Prechádzka s Dianou

Povedú nás značky pamätných chodníkov princeznej Diany, ktoré spájajú miesta figurujúce v jej živote: sídlo kráľovskej rodiny Buckinghamský palác, londýnsky dom patriaci kedysi rodine Spencerovcov a Kensingtonský palác, kde žila s princom Charlesom a synmi až do svojej smrti v roku 1997. Nick Butler – usmievavý anglický gentleman – sa skrúti na opätku a prehnaným gestom ukáže na hodinky. Celý čas nám bude skryte poukazovať na dve tváre času – pripomínanie a zabúdanie.

Pripomeňme si minulosť

Kensingtonský palác odkúpil v roku 1689 kráľ William III. pre neutíchajúce problémy s astmou a bronchitídou, ktorú vtedajšie kráľovské sídlo Whitehall s vlhkými stenami a prievanom len podporovalo. Najlepší anglickí architekti vrátane slávneho Christophera Wrena či Williama Kenta pomohli jednoduchej stavbe z červených tehál vyrásť na rezidenciu hodnú kráľovského mena. Tým bol však palác v dejinách len 50 rokov. Na skultivovanie okolia prizval William III. záhradného architekta Georgea Londona, ktorý časť záhrady naprojektoval ako parter so strihanými živými plotmi. Zvyšok modeloval ako divú záhradu so štrkovými jamami a miernymi vyvýšeninami. Aj keď sa dnes palác nachádza v samom srdci Londýna, v tom čase slúžil ako vidiecka oddychová rezidencia. Do centra Londýna viedla cesta pre kone, olemovaná hustými stromami, ktorá bola z hľadiska bezpečnosti v noci osvetlená. Ani tristo lámp však nepomohlo kráľovi Jurajovi II. proti miestnym lupičom.

V polovici 18. storočia upravil pôvodný návrh záhrady architekt Charles Bridgeman na podnet ctižiadostivej manželky kráľa Juraja III. Bridgeman rozvrhol záhradu pod zjavne francúzskym vplyvom. Divá záhrada sa postupne zmenila na aleje so širokými chodníkmi. Kráľovná Karolína dala ešte vybudovať okrúhle jazierko a pozdĺžny kanál zvaný Serpentína, kde sa mohli vynímať kráľovské jachty. Na jej podnet sa k rezidencii pripojilo 40 hektárov susediaceho Hyde parku, v tom čase obľúbeného miesta na poľovanie. Práve kanál Serpentína dnes spája oba parky, a tak, ako aj v minulosti, slúži na člnkovanie. Kúpanie je dnes prísne zakázané. Možno to má na svedomí prvá manželka romantického básnika Shellyho, ktorá sa v jazere z nešťastnej lásky utopila.

Park ako súkromný pozemok bol pre verejnosť uzavretý až do polovice 19. storočia. Za panovania kráľovnej Viktórie, ktorá sa v paláci narodila, sa sprístupnila časť parku vyššej vrstve, ktorá ju využívala na nedeľné promenády. Postupne sa Kensingtonské záhrady čoraz viac otvárali miestnym obyvateľom. Vyvrcholilo to počas druhej svetovej vojny, keď sa časť záhrad rozparcelovala a prenajala. V ťažkých časoch si tam obyvatelia Londýna mohli dopestovať vlastnú zeleninu i ovocie. Dôsledky vojny však pretrvávali, ešte v päťdesiatych rokoch sa v parku pásli ovce.

50628

Pozrime sa na súčasnosť

Od roku 1988 prebieha pod vedením architekta Nicka Butlera rekonštrukcia Kensingtonských záhrad v súlade s návrhom Charlesa Bridgemana. Z pôvodných alejí totiž ostávalo čoraz menej stromov a park strácal formu. „Stromy nehynú naraz, a to je problém. Ak totiž chceme zachovať pôvodný návrh záhrady s alejami, musíme mať v nich stromy rovnakého druhu a veku”, tvrdí Nick Butler. Pretože však pre mnohých ľudí je výrub stromov barbarstvom, záhradný architekt sa rozhodol opýtať na názor verejnosť. „Rozmiestnili sme v parku niekoľko plagátikov a schránok, kam mohli návštevníci vhodiť odpoveď na moju otázku, čo robiť so starými stromami”, vysvetľuje. „Anketa mi však veľmi nepomohla, pretože sa v nej vyjadrili ľudia tak pol na pol. Niektorí so mnou súhlasili, iní boli zásadne proti”. Časť parku už rekonštrukciou prešla. Nanovo sa vysadili aleje v blízkosti okrúhleho jazera, ktoré bolo v Bridgemanovom návrhu centrom pohľadu. Pri vysádzaní stromov sa jeden pracovník musel obetovať a postaviť do stredu jazera, odkiaľ sa viedli polomery určujúce novú výsadbu.

