Unikátna premena 200-ročnej kamennej maštale vyráža dych
Miesto vyžarujúce archaickú silu, starousadlíci vždy ochotní pomôcť a úcta k dedičstvu predkov – na týchto troch pilieroch postavili svoj projekt architekti, ktorí zmenili starú maštaľ v odľahlom údolí kantónu Tessin na pôsobivé letné obydlie.
Linescio je jednou z tých prastarých horských dediniek v kantóne Tessin, kde ešte bývajú aj pôvodní obyvatelia, nielen letní hostia. Sú tu rodiny, ktoré sú s týmto miestom späté už stovky rokov – a vzťahy medzi nimi sú takisto tradične priateľské alebo nepriateľské. K cudzím sa však správajú ústretovo a priateľsky. Túto otvorenosť zažili aj architekti z ateliéru Buchner Bündler Architekten, ktorí sa rozhodli, že v odľahlom údolí Val Rovana pretvoria starú maštaľ na letné sídlo. „Miestni ľudia nás počas stavebných prác veľmi ochotne ubytovali vo svojich domoch,“ spomínajú architekti. „Varili nám a všetci sa tešili, že sa niekto ujal tejto ruiny.“
Daniel Buchner a Andreas Bründler objavili starú kamennú budovu náhodou na výveske istej realitnej kancelárie v Locarne. V nasledujúcich týždňoch sa k myšlienke na opustenú maštaľ neustále vracali, a keď boli znovu v kantóne Tessin, zariadili si všetko tak, aby im ostal čas zájsť aj do Val Rovana, bočnej doliny údolia Maggia. Bolo to v marci a údolie bolo ešte pusté a nevľúdne – jediné, čo už kvitlo, boli magnólie. Stará maštaľ stála v nehostinnej kamenistej krajine, kde ticho narúšali iba vietor a zurčiaca riečka Rovana pretekajúca cez neďalekú roklinu. „Ocitli sme sa v úplne inom svete. Po desiatich minútach na tomto mieste sme sa cítili ako znovuzrodení.“
Moment rozhodnutia
Budova niekdajšej maštale celkom opantala myseľ oboch architektov, a tak sa do Linescia vybrali v máji znovu. Zmena bola obrovská. V priebehu niekoľkých týždňov si dedinku podmanila jar. Tam, kde bola predtým pustatina, narástla ozajstná džungľa. Okolo kamennej maštale vypučala obruč bujných kríkov, všetko sa zelenalo a kvitlo. Netrvalo dlho a obaja architekti znova zažili ten známy pocit znovuzrodenia a všetko opäť ovládol blahodarný pokoj. Rozhodli sa, že starú maštaľ kúpia.
Celé leto odstraňovali z budovy a z jej okolia kríky a burinu. Celé dni klčovali malinčie, odnášali staré dosky a seno. Za jej múrmi našli aj kalendár z roku 1958 – dôkaz, že ju už 50 rokov nikto nevyužíval. Bolo načase oživiť ju.
Pomaly sa odkrývala pôvodná štruktúra asi 200 rokov starej kamennej stavby. Jej spodná časť sa zarezávala do strmého svahu a kedysi slúžila ako maštaľ. Nad ňou bola jediná obytná miestnosť – bez vykurovania a vodovodu, ktorá sa pravdepodobne využívala na prenocovanie čeľadníka. V najvyššie položených priestoroch sa skladovalo seno a sušila časť úrody. Drevená prístavba na kamennom sokli, situovaná kolmo na maštaľ, slúžila ako stodola – najmä na uskladnenie sena a sušenie plodov.
Nový obsah starých múrov
„Chceli sme, aby sa zachoval pôvodný archaický ráz priestorov,“ vysvetľuje Daniel Buchner. Rozhodnutie pretvoriť objekt na letné bývanie umožnilo neriešiť vykurovanie, okná a izoláciu, takže zvonka ostala pôvodná stavba úplne nedotknutá. Vnútorné vybavenie naprojektovali úplne nové, ale rovnako jednoduché a surové. „Bežné požiadavky na bývanie sme zredukovali na elementárne,“ vysvetľuje architekt, „obývací priestor, výklenok na spanie a kozub.“ Do starého obalu sa architekti rozhodli vložiť nové, autonómne vnútro. Betón, ktorý na to použili, liali vrstvu za vrstvou cez otvorenú strechu.
Nová stavba z pôvodnej „vytŕča“ len na dvoch miestach: jedným sú sklenené dvere do záhrady, ktoré zároveň poskytujú panoramatický výhľad, druhým je betónový komín kozuba siahajúci vysoko nad pôvodnú kamennú strechu. Do susednej budovy – zrubovej prístavby s kamennou podnožou, čo bola kedysi stodolou – vedie nový priechod. Architekti v tomto priestore otvorenom k sadzami začiernenej streche vytvorili „kuchyňu“ (do betónovej platne vložili drez) aj „kúpeľňu“. Celé kúpeľňové vybavenie tvorí iba betónová vaňa zapustená do podlahy a vysoká rúra, ktorá je akousi zjednodušenou verziou sprchy.
Architektov spočiatku desila predstava, že budú stavať na veľmi strmom svahu, no miestni remeselníci sú na to zvyknutí. „Majú menšie a ľahšie stavebné mechanizmy, ktoré sa mohli prenášať helikoptérou a v neschodnom teréne sa s nimi dalo šikovne manévrovať,“ vysvetľuje Andreas Bündler.
Vyrovnaní so zubom času
V závere stavebných prác sa pred vysoké úzke otvory betónovej stavby namontovali okenice z dubového dreva, cez ktoré sa nový priestor otvára smerom k pôvodným oknám a dverám. Pri pohľade zvonku sa takmer nič nezmenilo. Možno až na to, že teraz sa dá do niekdajšej maštale bez problémov vojsť. Staré múry naďalej ohlodáva zub času, a to architektom vyhovuje. Starý dom tak bude ešte po mnohé zimy bičovať ľadový vietor a mnohé letá sa bude pražiť na horúcom slnku, kým sa jedného dňa nerozpadne… a na jeho mieste sa objaví archaická betónová stavba.
Buchner Bründler Architekten, Bazilej, Švajčiarsko
Daniel Buchner, Andreas Bründler
www.bbarc.ch
TEXT: Mirko Beetchen, BERGDORF AG
FOTO: Martin Guggisberg
Zodpovedná redaktorka: Erika Kuhnová