Som „tieňový herec“ s dvoma odlišnými hlasmi

Pamätáte sa ešte, ako ste sa dostali k dabingu a aký film ste prvýkrát dabovali?

K dabingu som sa dostal ešte ako osemročný chlapec, keď prišli na základnú školu v Petržalke vyberať deti, ktoré vedia spievať a recitovať. Keďže nás to otec od malička doma učil, prihlásil som sa a pani učiteľka ma poslala do Slovenského rozhlasu na skúšky, ktoré som urobil a prijali ma.

Aké skúšky?

Skúšky, či viem dobre čítať, či mám dobrý hlas a či viem správne intonovať. Ako osemročný som už bol dosť zdatný, takže som ich nakoniec zvládol. (Smiech) Začal som navštevovať detskú rozhlasovú dramatickú družinu a potom ma zavolali na Kolibu prvýkrát robiť dabing. Bol to animovano-hraný poľský film Bambi – klasický príbeh o srnčekovi, ale v poľskej verzii. V tých rokoch sa robil dabing na čiernobiely film, a keďže to bola moja prvá skúsenosť, mal som stále otvorené ústa a nevedel, čo skôr povedať. Zrazu som dostal od staršieho a skúseného herca Paľa Topoľského takú frčku do hlavy, že som sa hneď naučil rýchlo čítať a dabovať. (Smiech) Odvtedy som sa nezastavil až do konca základnej školy a daboval som bez ohľadu na to, či som mal prázdniny, alebo nie.

Na jednej strane to bolo určite fajn, ale čo nasledovalo po základnej škole

Myslel som si, že sa to trošku upokojí, ale práve naopak. Začali ma volať na dabovanie pubertálnych postáv, a keď zistili, že ešte stále môžem robiť aj detské kreslené postavy s tenkým a zmeneným hlasom, tak som robil aj tie. Auto už pre nás nechodilo, tak som musel chodiť MHD a popritom zvládať aj štúdium na strednej škole.

A čo divadlo?

K divadlu som nikdy nepričuchol, aj keď som sa na konzervatórium hlásil. Prvý rok ma tam nezobrali, lebo mi učiteľka na prihláške prepísala konzervatórium na vojenskú školu, a druhý rok ma neprijali pre nedostatočný talent, keďže som nevedel hrať na hudobný nástroj – na klavír. To bolo pre nich dôležité. Veľmi rád som kreslil, tak som sa chcel prihlásiť na nejakú školu, kde sa v tom budem môcť zdokonaliť, a moja učiteľka mi poradila polygrafickú školu, kde sa maľuje, retušuje a miešajú farby. Až na skúškach som zistil, že je to normálne učilište s maturitou a že budem robiť tlačiara za strojom. Tak som si povedal, že budem mať dve povolania, keďže dabing som robiť neprestal. Dnes už mám našťastie iba jedno – robím iba dabing. (Smiech)

Čo všetko človek potrebuje na to, aby sa stal dabingovým hercom?

Mikrofón, slúchadlá a najmä talent. Skúšal som kedysi volať aj kamarátov, nech si to prídu vyskúšať, a keď som ich videl na vlastné oči, čo za mikrofónom stvárali, povedal som si, že tí, čo vedia robiť dabing, sú naozaj dobrí a majú talent. Keď si to chce človek vyskúšať, môže si pustiť televízor, vypnúť zvuk a niečo do tých úst rozprávať. Treba sledovať výraz a pauzy, keď niekto prestane rozprávať, musí prestať aj on. My máme z toho doma šou – keď k nám príde návšteva, vypne sa na televízore zvuk a ja musím stále rozprávať hlúposti. Všetci plačú od smiechu, hoci neviem prečo. (Smiech)

Aký je podľa vás rozdiel medzi hercom a dabingovým hercom, ktorý nie vždy je súčasne aj hercom?

Je to tým, že ľudia nás nevidia, my sme tzv. tieňoví herci. A čo sa týka hrania, filmoví a činoherní herci to majú určite ťažšie, lebo sú stále pred kamerou alebo na javisku. Nemôžu sa pomýliť. My sa za mikrofónom môžeme pomýliť a ideme od začiatku, v divadle sa to robiť nedá. Hranie je oveľa ťažšie. Ja som si to aj vyskúšal a necítim sa pri tom vo svojej koži, lepšie mi je za mikrofónom.

