Ako bývanie a ošatenie odráža našu osobnosť
Vybrali sme sa na návštevu do prvorepublikovej vily v Příbore na severnej Morave. Stretnutie s vilou a jej majiteľkou sa začalo blúdením po cestičkách pod horou a skončilo zamyslením sa nad psychologickou rovinou spôsobu bývania a odevnej tvorby.
{R1}
Jej modely som videla na bratislavskom Fashion Live! pred rokom. Strávila som tam dobré tri hodiny. Módychtiví ľudkovia si skúšali vystavené odevy a doplnky. Niektorí sa len dotýkali textílií, obracali vešiaky s módnymi kúskami, iní si ochotne testovali siluety šiat na vlastnom tele. Rušno bolo v neveľkom showroome, kde prevládala jednoduchá farebnosť a „padavé“ materiály. Budili zvedavosť. Povedali mi, že elegantné odevy s minimom švíkov a pohodlným strihom vytvarovala Lada Vyvialová, Moravanka s blízkym vzťahom k Slovensku. V Bratislave študovala, doma sa stala uznávanou módnou návrhárkou. To jej „doma“ ma zaujímalo rovnako ako jej odevná tvorba. Prešiel však rok, kým sme si zladili termíny. Lada, čerstvo po návrate z výstavy PREMIUM Berlin, vychystala rodinu na chatu a čakala na našu návštevu.
Vila s rušnou minulosťou Všade okolo zeleň, kde-tu pokosený trávnik, zákutia v tieni nenápadne tvarovaných drevín, desaťročia zapísané v kôre stromov a hmotných múroch vily. „Vilu sme kúpili, keď už nemala ďaleko od toho, aby sa z nej stala ruina,“ prisúva nám Lada šálky, aby sme si vybrali, z ktorých nám káva najviac zachutí. Spomína pritom, ako bola zničená krytina na streche, ako ich prekvapila nesúrodá dispozícia domu, šesť komínov navyše od dodatočne pristavaných piecok, nevzhľadné dvere, podivné priečky… Pod znôškou stavebných zásahov tlela osobitosť voľakedy dobre premyslenej architektúry. „Vila od roku 1927 patrila rodine pána Topitscha, tajomníka továrnika Reidra. Obaja sa hlásili k nemeckej národnosti, po druhej svetovej ich odsunuli do Nemecka a nehnuteľnosť pripadla štátu. Istý čas bývali vo vile rôzni pohlavári, vystriedali sa tu ukrajinské robotníčky, bolo obdobie, keď sa veľkorysá dispozícia domu prestavala na tri bytové jednotky. Vila upadala v dôsledku striedania jej obyvateľov a nezáujmu správcov. Asi čakala na nás. Pôvodne sme hľadali podnájom. Bola som čerstvou absolventkou vysokej školy, manžel bol na náhradnej vojenskej službe. Písal sa rok 1998 a my sme stáli na prahu tejto vily s pocitom, že sme doma, že tu ostaneme. Napriek tomu, že sme boli mladí a náš profesionálny život sa poriadne ani nezačal, dostali sme od banky úver,“ zalovila Lada v spomienkach.
