Škola interiérového dizajnu 4. – Jasné pravidlá vizualizácie interiéru
Dizajnéri a architekti sa často vyjadrujú radšej obrazom než slovom – vizuálne totiž dokážu vystihnúť svoje myšlienky omnoho jasnejšie, stručnejšie a názornejšie. Takáto „grafická reč“ je naozaj praktická a ako každý jazyk má svoje pravidlá.
K navrhovaniu interiéru je potrebné pristupovať komplexne, pričom pri každom riešení by sa malo vychádzať z potrieb a spôsobu života jeho obyvateľov. Na to, aby navrhnutý priestor dobre fungoval, je dôležité zhromaždiť čo najviac informácií nielen o ňom, ale aj o jeho budúcich užívateľoch. Preto s nimi musí dizajnér hovoriť o štýle, ktorý sa im páči, o farebnosti či jednotlivých prvkoch zariadenia, ale aj o ich životnom štýle či prioritách v súvislosti s konkrétnym interiérom a bývaním ako takým. Až potom môže začať s prácou na koncepcii interiéru.
Názorné zobrazenie a ukážky
Prácu na interiéri dizajnér obvykle začína konceptom, ktorý sa zvykne prezentovať formou inšpiračného panela – podrobne sme sa mu venovali v predchádzajúcej časti nášho seriálu. Po schválení konceptu a ujasnení, akým smerom sa bude projekt uberať, vypracuje podrobnejší návrh interiéru, o ktorom s klientom diskutuje na základe rôznych vizualizácií a schém: Štandardnými výstupmi sú pôdorysy s konkrétnym rozmiestnením nábytku, kótami a odkazmi na farebnú vzorkovnicu. Pôdorys môže byť spracovaný farebne, tak aby vynikli pomery a vzťahy medzi jednotlivými farbami a materiálmi.. Výnimkou nie je ani použitie ukážok konkrétnych materiálov alebo zariadenia – napríklad drevenej podlahy, skleneného jedálenského stola či drevených stoličiek. Klient si takto dokáže vytvoriť presnejšiu predstavu o budúcom interiéri a jeho celkovom farebnom ladení,“ vysvetľuje prácu návrhára interiérová dizajnérka Martina Schultes. Predstava o budúcom interiéri sa dá pomerne názorne sprostredkovať aj pomocou vzorkovnice – koláže, ktorá naznačuje tvary, materiály a farebnosť prostredníctvom fotografií alebo vzoriek látok, tapiet a podláh, farebných vzoriek maľovky, obrázkov konkrétneho nábytku, dverí, okien, dekoračných predmetov a podobne.
Plocha a priestor
Ďalšou štandardnou technikou vizualizácie sú dvojrozmerné pohľady na jednotlivé steny a trojrozmerné, teda priestorové zobrazenie miestnosti. „Pohľady môžu byť vyhotovené buď iba dvojfarebne, alebo sa môže použiť reálna farebnosť, prípadne sú na nich znázornené konkrétne materiály. Na základe takýchto výstupov sa dá urobiť pomerne presná predstava o tom, ako bude interiér v skutočnosti vyzerať. Priestorová interpretácia návrhu môže mať podobu skice alebo výstupu z počítačového programu, ktorý môže byť schematický, ale aj fotorealistický. Takáto vizualizácia pomerne verne zobrazí konkrétne materiály, nábytok, farby a osvetlenie v interiéri a často je na nerozoznanie od konečnej realizácie. Tento variant je však náročný časovo aj finančne, preto ho klientom väčšinou neodporúčam,“ vraví dizajnérka Martina Schultes. „Interiéroví návrhári v zahraničí často pracujú s ručne maľovanými návrhmi, ktoré sú osobnejšie a emotívnejšie než výstupy z počítačových programov,“ dodáva.
Pri vytváraní komplexného návrhu interiéru môžu byť dôležitými výstupmi aj technické výkresy nábytku, ktorý sa bude vyrábať na zákazku, alebo schéma osvetlenia, ktorá zobrazí nielen dekoratívne osvetlenie, ale aj svetelné efekty a nálady.
Zrozumiteľné zobrazenie priestoru
Veľmi efektnou formou vizualizácie sú modely a makety. Spracúvajú sa najmä pri väčších, prevažne komerčných objektoch, ale môžu pomôcť aj pri menšom, avšak členitom priestore (napríklad s rôznou výškou stropu). Klient tak najlepšie porozumie priestorovým danostiam konkrétneho interiéru. Práve na modeli sa totiž môžu ukázať prekvapivé miesta a súvislosti, ktoré v dvojrozmernom zobrazení ani v trojrozmernej vizualizácii neuvidíte. „Rada na začiatku pracujem so skicami, jednoduchšími dvojrozmernými pohľadmi a modelmi. Myslím si, že keď sa hneď na začiatku spolupráce vytvorí fotorealistická vizualizácia, klient má pocit, že interiér sa už nedá meniť. Príliš dokonalá vizualizácia akoby nedávala priestor na ďalšiu tvorbu a klient sa bojí ďalších zásahov, čo nie je dobré,“ vysvetľuje interiérová dizajnérka Martina Schultes. „Dizajnér by mal spoločne s klientom dotvárať priestor do finálnej podoby postupne. Navrhovanie interiéru je postupný proces na seba nadväzujúcich krokov, a ak sa chcete dopracovať k uspokojivému výsledku, žiadny nemôžete len tak preskočiť.“
Článok bol uverejnený v časopise Môj dom