Staviame komín

Problémy s jednovrstvovými murovanými komínmi nastali, keď sa začali používať kotly na plyn, pretože spaliny plynu obsahujú vodu. Spálením 1 m³ metánu (podstatnej zložky zemného plynu) vznikne 1,5 kg vody vo forme pary a hrozí jej kondenzácia na stenách komína. Vlhkosť spolu s agresívnymi oxidmi dusíka by ako kyselina pôsobila na steny komína. V interiéri na susediacich stenách by sa zakrátko objavili sivé alebo čierne mokré škvrny. Pri spolupôsobení mrazu by sa mohol komín v pomerne krátkom čase vážne poškodiť. Preto sa začali používať vyvložkované, teda dvojvrstvové komíny s komínovými vložkami – najprv z hliníkového alebo pozinkovaného oceľového plechu. Keďže teplota spalín unikajúcich zo starších plynových kotlov bola vysoká – viac ako 120 °C, po zohriatí komína sa takmer všetok agresívny kondenzát odparil do ovzdušia; takéto riešenie bolo vyhovujúce. Prelom nastal používaním kondenzačných kotlov, pri ktorých teplota spalín klesá až na 30 °C. Denne sa môže v komíne vytvoriť niekoľko litrov kondenzátu, ktorý je schopný za niekoľko mesiacov rozleptať hliníkovú vložku. Preto je použitie hliníkových komínových vložiek pre plynové spotrebiče obmedzené a zakázané pri spotrebičoch na pevné palivá.

 

Na problémy kondenzácie pri spaľovaní plynu zareagovali výrobcovia komínov ponukou nových trojrstvových komínov. Skladajú sa z komínovej tvárnice – nosnej časti, ktorá zabezpečuje statické vlastnosti komína, z komínovej vložky, ktorou prechádza dym, a tepelnej izolácie, ktorá zabraňuje prílišnému ochladzovaniu vložky a vytváraniu kondenzátu. Kvalita a životnosť komína v podstatnej miere závisí od komínovej vložky.

Pri stavbe komínov sa začali využívať najmä keramické (vypaľované) komínové vložky na báze šamotu. Už v bežnom vyhotovení sa šamotové vložky vyznačujú rozmerovou presnosťou a vnútornou hladkou stenou. Použitý materiál je odolný proti vyhoreniu sadzí v komíne a je kyselinovzdorný. Spočiatku sa aj tieto vložky používali s kondenzačnými kotlami, ale vzhľadom na priepustnosť vody (hoci nízku) ich nahradili vložky na báze šamotu vyrábané novou technológiou izostatického lisovania. Patrí medzi metódy spekania práškového materiálu pri vysokej teplote a tlaku v médiu, ktoré na lisovaný objekt prenáša tlak rovnomerne zo všetkých strán. Väčšinou sa využíva argón alebo hélium. Vďaka tomu sa dosiahne pevná, vodotesná a nenasiakavá štruktúra výlisku, pričom povrch môže mať zložitý tvar. Vylisované vložky môžu mať tenké steny, preto sa rýchlo zahrejú, a tým šetria energiou. Úspešne sa využívajú pri prevádzke kondenzačných kotlov, a to aj v režime s núteným odťahom spalín (v prieduchu je vyšší tlak).

Na výrobu oceľových vložiek sa používa špeciálna ušľachtilá oceľ, ktorá odoláva agresívnemu kondenzátu i vysokým teplotám a tlaku. Ich výhodou je odolnosť proti vyhoreniu sadzí, dlhá životnosť, hladkosť stien, nízka tepelná zotrvačnosť, pevnosť a odolnosť proti nárazom a nízka hmotnosť. Preto sú veľmi vhodné na rekonštrukciu, respektíve vyvložkovanie murovaného komína.

Ak teplota spalín neprekročí 120 °C, v prípade kondenzačných kotlov možno použiť aj plastové komínové vložky, ktoré sú vodotesné, odolávajú agresívnemu kondenzátu, sú ľahké a lacné. Ale pozor, ak by náhodou cez Ukrajinu neprúdil plyn a potrebovali by sme kotol vymeniť za kozub, museli by sme prevložkovať celý komín.

 

Vyrábajú sa prevažne z betónu. Murujú a spájajú sa maltou. Novinkou na našom trhu sú tvárnice z keramiky tehlového vzhľadu. Brúsené keramické komínové tvarovky spájané lepidlom zaisťujú presnosť a rýchlosť stavby komínového telesa, čo zrýchľuje výstavbu. Tepelná izolácia je dôležitá, lebo zabraňuje prudkým teplotným zmenám, kondenzovaniu spalín, ako aj prehrievaniu komínového telesa a vzniku prasklín. Z hľadiska požiarnej bezpečnosti najvhodnejšou tepelnou izoláciou sú rohože, respektíve pásy z minerálnej vlny, ktoré obopínajú komínovú vložku. Pri niektorých typoch komínov sa pásy s vhodnou veľkosťou vkladajú do tvárnic počas stavby komína. V komínovej tvárnici sú vedené aj vzduchové kanály na vetranie vonkajšej steny niektorých šamotových vložiek (tzv. zadné vetranie).

