Trávniková šepkanda

Bol som tu skôr než všetko ostatné. Skôr než stromy, ktoré ma časom prerástli a zavše akoby zabudli na svoje korene. Aj na mňa. Pozemok, na ktorom som sa rozvaľoval, nebol ani veľký, ani malý. Povedal by som, že taký akurát – jeden koniec sa poznal s druhým. A to si zrejme povedali aj ONI, keď sem prišli. Ľudia. Už som predtým o nich čo-to počul.

Občas nejakí prechádzali okolo takmer bez povšimnutia, nanajvýš sa nejaké ich mláďa (neskôr som sa dozvedel, že sú to deti) rozbehlo za motýľom, aby naň vzápätí zabudlo a pokračovalo v ceste. Ľudia. Vždy boli pre mňa záhadou. Nepoznal som ich, dokonca by som povedal, že som sa ich aj trochu bál. A zrazu boli tu a takmer uprostred mňa postavili niečo ťažké. Nazvali to dom. Potom som už len horko-ťažko dovidel na svoj opačný koniec, iba ak jedným rohom zo spodného, mierne sa zvažujúceho konca, aj to len tak ledabolo. Ale zvykol som si. Nezabalil som to. Čo som dajaký trávny koberec?!

125240

O niekoľko rokov neskôr…

Od ICH príchodu ubehlo viac ako 20 rokov. Za ten čas som všeličo videl. Ľudské mláďatá meniace sa na dospelých a dospelých zase dozrievajúcich na skúsených. Ani ja som už nebol len obyčajný trávnik. Stal sa zo mňa záhradný trávnik. Bol som niekto. Moja domáca – tak som totiž nazval jednu z ľudí, ktorá mi venovala najviac pozornosti – hovorila niečo o tom, aké ťažké je kosiť ma. Priznám sa, celkom som jej nerozumel. Mne sa rástlo dobre. A stromom tiež. Keď mi domáca každý týždeň upravovala frizúru, stromy sa tvárili naduto – napokon, ako vždy. Ale stromy sú už raz také. Je to asi v ich povahe – vyvyšovať sa. Poznal som ich od semienka, preto som ich ani neodsudzoval. A myslel som, že mi uschnú korienky, keď som sa jedného dňa musel dívať, ako niektoré z nich navždy opúšťajú moju spoločnosť.

Zostali len dve jablonky a hruška pri plote, aby bolo v lete čo do úst, ako povedala moja domáca. Spomínala aj nejakú pivnicu, vraj je malá na uskladnenie všetkých plodov a navyše je v nej teplo. (Medzi nami – vždy ma zaujímalo, kde tá pivnica rastie.) Lebo ja poznám všetkých mojich susedov v okolí – tých v skalke, v štrkových záhonoch aj tých v okrasných múrikoch či nezlomných pergolových „horolezcov“. Po vyhostení ovocných stromov prichádzali postupne – pergola, skalka, múrik v predzáhradke, ku ktorému sa pred dvomi rokmi pridal ďalší hore za domom… Som rád. Aspoň to tu žije farbami a vôňami a ja mám s kým klebetiť.

125250

Čo bolo, bolo a čo ešte len bude

Najradšej spomínam na dni, keď sa hore za domom desať liet po sebe rozvaľoval záhradný skladací bazén s fóliou. Mal vo mne svoj kruh, ktorý domáca vždy prekopala, aby deťom, kúpajúcim sa v bazéne, bolo mäkko pod nohami. Keď bolo horúco, deti šantili vo vode a sem-tam sa dačo ušlo aj mne. Od radosti som ešte viac ozelenel. Potom sa bazén asi začal cítiť starý – lišty mu začali praskať a ubúdala aj sila, ktorú potreboval na zadržanie vody. A v jedno leto sa tu už neobjavil. Počul som však domácich, ako hovoria o novom bazéne. Toto leto som ho ešte nevidel, ale dúfam, že bude charakter a nebude skúpy na trochu vlahy.

Starý bazén by sa bol kvôli mne hádam aj potrhal. Nech odpočíva v suchu a poskladaný. V záhrade sa stále niečo deje. Veľkú zásluhu má na tom moja domáca, ktorá neustále prichádza s novými nápadmi. Ani ich všetky nepoznám, ale o jednom predsa len viem – chce tu postaviť záhradný kozub. Pôvodne tu už mal stáť – ako narodeninový darček pre domáceho pána – ale chýbali nejaké drobnosti, tuším materiál a tiež odborník, ktorý by ho postavil. Našťastie, to najdôležitejšie sa podarilo zohnať. Domáci pán je trpezlivý, ale ja viem, že ruka v ruke s kozubovým náradím sa nevie dočkať samotného kozuba. A ja s nimi. Zbožňujem totiž rodinné oslavy.

125242

125245