Lokálne otepľovanie

Cieľom nášho snaženia by malo byť dosiahnutie optimálnej tepelnej pohody za cenu primeraných vstupných aj prevádzkových nákladov. Samotná tepelná pohoda je pritom termín, ktorý sa dá charakterizovať veľmi sofistikovane na základe objektívnych fyzikálnych ukazovateľov, pre užívateľa je však zaujímavejší subjektívny pocit, čiže „ako sa vo vykurovanom prostredí cíti“.{R1}

Koľko tepla potrebujeme

Skôr, ako si zvolíme konkrétny zdroj, je dobré vedieť, koľko tepla budeme vlastne potrebovať. Každej úvahe o vykurovacej sústave by mal, celkom jednoznačne, predchádzať výpočet potreby tepla. Dnes existuje pomerne presná metodika, ako túto hodnotu vypočítať (upravuje ju norma). Dôležitým ukazovateľom je pri tom tzv. tepelná strata budovy – tento údaj slúži ako podklad na správne nadimenzovanie celého systému. O tepelných stratách sa uvažuje najmä v súvislosti s prechodom tepla (rôznymi konštrukciami) a vetraním.

Tento výpočet je vhodné zadať nezávislej špecializovanej firme, ktorá nemá prepojenie s dodávateľmi – zníži sa tak riziko zbytočného predimenzovania sústavy a zvýšenia nákladov. Ako podklad na výpočet poslúži aspoň schematický stavebný pôdorys, z ktorého budú jasné rozmery objektu, rozmiestnenie a veľkosť okien, výška jednotlivých podlaží a tiež materiálové zloženie jednotlivých konštrukcií. Vo fáze projektovania domu by všetko toto už malo byť známe. Orientačne si možno tieto výpočty spracovať aj rôznymi freeware programami či kalkulátormi, napríklad www.louisa.cz alebo www.tzb-info.cz.

Ak chcete mať v ruke skutočne funkčné údaje, je vhodné zadať výpočet tak na celkovú stavbu, ako aj na jednotlivé miestnosti – to najmä vzhľadom na dimenzovanie výkonu vykurovacích telies.

Výsledkom celého procesu by v každom prípade mal byť konkrétny údaj – vypočítaná celková ročná potreba tepla, teda teplo potrebné na pokrytie celkových tepelných strát za jeden rok. S údajom o veľkosti tepelných strát dokážu pracovať dodávatelia a výrobcovia a ponúknuť vám vhodné riešenie – napríklad plynový kotol s potrebným výkonom, vhodný typ tepelného čerpadla či model elektrokotla. Potreba tepla je údaj, ktorý pomôže aj pri rozhodovaní o tom, aké palivo použiť, a výpočte koľko bude ročne stáť.

Reálnu spotrebu však ovplyvňuje aj rad ďalších faktorov – napríklad pasívne solárne zisky stavby, zisky od spotrebičov a osôb, klimatické podmienky, atď. Takzvaná energetická bilancia potom podáva správu o „správaní sa“ celej stavby a jej energetickej náročnosti, čiže vrátane potreby energie na prípravu teplej vody a prevádzky domácnosti. Na dimenzovanie celej sústavy je však potrebné poznať najmä prvý údaj.

Ak nechcete investovať do zložitých výpočtov presných hodnôt, môžete využiť aj zjednodušené údaje, ktoré sú k dispozícii na internete či u dodávateľov. Tie stanovujú priemernú potrebu tepla na vykurovanie a ohrev vody na základe množstva údajov získaných z reálnych stavieb. V prípade štandardnej novostavby podľa súčasne platných noriem s minimálnym zateplením a vetraním oknami sa uvádza potreba tepla asi 135 až 185 kW/m2 za rok. Vaša vykurovacia sústava musí túto stratu pokryť.

272057
Daniel Veselský

Vykurovacia sústava

Už teda vieme, koľko tepla sa musí „vyrobiť“, aby sme boli počas celého roka v optimálnej tepelnej pohode. Zastavme sa ešte pri spomenutých subjektívnych kritériách. Tie nám totiž do značnej miery pomôžu urobiť rozhodnutie týkajúce sa vykurovacej sústavy. Delenie podľa „fyzikálneho spôsobu odovzdávania tepla“ pozná dva základné typy: konvekčné (teplo sa prenáša prúdením, teda konvekciou) a radiačné (sálavé) vykurovanie.

„Klasickým“ spôsobom vykurovania je kombinácia konvekčného a radiačného prenosu tepla. Tak fungujú tradičné radiátory. Vykurovacie teleso ohrieva vzduch vo svojej blízkosti, ten sa potom prúdením dostáva do priestoru a ohrieva konštrukcie a predmety v miestnosti. Zároveň teplé radiátory sálajú teplo na osoby vo svojej blízkosti. Je to pomerne lacný spôsob zabezpečovania tepelnej pohody v interiéri, nenáročný konštrukčne aj na údržbu (telesá zvyčajne nie sú zabudované, obvykle sa umiestňujú pri obvodovej stene, predovšetkým pod okná, teda na miesta s najväčšími tepelnými stratami). Nevýhodou je potreba ohriať teplonosné médium (v tomto prípade vodu) na vyššiu teplotu, čo vyžaduje tepelný zdroj s vyšším výkonom a vyššou spotrebou energie. Medzi konvekčné patrí aj moderný spôsob teplovzdušného vykurovania.

272066
Stiebel

Sálavé teplo vnímame „celým telom“. Nie je to nový systém, stačí si spomenúť na klasické kachľové pece. V tomto prípade funguje princíp elektromagnetického vlnenia – ohrejú sa najskôr konštrukcie, tie potom odovzdávajú teplo prostrediu. Špecifickým prípadom tohto spôsobu vykurovania sú infražiariče, ktoré sálajú z malej plochy a majú vysokú teplotu. Pretože človek vníma teplotu vzduchu aj teplo, ktoré na neho sála zo všetkých okolitých predmetov, môžu mať veľké plochy aj nižšiu teplotu, a teplo, ktoré z nich sála, stále vnímame. Tento fakt sa využíva tam, kde sa ako zdroj sálavého tepla využívajú celé konštrukcie (podlahy, steny alebo stropy) – tu postačí nižšia teplota sálavej plochy, a tým aj vykurovacieho média (nízkoteplotné vykurovanie). Médiom býva voda, vzduch alebo elektrické odporové drôty. Ako zdroj sa využívajú kondenzačné plynové kotly a energia z nízkopotenciálnych zdrojov (solárna energia, tepelné čerpadlá).

ZDROJ: časopis môj dom JAGA GROUP, s.r.o.