Prierez trojvrstvového komína tvorí komínová vložka, izolácia, tvárnica (zvnútra von). Dokonalejšie komínové systémy už majú tepelnú izoláciu integrovanú v komínových tvárniciach. Zvyšuje to rýchlosť stavby komína, ale to je len vedľajší efekt. Hlavný účel je ten, že medzi komínovou vložkou a tepelnou izoláciou je medzera, ktorou sa k spotrebiču privádza vzduch potrebný na spaľovanie paliva (tzv. rúra v rúre). Medzera má optimálnu šírku takú, aby sa vložky príliš neochladzovali, ale aby množstvo palivového vzduchu bolo dostatočné. Iné typy tvárnic umožňujú privádzať palivový vzduch cez špeciálnu šachtu. Tieto typy komínov sú určené predovšetkým k tepelným spotrebičom s uzavretým systémom spaľovania, čiže turbo kotlom, alebo aj kozubovým vložkám, ktoré vzduch na horenie neodčerpávajú z miestnosti. Ak sa spaľovací vzduch odoberá z miestnosti, musí sa tam aj privádzať zvonka, čím sa ochladzuje interiér. Vzduch, ktorý prúdi k uzavretému spotrebiču cez komín, sa v predhrieva, čo uľahčuje horenie. Vďaka integrovanej izolácii komín neochladzuje priestory interiéru. Preto sú nové utesnené komíny bez potreby zadného vetrania a bez tepelných mostov, ako aj uzavreté spotrebiče vhodným riešením pre tzv. pasívne domy, ktoré majú len minimálne straty tepla. Šachty v komínových tvárniciach umožňujú rozvod niektorých inštalačných vedení.

 

Systémový komín tvoria kompatibilné prvky od jedného výrobcu (najdôležitejšie sú šamotové vložky, izolácia a špeciálne komínové tvárnice), vďaka čomu výstavba prebieha rýchlo a minimalizuje sa vznik chýb. Stavať komín by v ideálnom prípade mal pracovník zaškolený výrobcom komínového telesa. Komín sa má stavať podľa pokynov výrobcu – podľa predpísaného návodu a projektu. Ak sa pri poškodení komína preukáže, že ho zavinila nesprávna technológia výstavby, vzniknutú škodu nakoniec znáša realizátor. Montáž systémového komína však zvládne aj zručný človek. Pri nanášaní malty treba zabrániť jej vnikaniu do vetracích otvorov. Aj spoj tepelnej izolácie musí byť umiestený tak, aby sa neupchali kanáliky zadného vetrania. Spoje medzi šamotovými vložkami treba vyškárovať špeciálnym šamotovým škárovacím materiálom, aby steny prieduchu boli hladké.

Dymovod a spôsob napojenia vykurovacieho zariadenia musí pred spustením komína do prevádzky schváliť revízny technik. Dymovod je časť komínového systému, ktorá spája tepelný spotrebič (kozub, kotol) s komínom. Na strane komína je pripojený k sopúchu. Sopúch je otvor aj so spojovacím hrdlom v komínovom plášti, ktorý slúži na pripojenie dymovodu na prieduch komína. Sopúchy nesmú mať väčší prierez, ako je prierez komínového prieduchu. Dymovod by mal byť čo najkratší, s plynulými zmenami smeru a minimálnou nerovnosťou vnútorného povrchu. Dymovod treba od komína oddilatovať. Na dymovode musí byť dostatočným počet čistiacich otvorov (najmenej každé 3 m a za každou zmenou smeru dymovodu).

 

Komínová konštrukcia nesmie byť namáhaná inými stavebnými dielcami. Medzi komínom a stropnou (strešnou) konštrukciou musí byť medzera 3 cm, ktorá sa vyplní nehorľavým izolačným materiálom. Priestup strešnou konštrukciou treba oplechovať – buď klampiarsky, alebo hotovými flexibilnými tesneniami. Aby priestup komína cez strechu nebol príčinou vzniku tepelných mostov, treba ho tepelne izolovať. Dutiny tehlových tvaroviek možno vyplniť perlitom, vďaka čomu sa zníži prechod tepla cez komín v zvislom smere. Najúčinnejšie je použitie komínových tvaroviek z penového skla.

Komín treba v hornej časti spevniť oceľovou výstužou. V nadstrešnej časti sa komín musí tepelne zaizolovať, aby sa zabránilo kondenzácii pary. Potom možno komín buď omietnuť, obložiť, alebo obmurovať obmurovkou. Muruje sa na betónovej, tzv. krakorcovej doske. Na obklady sa používajú keramické obkladové pásiky, platne alebo strešná krytina (vláknocementová, plechová, z bridlice atď.). Iným výhodným riešením je, ak sa v nadstrešnej časti pokračuje systémovými dekoratívnymi tvárnicami – prstencami. Potom sa urobí oplechovanie a jeho styk s komínom sa utesní tmelom.

Tretí spôsob je nasledovný: pokračujeme komínovými tvárnicami do konečnej výšky komína, tepelne zaizolujeme nadstrešnú časť, urobíme oplechovanie a potom zhora nasunieme na komín prefabrikované opláštenie, tzv. komínový plášť alebo návlek. Oplechovanie má byť 20 až 30 cm nad úrovňou strešnej krytiny, aby siahalo až dovnútra návleku – tak sa vytvorí dostatočná ochrana proti dažďu a snehu. Aj na plochej streche pri takomto spôsobe úpravy komína vyvedieme v mieste priestupu po obvode komínového telesa hydroizolačnú fóliu na tzv. atikovom plechu do výšky 20 až 30 cm. Nakoniec sa pripevní krycia doska komína a plechová ochrana posledná komínovej vložky.