Ako sa dabing vlastne robí, koľko trvá nadabovanie jedného celovečerného filmu?

Film sa rozdelí na maličké časti, ktoré sú 30 až 50 sekundové; je tam časová slučka, takže celý film je rozdelený na slučky, potom na postavy a vždy sa dabuje po určitých frekvenciách. Dabuje sa jedna situácia, ktorá má spolu 5 až 10 slučiek, až kým sa takýmto spôsobom neurobí celý film. Trvá to zhruba tri dni. Prvé dni sa robia hlavné postavy, ďalšie dni vedľajšie a nakoniec titulky.

Dá sa z dabingu normálne vyžiť alebo robíte popritom aj inú prácu? Ak áno, ktoré profesie ste si už vyskúšali?

Tlačiara som robil asi desať rokov, popritom som daboval, s bratom som rozvážal kožené sedacie súpravy, montoval plávajúce podlahy, robil čašníka a to je asi všetko. Teraz robím len dabing a musím povedať, že mám našťastie dosť práce; popritom robievam ešte úpravy scenárov pre dabing a dá sa z toho vyžiť.

Keby ste si vedeli predstaviť namiesto dabingu inú profesiu, ktorá by to bola?

Otvoril by som si vlastný podnik.

Nelákalo alebo neláka vás aj divadlo?

Nemôžem povedať, že nie, ale ako som spomenul, ešte som k tomu nikdy poriadne nepričuchol, nikto mi zatiaľ nedal príležitosť. Určite by som neodmietol, ale že by som sa tam tlačil, to nemôžem povedať.

Ak by ste mali hodnotiť úroveň slovenského dabingu v porovnaní napríklad s českým, v čom vidíte jeho plusy a mínusy?

Mínusy vidím v tom, že Česi vôbec nevedia dabovať detské postavy, či už vo filme, alebo v kreslených rozprávkach. Koľkokrát sa stane, že v hranom filme sa objaví malé dieťa a počujete 30-ročného chlapa – v tom vidím mínusy u Čechov. A u nás sú mínusy v tom, že máme málo basovejších mužských hlasov – takých, ako bol voľakedy pán Machata. Celá táto generácia zmizla a dnes ich je už málo, hoci niekoľko dobrých mužských hlasov sa ešte nájde.

Stáva sa, že ľudia často vychvaľujú český dabing.

Je to vec prvého počutia – ak počujete film prvýkrát v češtine, zvyknete si naň, a keď ho neskôr budete počuť v slovenčine, bude sa vám to zdať zvláštne. Môžeme sa s tým stretnúť napríklad aj vo video­požičovniach. Všade počujeme češtinu, je to taký slangovejší jazyk, určite sa mnohým počúva lepšie ako „moja vôľa“, „ľaľa“, „chľast“ a podobne. No ako hovorím, je to vec prvého počutia.

Mali by sa podľa vás všetky filmy dabovať do slovenčiny alebo je dobré, že tu máme aj češtinu?

Je dobré, že vo filmoch máme príbuzný jazyk, ale iba do určitej miery. Pôvodná česká tvorba by sa mala vysielať v českom jazyku, ale nevidím dôvod, prečo by sa mal napríklad americký alebo iný film dabovať do češtiny. V Čechách taktiež nevysielajú filmy so slovenským dabingom, takže ani my by sme nemali vysielať ich, ale to je už mimo nás…

Určite si mnohí spomínajú na obľúbený kreslený seriál od W. Disneyho – Káčerovo, kde ste famóznym spôsobom dabovali až tri postavy naraz odlišným hlasom. Ak si dobre spomínam, boli to Dui, Lui a Hui, synovci starého Držgroša. Ako je možné, že vás v kastingu vybrali na všetky tri postavy súčasne?