Dnes sa Nick Butler riadi zásadou: Ak sa v aleji odstráni viac ako polovica stromov, je potrebné vyrúbať všetky a vysadiť novú alej. Pod silnejúcimi tlakmi ekológov sa však problém ešte viac vyostruje. Kyótska konferencia o udržateľnosti rozvoja z roku 1997 postupne mení postoj záhradných architektov. „Určite sú aj v našom parku miesta, kde výrub stromu nie je potrebný”, argumentuje Nick Butler, ukazujúc na mŕtvy kmeň stromu, ktorý ponechal v parku. Nechalo sa tam tiež niekoľko pôvodných, dnes už takmer dvestosedemdesiatročných gaštanov.

Pri novej výsadbe majú nemalú úlohu aj meniace sa prírodné podmienky. Dnes je Londýn veľmi znečistené mesto, preto prípadná výsadba borovíc vôbec neprichádzala do úvahy. Najvhodnejšími stromami sa ukázali byť platany, ktorým londýnsky smog zjavne neprekáža. Platanom na jeseň okrem listov pravidelne opadáva aj kôra, cez ktorú stromy dýchajú.

Novým podmienkam sa musia prispôsobiť aj iné rastliny. Niekoľko suchých zím za sebou spôsobilo, že krásny anglický trávnik vyzeral na jar dosť zúbožene, a tak sa hlavný architekt rozhodol pre menší ekologický experiment a zamenil trávnik za nepokosené lúky. „Mal som však niekoľko nepríjemných telefonátov, hlavne od starších pravidelných návštevníkov parku. Pýtali sa ma, ako som sa opovážil zničiť tradičný anglický trávnik”, sťažuje si Nick Butler. „Urobil som teda kompromis, časť parku pravidelne kosíme. Sú však miesta, kde trávu nechávame vyrásť.”

Nezabúdajme na budúcnosť

Pre mnohých však nepopulárna rekonštrukcia sleduje ústami Nicka Butlera jedno: zachovať pôvodný návrh pre budúce generácie. „Myslím si, že je to našou povinnosťou. O dvadsať rokov budú aleje opäť krásne.”

Preto je nevyhnutné robiť rozhodnutia pre budúcnosť práve dnes, a to vždy s ohľadom na minulosť. Pre niektorých prehliadanou, pre iných nepochopiteľnou môže byť aj požiadavka zachovania historických pohľadov. Nijaká z budov v okolí nesmie porušiť predpísanú výšku, v parku sa jednoducho musíte cítiť presne tak ako pred niekoľkými storočiami.

To, samozrejme, vôbec neznamená, že park je mŕtvym miestom. Pôvodné široké chodníky, po ktorých premávali koče, dnes slúžia cyklistom či mladým ľuďom na kolieskových korčuliach. Avšak ani rekreační športovci nemajú prístup všade. „Kvetinová záhrada, ktorá bola promenádnym miestom od čias kráľovnej Viktórie, je dnes uzavretá nízkymi plotmi”, upozorňuje Nick Butler. „Myslíme si, že cyklisti by narušili pokoj, ktorý tam ľudia hľadajú.”

Ročne navštívi Kensingtonský palác s priľahlým parkom niečo cez päť miliónov ľudí. Miestni si tam organizujú pikniky, cudzinci prichádzajú, aby spoznali miesta, kde žila princezná Diana. Londýnčania sa rozhodli nevybudovať princeznej pomník, ale otvoriť na jej počesť v parku ihrisko pre deti a vytvoriť pamätné chodníky. Sú v tejto záhrade dočasne, ako všetko okolo nás.