevníka čo najväčší vplyv a našepkali mu to, na čo som tvorbou chcela poukázať.

Lucia a Lucie, 2012, performancia v spolupráci s Luciou Kordačovou. Zdroj: Archív Lucie Kotvánovej.

Pochádzate z umeleckej rodiny. Aká bola vaša cesta k dnešku?

Môj starý otec bol kovorytec v mincovni v Kremnici aj maliar. Taký lokálny maliar, ktorý olejom a akvarelom zaznamenával prostredie historickej Kremnice. Je nás päť vnúčat a z toho štyria sme umelci. On bol v rodine veľkou autoritou, ktorá nás motivovala k tomu, aby sme sa stali umelcami. Pre mňa bol veľkým vzorom a chcel, aby som prevzala jeho remeslo. Od začiatku som však vedela, že nechcem byť remeselníčkou. Mňa ten kov až tak nelákal. Nakoniec som na strednej škole študovala tvorbu hračiek a dekoratívnych predmetov z dreva. Takže pôvodne som mala byť „drevárka“. Po strednej som sa však rozhodla ísť na architektúru. Lenže po roku som zistila, že je tam veľmi málo umeleckej voľnosti. Rozhodla som sa, že toto nie je cesta pre mňa, a nasmerovala som sa na štúdium galerijnej pedagogiky na Trnavskej univerzite. Toto rozhodnutie ovplyvnilo môj život. Zažila som veľa ateliérov – od maľby a sochy cez intermédiá, súčasné umenie až po fotografiu a rôzne experimenty.  V štúdiu som pokračovala na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Ateliér IN mi vlastne úplne zmenil život. Prišla som na to, že chcem umenie robiť naplno.

Na vnímanie priestoru nemá vplyv len intenzita svetla, ale aj jeho zafarbenie. Ako pracujete s farbami svetla v galériách?

Osvetlenie v galérii je jedna z najpálčivejších otázok. Uvedomovali si to už architekti antických a kresťanských chrámov. Efekt slnečného svetla a presvitania rôznych farieb využíva väčšina chrámov, ktoré majú veľké vitrážové okná a svetlíky. Viete, prečo majú konkrétne farby na konkrétnych miestach? Aby vyvolali špecifický svetelný efekt. Svetlo, ktoré prechádza cez červený filter, môže pôsobiť výstražne, modré vytvára pocit nevinnosti a „nebeskosti“ a podobne. Každá farba a každý uhol svetla v takýchto priestoroch má svoj zámer a efekt a silno podporuje symboliku výjavov a sôch v chrámoch. Tieto znalosti sa dodnes využívajú v rôznych podobách nielen v chrámoch a galériách.

Z vernisáže výstavy Pozri, čo mi rastie pod posteľou, ktorú pripravila Luci v spolupráci s Kristiánom Šmelkom. Galéria FOR MAAT, 11. 10.2024. Zdroj: Archív Lucie Kotvánovej.

Akú farbu osvetlenia si zvoliť, ak chceme mať doma pohodový večer?

Podľa toho, čo chcete robiť. Na spánok je veľmi dobrá žltá, oranžová, červená farba osvetlenia. Pokiaľ potrebujete pracovať, dobre poslúži studené biele, modré až zelenkasté osvetlenie.

Keď zoberieme do úvahy osvetlenie obrazov, je veľký rozdiel, keď napríklad červený obraz osvetlíte modrou farbou. Dostane úplne iný výraz, ako keď naň svieti teplé svetlo.

Farebným osvetlením dokážeme úplne zmeniť atmosféru v izbe, v byte. Preto sa dnes často využíva v moderných interiéroch podľa toho, akú máte náladu.

Prejdime k téme interiérového dizajnu. Ako by vyzeral váš ideálny byt?

Veľa som nad tým premýšľala, pretože nedávno som sa presťahovala. Priznám sa, že v tejto oblasti som Staromešťanka. Mám veľmi rada historické budovy, vysoké stropy a tak podobne. Dostala som sa k jednoizbovému bytíku, ktorý je síce menší, ale má vysoký strop. A je to asi aj môj ideálny interiér. Pri sťahovaní som objavila mnoho diel od priateľov a známych, ktoré som dostala do daru, a nimi som si byt dozdobila. Hoci nie je veľký, veľa som pri jeho zariaďovaní pracovala so svetlom. Práve preto, že mám veľmi vysoký strop a vysoké okno, zabezpečila som si zatemňovacie závesy, ktoré pomáhajú udržať obrazy v dobrej kondícii.

Umelkyňa Lucia Kotvanová. Zdroj: Miro Pochyba

V ktorej časti Bratislavy bývate a čo sa vám na nej páči?

V Novom Meste, lokalita Tehelné pole. Pri starých kasárňach sú bytovky z 50. rokov. Majú vlastný vnútroblok, kde je ticho a nádherná záhrada, ktorú svojpomocne zveľaďujú susedia. Pred oknom mi rastie lipa a byt mám na konci pavlače, kde sa snažím pestovať bylinky. Toto je pre mňa najväčšia výhoda môjho bytu. Ráno sa zobudím, idem von a lipový konár mi mieri skoro až k dverám. Nepočujem šum mesta, ale čvirikanie vtákov.

Keď som sa šla po dlhom čase prejsť do tržnice na Trnavskom mýte v Bratislave, na jednom mieste som si všimla žltého „ducha“. Vtedy som netušila, že je z vašej tvorby. Ako a prečo vznikol?

Toto dielo som vytvorila špeciálne pre výstavu Spoločná pôda z iniciatívy kurátorky Jany Babušiakovej. Pôvodne pred tržnicou stála električka T3 kultúrny priestor (ktorá sa dnes nachádza na Tyršovom nábreží), ktorá sa však nepozdávala „obyvateľom“ tržnice, a tak musela byt premiestnená. Túto výstavu Janka vytvorila práve ako reakciu na túto situáciu. Bola som jednou z umelkýň oslovených, aby vytvorili umelecké dielo priamo pre tržnicu. Na jednom opustenom, žltou farbou ohraničenom mieste som namaľovala ducha doby, ducha prázdneho miesta a ducha tržnice v jednom. Ak poznáte hru Pac-Man, viete, že je to duch z tejto hry, len v žltej podobe. Reagujem pritom aj na samotné logo tržnice, v ktorom písmeno c pripomína Pac-Mana.

Duch tržnice na Trnavskom mýte v Braislave dodnes pripomína covidové časy. Zdroj: Archív Lucie Kotvánovej.

Prečo je duch tržnice práve na tomto mieste?

Cez pandémiu bolo veľa miest vyprázdnených, lebo covid-19 najsilnejšie zasiahol tých najmenších podnikateľov. Vybrala som si žltými čiarami ohraničené miesto po zrušenej prevádzke a namaľovala som na tie štvorčekové kachličky (ako štvorčeková grafika v hre) ducha tržnice aj ducha prevádzky. Inšpirovali ma práve cesty pre návštevníka vyznačené na kachličkách a ohraničujúce samotné prevádzkové miesta. Tržnica žije vlastným životom, má vlastného ducha miesta aj 

Text: Sabína Zavarská
Foto: Miro Pochyba, archív Lucie Kotvanovej
Zdroj: Časopis Môj dom