Rekonštrukcia storočného bratislavského bytu pre štvorčlennú rodinu

Odhalené murivo novej priečky vyskladanej zo starých tehál striedajú niekde omietka, inde sklo či obklad.
NORA A JAKUB ČAPRNKA

Za sto rokov sa v byte navrstvili zásahy z rôznych prerábok, z čoho miestami vznikli celkom zvláštne riešenia – napríklad do obývačky viedlo dvoje dverí umiestnených nelogicky tesne vedľa seba (jedny boli zaslepené). Mladí majitelia vybúrali stĺpik medzi dverami, čím vznikol široký otvor spájajúci predsieň a dennú miestnosť – obývačku spojenú s kuchyňou. O niečo ho následne zúžili skriňou, v ktorej sú zo strany chodby práčka a zo strany kuchyne chladnička; zrkadlo na jej bočnej stene ozvláštnilo a opticky rozšírilo vstup do obývačky.

Steny tu nie sú len obyčajné steny, podlahy nie sú len obyčajné podlahy. Odhalené murivo novej priečky vyskladanej zo starých tehál striedajú niekde omietka, inde sklo či obklad. Aj bez nábytku je to tu zaujímavé.

Sto rokov prestavieb

Keď sa Ondrej a Michaela začali pred štyrmi rokmi obzerať po vlastnom bývaní, hľadali byt, ktorý by si mohli svojpomocne prerobiť. Obaja sú totiž architekti a pomoc prisľúbil aj Ondrejov otec, skúsený stavbár. Logická úmera – Čím horší stav, tým lepšia cena – preto mladej dvojici vyhovovala. Nakoniec kúpili vybývaný „dvojizbák“ v širšom centre mesta, v jednom z prvých mestských nájomných domov, ktoré sa v Bratislave začali stavať v roku 1919.

V tých časoch to bolo skromné ubytovanie pre nižších úradníkov – s neveľkou výmerou, bez výťahu, bez balkónov… „Pôvodne nemali byty dokonca ani kúpeľne a vstupovalo sa do nich z pavlače. Až pri veľkej rekonštrukcii domu v 70. rokoch minulého storočia pavlače zrušili a na ich mieste doplnili k bytom kúpeľne. Vtedy prerobili aj elektroinštalácie a fasádu, takže dom stratil typické znaky predvojnovej architektúry,“ hovorí architekt a majiteľ bytu v jednej osobe.

„Dnes už ťažko povedať, ako presne vyzeral byt na začiatku. Keď sme ho kúpili, bolo vidno, že už prešiel viacerými prestavbami.“ Bolo to presne to, čo dvojica hľadala – starý byt za slušnú cenu a v dobrej lokalite.

„Prešli sme veľa bytov a tento nás napriek svojej ošarpanosti oslovil. Mal takú dobrú atmosféru. Aj táto štvrť sa nám páčila – poznali sme to tu, pretože sme neďaleko bývali v podnájme.“

oceľové nosníky
NORA A JAKUB ČAPRNKA

Na spevnenie rozšíreného otvoru v nosnej stene, vedúceho z predsiene do obývačky, boli potrebné oceľové nosníky. „Jeden váži 90 kg a vynášali sme ich sem spolu s bratom,“ spomína Ondrej. „Na štvrtom poschodí bez výťahu máme aj teraz s dvomi malými deťmi slušný nosičský tréning,“ smeje sa.

Z dvoj­izbového bytu triapolizbový

„Realita v Bratislave je taká, že mladý človek si väčšinou môže kúpiť len malý byt, takže sa snaží vyťažiť z neho čo najviac,“ konštatuje Ondrej. Aj oni s manželkou kúpili dvojizbový, ktorý pri rekonštrukcii zmenili na trojizbový. „Je to taký klasický postup: Zo samostatnej kuchyne urobíte spálňu a kuchyňu natlačíte do obývačky. Tak sa dá v byte získať jedna izba navyše,“ vysvetľuje.

V ich prípade sa z dvoj­izbového bytu stal dokonca triapolizbový, pretože jednu z priestranných miestností rozdelili sadrokartónovou priečkou na detskú izbu, ktorá ešte stále ostala dosť veľká a maličkú pracovňu. Obaja sú totiž architekti, takže potrebovali aspoň malý pracovný kútik.

nábytková stena s televízorom
NORA A JAKUB ČAPRNKA

Z dvojizbového bytu je dnes trojizbový. Respektíve triapolizbový byt. Miestnosť, ktorá susedila s dnešnou obývačkou, rozdelili sadrokartónovou priečkou, takže tu vznikli dostatočne veľká detská izba a maličká pracovňa. „Detská izba je tu jediná ‚normálna izba‘ s jednými dverami – dá sa uzavrieť, aby tu mohli deti pokojne spať.“

Staré parkety boli skryté pod PVC. Rozobrali ich, nanovo uložili a prebrúsili, takže vyzerajú ako nové. Keďže rozdiely vo výške podláh v jednotlivých miestnostiach boli aj niekoľko centimetrov, museli najskôr všetko vyrovnať do jednej úrovne (použili na to tzv. systém suchej podlahy), aby mohli rôzne priestory plynulo poprepájať.

Keďže majitelia vyrastali v rodinných domoch, trochu ich desil stereotyp bývania na malej ploche a tak priestory v dispozícii bytu navzájom rôzne poprepájali. „Páči sa nám, že tu môžeme chodiť kade-tade,“ hovorí.

