Kúpeľne grófa Andrássyho

Andrássyovci patrili už od 17. storočia k vplyvnej uhorskej šľachte a ich sídla boli zariadené primerane ich postaveniu. V rokoch 1880 až 1886 nechali prestavať svoj kaštieľ v Betliari tak, aby vznikol poľovnícky objekt s hosťovskými izbami, ktorý by poskytoval na tú dobu maximálny komfort. V tomto reprezentačnom sídle potom prijímali hostí, s ktorými prerokúvali hospodárske vzťahy a objednávky pre svoje priemyselné podniky (Andrássyovci vlastnili okolité bane a železiarne), a organizovali pre nich okázalé poľovačky v tamojších rozsiahlych lesoch. Okrem honosne zariadených izieb tu mali hostia k dispozícii aj vtedy špičkové hygienické zariadenia.
V kaštieli je šestnásť luxusne zariadených kúpeľní (na každom podlaží štyri), väčšinou umiestnených v štyroch rohových vežiach. Každá je vykachličkovaná originálnymi, pravdepodobne holandskými kachlicami, vybavená vaňou, umývadlom, splachovacím klozetom a bidetom. Zaujímavosťou je, že každá z kúpeľní je inej farby a na každej kachličke je namaľovaný iný motív.

Umývali sa rovnako ako my?

Aký bol vzťah našich predkov k hygiene? Veľmi rôznorodý – podľa individuality a spoločenského postavenia (podobne ako dnes), ale aj obdobia a miesta a z toho vyplývajúcich zvyklostí a kultúrnych podmienok. Vôbec však neplatí priama úmera medzi výškou letopočtu a vyspelosťou hygienických zariadení. V priebehu vekov sa vzťah ľudí k vode menil skôr po akejsi sínusoide. Napríklad minojská (krétska) civilizácia približne v 18. až 15. storočí pred n. l. patrila k pomerne čistotným – v paláci v Knossose bola vybudovaná rozsiahla vodovodná a kanalizačná sieť z keramických potrubí, používali sa splachovacie záchody a vo vykachličkovaných kúpeľniach boli sprchy. Dá sa povedať, že ich hygienické návyky a zariadenia by nám boli veľmi sympatické. V hlbokom stredoveku, teda o viac ako 2 500 rokov neskôr, však mali v Európe diametrálne odlišné predstavy o čistote, než sú naše dnešné. Na hradoch sa výkalmi „skrášľovali“ múry pod takzvanými prevétmi a nedostatočná hygiena bola aj jedným z dôvodov úspešného šírenia ničivých epidémií, v stredoveku takých častých. V 15. storočí renesancia pomaly vzkriesila aj kladný vzťah ľudí k vode a čistote tela, baroko bolo, naopak, známe svojou voňavkovou pseudohygienou a škrabadlami, ktorými sa riešili niektoré dôsledky príliš zriedkavého umývania. Keď prišla v druhej polovici 19. storočia (čo bolo relatívne nedávno) do Viedne cisárovná Alžbeta, populárna Sissi, nenašla na zámku ani jednu kúpeľňu. František Jozef I. si vystačil s lavórom. Sissi si tu musela vybaviť vlastnú kúpeľňu, ktorá by vyhovovala jej predstavám.
V Betliari zariadili kúpeľne pravdepodobne koncom 19. alebo začiatkom 20. storočia, keď bola do kaštieľa zavedená voda. Vtedajšie batérie sa v mnohom podobajú súčasným. Stojančekové umývadlové batérie mali ešte zvlášť výtok na studenú a zvlášť na teplú vodu, ale na sprchách sú už zmiešavacie batérie s prepínačom – na rovnaký systém sme zvyknutí aj v dnešných kúpeľniach. Andrássyovským predstavám o hygiene a komforte už pred viac ako sto rokmi rozhodne nevyhovoval lavór a džbán s vodou, položené na stolíku v spálni. Už vtedy im studená aj teplá voda pritekala a odtekala bez toho, aby museli vynaložiť väčšie úsilie – stačilo otočiť kohútikom.