Bola to náhoda. Skúšali sme to traja – Monika Pašová, Katka Šulajová a ja. Nahrali sme jednu vzorku pre Američanov, a keď bola pau­za, ostal som v štúdiu a čítal si celý scenár za sebou, menil hlasy len tak pre seba a zrazu ma pani režisérka Ďurišová vyzvala, aby som to zopakoval. Nahrali sme to, odoslali Američanom a prišla odpoveď, že sú s tým spokojní. Stalo sa však aj to, že všetky tri postavy rozprávali naraz. Ak rozprávali za sebou, väčšinou som to stíhal, ale keď rozprávali naraz, vždy sa najskôr nahral hrubší hlas, potom tenší hlas, a keď sa spojili, znelo to, akoby hovorili všetci traja.

Nemáte problém s hlasivkami, keď dabujete zmeneným hlasom takéto postavy?

Nie, nemám; len niekedy, keď robím dlho bežné postavy, mi potom dlhšie trvá, kým sa dostanem do detského hlasu. Najskôr sú to také škreky, až potom piskľavý hlas, ale väčšinou viem presne skočiť z malej postavy do normálnej.

Dokáže vás váš syn a rodina rozpoznať v televízii?

Niekedy už vedia. Pri normálnych postavách moja manželka občas háda, či som to ja, ale pri tých detských, keď hovorím ako pricviknutý, ma spoznajú vždy. (Smiech)

V ktorých pripravovaných rozprávkach alebo filmoch vás môžu naši čitatelia najbližšie počuť?

V Rodinke úžasných som daboval zlého Syndróma so špicatými vlasmi a v Dobe ľadovej si už ani nepamätám, ako sa tá postava volala. Čo by čitatelia mohli poznať, je Pa a Pi, Filmárik a Filmuška a z tých, čo momentálne bežia, je to kriminálka CSI, Jake a Tlsťoch či rôzne reklamy.

Nedávno ste sa aj s rodinkou sťahovali do nového bytu. Čo všetko ste si v ňom vedeli zmajstrovať sami?

Celý byt si už radšej majstrujeme sami, pretože pôvodne som to nechal na majstrov, ktorí nám celý byt pokazili. Plávajúca podlaha sa rozpadáva, dlažba, ktorú nám položili, nie je vo vodováhe, nie sú urobené ani sokle. Všetko to bolo narýchlo, aby sme sa mohli nasťahovať čo najskôr. Teraz všetky tie chyby vychádzajú na povrch, preto som sa rozhodol, že si už všetko urobím sám. Najbližšie ma čaká prerobenie podlahy v celom byte a výmena dlažby v kúpeľni.

A toto všetko si viete urobiť sám?

Našťastie áno, ale dlažbu som ešte nerobil. Poznám princíp, tak to hádam dokážem.

Väčšina mladých rodín (nielen kvôli deťom) uprednostňuje bývanie na vidieku, ktoré je v súčasnosti už takmer cenovo porovnateľné s bývaním v meste. Neláka aj vás bývanie v rodinnom dome?

Aj ja ho uprednostňujem a veľmi po ňom túžim, ale keď sme kupovali byt, tá suma nebola príliš vysoká. Keby som si chcel kúpiť hoci aj starý domček, zaplatím dvojnásobok toho, čo som dal za tento byt. Som rád, že vôbec máme byt, lebo päť rokov sme bývali iba po prenájmoch. Teším sa, že máme konečne svoju strechu nad hlavou, a ak vyhrám v športke, bude aj rodinný dom. (Smiech)

Bavia vás domáce práce? Ak áno, aké?

Musím sa priznať, že bavia. Najskôr mi to bolo čudné, sám pre seba som sa čudoval, či náhodou nie som nejako inak orientovaný, pretože ma veľmi bavilo umývať riady, žehliť a upratovať. Mám rád uprataný byt, dokonca kvôli tomu aj dvakrát za deň povysávam. (Smiech)

Trúfli by ste si na stavbu rodinného domu?

Áno, dokázal by som to. Brat teraz dostaval dom a videl som, ako sa to robí, čo všetko na to potreboval, takže si to viem predstaviť, len neviem, odkiaľ by som naň zohnal financie. Teraz zvažujem kúpu jednej záhradky a aspoň tam začnem majstrovať niečo malé.

Inšpirovali ste sa niekedy naším časopisom?

Manželka na internete stále číta Môj dom, kde sa často inšpirujeme. Keď si opäť niečo vymyslí a ja si s tým neviem rady, pri realizácii mi zase pomáha váš časopis Urob si sám.