„Aj deti môžu behať dokola, aj manželka, ktorá je doma, oceňuje, že pohyb po byte nie je stereotypný… Ani tam, kde máme dvere, ich vlastne nezatvárame, aby mohla Anička za nami kedykoľvek prísť. Je to trochu iný byt, ako je bežné, ale žiadna veda,“ usmeje sa Ondrej. „Pre štvorčlennú rodinu je 62 m² pomerne málo, no zatiaľ nám to takto vyhovuje. A uvidíme, kedy a ako sa veci vyvinú.“

2494767
NORA A JAKUB ČAPRNKA

„Práčovňa“ v skrini. Dvojica mladých architektov sa snažila priestor v malom byte dôsledne využiť. Vo vstavanej skrini, vloženej do otvoru vedúceho z predsiene do dennej miestnosti, je z jednej strany skrytá chladnička a z druhej práčka.

Povrch väčšiny stien upravili tradičnou vápennocementovou omietkou. Jednu, mimoriadne krivú, však skryl Ondrej pod vlastnoručne zhotovený obklad. „Použil som na to obyčajné MDF dosky a škáry som prekryl drevenými lištami. Takto sa dá urobiť obklad jednoducho a svojpomocne, len s bežným náradím, ako sú vŕtačka a pílka,“ vysvetľuje. „Svojpomocnou realizáciou sme v byte dosť ušetrili, aj keď to trvalo dlhšie.“

Logika najvyššieho poschodia

Dvojica architektov dobre poznala plusy aj mínusy starých bytov: „Boli tu viaceré nepraktické riešenia a roboty habadej, ako to býva v starých domoch, no na druhej strane, je to stavba z poctivých materiálov. A boli tu aj možnosti na odkrytie historickej podstaty. Teraz je taký trend hľadať v starej stavbe to dobré a pekné, zachovať to a stavať na tom,“ sumarizuje Ondrej.

Zásahy do pôvodných konštrukcií preto dobre zvážili, staré priečky opatrne rozobrali a nové postavili z pôvodných tehál. „Malo to aj pragmatický dôvod,“ prezrádza majiteľ. „Takmer všetko sme si tu robili sami a človek si dobre rozmyslí, čo bude odnášať a čo vynášať na 4. poschodie bez výťahu. Aj preto sme sa snažili čo najviac vecí recyklovať a využiť.“

drevený strop v obývačke
NORA A JAKUB ČAPRNKA

Dvojité drevené okná obnovili a doplnili do nich tesnenie. „Bola to nepríjemná práca. Výmena by bola omnoho jednoduchšia a plastové okná by neboli drahé, ale nebolo by to ono. Nakoniec sme si povedali, že si okná sami opravíme.“

Na rekonštrukciu treba peniaze aj čas a ani jedného nemali nazvyš. Najjednoduchšie by bolo len vymaľovať a nasťahovať sa, keď však vypratali starý nábytok, bolo obom jasné, že také jednoduché to nebude. 

Bývali v podnájme a platili hypotéku, bolo teda logické, že sa chceli sťahovať čo najskôr. „Byt sme prerábali popri práci a nechceli sme, aby to trvalo veľmi dlho, ani peňazí sme nemali nazvyš, takže sme, prirodzene, hľadali ‚cestu menšieho odporu‘. Na druhej strane som si ale hovoril, že keď už robím byt sám pre seba, tak to treba urobiť čo najlepšie,“ konštatuje architekt.

„Napríklad odhalenie stropných trámov v obývačke znamenalo veľa práce navyše, aj nekonečne veľa neporiadku, no stálo to za to. Zatepliť strop zospodu a omietnuť ho by bolo rýchle a úsporné riešenie, lenže miestnosť by sa tým znížila a ostala by akási bezduchá.“

Drevený strop dal bytu charakter. No izolácia tu bola potrebná, takže Ondreja s otcom čakalo ešte prácne vypratanie povaly a zateplenie stropu zhora. „Robili sme to postupne a keď to človeka teší, tak si čas nájde,“ uzatvára architekt.

​

„Drevený strop v obývačke dal bytu charakter. Odhalenie stropných trámov znamenalo veľa práce navyše aj nekonečne veľa neporiadku, no stálo to za to.“

Ondrej Kurek, architekt a majiteľ bytu

Erikin pohľad

Ako malá som mala „mestskú babku“ – bývala v starom tehlovom činžiaku neďaleko Vajnorskej ulice. Rovnakú vôňu, akú si pamätám z jej bytu, som zhlboka vdychovala stúpajúc po schodoch na najvyššie poschodie. Za dverami už to voňalo novotou, no isté pocity „ako u babky“ ma neopustili ani tu. Klasické parkety a dvojité okná, v ktorých už chýbali len muškáty, tehlové múry a drevené trámy… No k tomu jednoduchý moderný nábytok a zopár šikovných „vychytávok“. Pre mňa veľmi príjemný mix. Páčil sa mi aj „princíp labyrint“ – množstvo dverí a otvorov, ktoré rôzne spájajú miestnosti tak, že s mojím typicky ženským orientačným nezmyslom som úplne stratila pojem nielen o tom, „kde je sever“ a kde východ, ale aj o veľkosti priestoru. Naozaj zaujímavá skúsenosť a zaujímavý pohľad na 62 m² obytnej plochy. Skutočne pôsobivé.

KTO TU BÝVA

Ondrej Kurek, otec a architekt z ateliéru what architects, Michaela, architektka, momentálne najmä mama v plnom nasadení a ich dve deti, dvojročná Anička a trojmesačný Miško. what.sk

zrekonštruovaný byt

dispozícia: 3 + kk

obytná plocha: 62 m²

lokalita: Bratislava

TEXT ERIKA KUHNOVÁ
FOTO NORA A JAKUB ČAPRNKA
ZDROJ časopis Môj dom 9/2019