Pozornosť si zaslúžilo celé telo

Andrássyovci boli už pred viac ako sto rokmi veľmi pokrokoví ľudia a určite to neboli žiadni ufúľanci. Veď vybavenie mnohých dnešných kúpeľní ešte stále nedosahuje ich úroveň – napríklad také užitočné hygienické zariadenie ako bidet sa v našich moderných domácnostiach presadzuje až dnes, aj to len veľmi pomaly. Andrássyovci ho však používali už pred viac ako sto rokmi. Na rozdiel od dnešných, vybavených štandardne stojančekovou batériou veľmi podobnou klasickej umývadlovej, mali bidety pred sto rokmi ešte akúsi fontánku. V kaštieli sú vystavené aj dva anglické stoličkové bidety (z konca 18. storočia) s vyberateľnými misami. Toto praktické zariadenie však neslúžilo len tak, ako si používanie bidetu predstavujeme dnes. Misa, vložená v sedadle tohto zvláštneho kresielka, sa naplnila horúcim odvarom z byliniek, prekryla sa odklápacím vekom s ratongovým výpletom a dáma si mohla chúlostivé miesta elegantne nahrievať liečivou parou. Na operadle sú navyše malé dózičky na vonné olejčeky, ktoré sa používali pri intímnej hygiene.

Do dnešných čias

Andrássyovci používali kúpeľne v Betliari až do druhej svetovej vojny. Po roku 1945, keď v kaštieli vzniklo múzeum, sa síce prestali používať, ale plne funkčné boli až do deväťdesiatych rokov dvadsiateho storočia. Až po poslednej rekonštrukcii v rokoch 1988 – 1994 sa z väčšiny kúpeľní stali exponáty bez pripojenia na vodu a odpad. Na každom podlaží ostala už len jedna funkčná historická kúpeľňa. Verejnosti sú dnes prístupné dve z pôvodných kúpeľní – modrá v dámskej čajovni a fialovo-bordová v zlatom salóne.

Kaštieľ v Betliari

V období od konca 16. storočia mal v živote Gemera významné postavenie sedmohradsko-uhorský šľachtický rod Andrássyovcov, ktorý aktívne ovplyvňoval dianie v Uhorsku až do rozpadu rakúsko-uhorskej monarchie. Jedným z viacerých sídiel Andrássyovcov bol do roku 1945 aj kaštieľ v Betliari, ktorý dostal dnešnú podobu po poslednej veľkej prestavbe koncom minulého storočia za Emanuela Andrássyho. Emanuel a jeho syn Géza ho zariadili luxusným nábytkom a sústredili tu množstvo umeleckých a remeselných diel, ktoré dnes tvoria vzácnu muzeálnu zbierku. Nájdete tu hodnotné nábytkové kusy zo slávnych domácich i zahraničných dielní zo 16. až 19. storočia aj vzácnu historickú knižnicu, ktorú budovalo niekoľko generácií majiteľov od začiatku 18. storočia. Honosné vybavenie kaštieľa dopĺňajú zbierky keramiky z najvýznamnejších regionálnych manufaktúr z Rožňavy a Košíc a porcelánu z Holiča, Meissenu, Viedne, Herendu a Delftu. Zhromaždilo sa tu aj množstvo podobizní významných historických osobností i portréty členov rodiny Andrássyovcov. V roku 1945 bol celý majetok Andrássyovcov skonfiškovaný a Betliarsky kaštieľ i prekrásny park v jeho okolí boli sprístupnené verejnosti.
V roku 1988 sa kaštieľ pre verejnosť uzatvoril, aby sa urobila obnova samotnej stavby aj rekonštrukcia interiérov. Pracovalo sa najprv na scenári expozície s názvom Bytová kultúra šľachty v 18. a 19. storočí v Betliarskom kaštieli. Keďže sa tu zachoval veľmi pekný mobiliár – historický nábytok rôznych štýlov, počnúc secesiou cez biedermeier a empír až po baroko, snažili sa pracovníci múzea usporiadať nábytok tak, aby vznikli logicky a pritom štýlovo jednotne zariadené miestnosti (napr. dámska empírová izba alebo izba v štýle biedermeier), tak, aby si návštevníci mohli utvoriť ucelený obraz o každom z týchto slohov. Zariadenie je pôvodné – andrássyovské, ale pôvodne bol kaštieľ zariadený pomerne nevkusne, v preplnených miestnostiach sa neharmonicky miešali štýly. Jednotlivé kusy nábytku však boli pekné a novým, logickým usporiadaním dostal kaštieľ úplne iný šmrnc.
V máji roku 1994 zrekonštruovaný kaštieľ opäť otvorili pre verejnosť. Zahraniční odborníci ocenili v roku 1995 Múzeum Betliar v medzinárodnej súťaži Europa Nostra pre zrekonštruované historické objekty a budovy. Medaila Za vzornú pamiatkovú obnovu historického objektu v Karpatskej kotline, ktorá je najvyšším ocenením v tejto súťaži, oficiálne zaradila kaštieľ v Betliari medzi najhodnotnejšie pamiatky v Európe.