Aj takto môže vyzerať prerábka kúpeľne plná farieb
So Sašou Hrivňáčkou, výtvarníčkou plnou emócií, ktorá rada sýti život farbami, sa poznáme už pekné štyri roky. Pestrosť nechýba ani premenám bytu pod stáročnými klenbami, ktorý obývajú Saša, Dušan, Žofka, Eliška a Krištof. Ich vlnové dĺžky a svojský štýl bývania sa nedávno v zápale prerábky bytu prehnali aj kúpeľňou.
{R1}
Banské mestá stredného Slovenska majú zvláštnu príťažlivosť miest, ktorým síce už odzneli najlepšie časy, no stále veria v ich návrat. Rokmi sa banícke domčeky akoby viac zahĺbili do vrchov, meštianske domiská pamätajú stredovek. Začarujú nás, nepustia.
Saša výtvarníči, učí na miestnej ZUŠ-ke a jej Dušan je v podstate tiež umelec – vytvára digitálne modely prírodných procesov prebiehajúcich v našej krajine. Firma, v ktorej pracuje, báda z bezpečia Štiavnice a dumá nad príčinami povodní slovenských vodných tokov. Zaujalo nás, akým tokom sa táto rodinka dopracovala k bývaniu v renesančnom dome s výhľadom na Trojičné námestie. Do ich domova vstúpime viackrát. Tentoraz kvôli kúpeľni a najmä prívetivej atmosfére.
AKO SA OTVÁRA ZÚŽENÝ POHĽAD Domy okolo Trojičného prirastali k námestiu postupne a stáročiami a rovnako sa dvíhali aj svojimi poschodiami. Oko odborníka, skúsené v stavebných pamiatkach, prečíta, že po románskom jadre ostali vnútri domov miestami okenné a dverné otvory, ktoré postupne zakryli predstavané gotické, neskôr renesančné časti. Tie teraz vystavujú svoju fasádu na obdiv okoloidúcim. Niekde pri tom raste vznikali vnútrodvorčeky, podivné stavebné útvary, skryté zúžené záhrenia domorastov. Aj kúpeľňa domácich si v stáročnom dome našla takéto miesto ešte v 80. rokoch minulého storočia. Nad takým priestorom by väčšina smrteľníkov zúfalo krútila hlavou plnou chuti prebúrať, prestavať alebo vzdať sa a nejako tam napasovať nevyhnutné. Saša nie. Tej sa dlhočizný priestor úzkej kúpeľne tak zapáčil, že si zaumienila vyťažiť z jeho daností funkčné renesančné postmoderno, ktoré sa farebne rozbehne rovno od podlahy.
UŽ JU MAJÚ Sašu nehneval priestor kúpeľne, ale jej socialistický punc. Ten nevyužil možnosti, ktoré sa ponúkali, a popieral ducha miesta. Počas prvej rekonštrukcie vysekali stavbári do steny malú vaňu, dlažbu a obklady položili nekvalitne a bez fantázie. Kúpanie sa vo vani a množstvá vody potrebné pre celú rodinu v kuchyni i kúpeľni tečúce z jedného elektrického bojlera nemohli dlhší čas ani stačiť a ani ctiť ekologickejšie fungovanie rodiny. Elektrický bojler síce zostal (ani sme si ho nad vstupom do kúpeľne nevšimli), no teraz sa už všetci tešia zo sprchovacieho kúta. Elegantná sprchová hlavica s nastaviteľným prúdom vody, mozaika, sklo, antikoro, voda odtekajúca štrbinou podlahového vpustu v línii otvárania sklenených dverí, nika na kozmetiku a nad tým všetkým v trojmetrovej výške klenba. Krivosti stien pristane benátska štuka, tu sa však steny krášlili a chránia jej lacnejšou verziou: natieralo sa historickým gladom – čistým, hustým haseným vápnom s pieskom – pekne po nerovnostiach tak, aby ich bolo už na oko cítiť. 3D efekty sa dosiahli roztieraním gladu kreditnou kartou. Aj na presné osadenie WC misy potrebovali vlastný grif. Merali, až kým na milimeter nesadlo otváranie dverí do sprchovacieho kúta s vonkajším okrajom toalety. Tak sa to môže skončiť, keď sa stretnú vedecký pracovník s výtvarníčkou v malom priestore.
Zdá sa, že na neistý pocit zo svojej šesťmetrovej dĺžky kúpeľňa zabudla. Farebne mondrianovsky a sebaisto sa vystrela do krásy.
SAŠINA CITOVÁ VÝPOVEĎ „Vo dne v noci snívame o všeličom, aj o životných projektoch, hoci nikdy nie sú celkom tým, čo z nich napokon vzíde. Sama sa neustále nachádzam na tých najmenej očakávaných miestach, odsunutá z jedného miesta na druhé v dôsledku odrazov od životných prekážok. Tie sa mi z ničoho nič pritrafia: ROZCHODY – NÁHODY – PRÍHODY. Tak som sa ocitla aj v Banskej Štiavnici. Najskôr, objaviac sa len tak, na chvíľku – v ustavičnom neposednom chvení (pch, že turistka), potom v snahe pustiť korene do Starého mesta v prenájme na Radničnom námestí a teraz už konečne vo svojom, teda v byte na Trojičnom námestí. Nie som tu jediný prípad tohto druhu. Mesto je plné rôznych prišelcov, hľadačov a milovníkov ,štiavnicka‘. Krútia sa okolo tej istej pupočnej šnúry Banskej Štiavnice, ktorá z nás robí svoje jedno- či viacvaječné ,dettorčatá‘.“
Saša Hrivňáková ukončila v roku 2001 štúdium na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre na Katedre psychológie a Katedre výtvarnej tvorby a výchovy. Samostatne vystavovala v Mjc Haut-du-Lievre vo francúzskom Nancy, v 2001 v Café galéria Subterra počas Divadelnej Nitry, ale aj v nitrianskych Café galéria Proxa a Café galéria Verlain, v banskoštiavnickej čajovni a galérii Klopačka, niekoľko rokov predtým aj v Starom divadle v Nitre. Spoločné výstavy v rozpätí rokov 2000 až 2010 jej šli tiež k duhu: vystavovala počas sympózia vo Veľkých Kapušanoch, v maďarskom Tiszaújvárosi, na banskoštiavnickom pracovisku Fakulty architektúry, v rámci podujatia Mobility v Nitrianskej galérii, ale aj v Trenčianskych Tepliciach a vo Veľkej nad Veličkou.