„Chcela som tvoriť úžitkové umenie už od detstva, odev mi pripadá najženskejšou a najzábavnejšou disciplínou a tiež veľkou výzvou.“
Návrat strateného času Hoci ešte v roku 1928 stačilo pôvodnú dispozíciu vykurovať niekoľkými keramickými kachľami a nad rovinu strechy vyviesť dva viacprieduchové komíny, postupom času bolo všetko inak. Aj vnútrajšok domu pri prvej kolaudácii logicky na seba nadväzoval. Ďalšie desaťročia však priniesli do vily architektonickú a stavebnú anarchiu. Pribúdali dvere, priečky, piecky, komíny, podhľady, podlahoviny a maľovky. Vrstvilo sa, farbilo, delilo ako prišlo. Bez konceptu. „S naivitou a nadšením sme si mysleli, že vymeníme strechu, poopravujeme a čoskoro to budeme mať hotové. Roky sme tu bývali a postupne prerábali, na čo nám financie a naše sily stačili. Vilu sme vyčistili nielen fyzicky, ale aj architektonicky. Žiaľ, pôvodné výkresy sa nám nepodarilo nikde objaviť, ani v archívoch. Až pri odstraňovaní priečok, dodatočných obkladov a podhľadov sme nachádzali pôvodnú podobu vily. Z nej nám zostal jeden luster a časť obkladov na poschodí. Neskôr sme odkryli oblé rohy stien, nadokenné oblúky, miestnostiam sme vrátili pôvodnú svetlosť, opäť sa v nich objavili vysoké stropy. Pod vrstvami linolea na nás čakali zabudnuté dubové parkety. Zrekonštruovali sme zárubne, okenné rámy, časť interiérových obkladov z masívu. Drevený obklad stien v podkroví vrátane knižnice sme nechali zhotoviť v stolárskej dielni v duchu originálneho zariadenia vily. K pôvodnému inventáru vily patrila aj rohová lavica vo vstupnej chodbe. Tam, kde máme teraz kuchyňu, bola kúpeľňa,“ vedie nás Lada z obytnej kuchyne do obývačky. Potom, ako vybrali kovové a plastové futrá dverí a obnovili pôvodný tvar stien, vrátila sa do priestoru aura vily z prvej polovice minulého storočia. Interiér si oddýchol od nánosu zmenšujúcich konštrukcií, nízke priechody nabrali výšku, všetko, čo bolo z neznalosti alebo necitlivosti zarovnané, nabralo bývalé obrysy.
Originálny sušiak na bylinky je vyrobený zo starej kancelárskej stoličky a zopár drevených lát.
Spôsob, akým sa doma zabývame, štýl odievania, výber doplnkov… – to všetko prezradí veľa o našich povahových rysoch, smerovaní, túžbach. „Psychológia bývania a odevu majú k sebe blízko. Neverbálne komunikujú našu povahu, náladu. Napríklad introverti si často vyberú rolák, dobre sa cítia v menších priestoroch, komunikatívni ľudia potrebujú voľný výstrih a radi sa pohybujú v open space. Prečítať neverbálnu komunikáciu a lepšie s ľuďmi komunikovať je výborné pre tvorbu odevov, interiérov,“ zamyslela sa Lada. „Predtým som sa snažila vymaniť z prostredia módy, ktorá mi znela ako divný biznis. Módu som vnímala ako tému bezobsažných plátkov vydávaných len pre peknú formu. Zvažovala som odmietnuť to, nezúčastňovať sa takejto mašinérie. Prečo mám pridávať ďalšie šaty do háld, ktoré ležia v regáloch obchodov. Aby som naozaj mohla odmietnuť navrhovanie odevov, chcela som poznať celý pohyb okolo módy. Naštudovala som si ekonomiku a marketing, poznávala som presah odevu do umenia. Téma neverbálnej komunikácie odevom ma uchvátila, podobne psychologická rovina toho, ako nás oblečenie ovplyvňuje smerom do nášho vnútra, ako vplýva na našu náladu, city, vychováva naše deti, podieľa sa na tom, ako nás vníma okolie. Sú tam síce paralely s interiérovou tvorbou, no interiér nevymeníte jednoduchým prezlečením. Páči sa mi myšlienka, že odev môže pôsobiť výtvarne, no musí byť použiteľný a funkčný. Odev má fungovať bez obťažovania nositeľky, má ju krášliť, všetko na ňom musí byť zohrané. Tak vzniklo napríklad aj pohodlné BONDtriko na doma aj do spoločnosti, ktoré matke umožní kontakt s dieťaťom a súčasne v ňom žena vyzerá k svetu celé obdobie, kým sa dieťatko narodí, potom, aj keď kojí, a neskôr v ňom môže ísť pokojne do práce,“ rozpráva Lada vo svojom ateliéri.
„Uprednostňujem praktické monochromatické textílie, modely založené na práci so strihom a na čistých líniách. Nech všetko na odeve funguje, nech vrecká sú vreckami, prieramky primerane hlboké, nech sa odev ľahko perie a nosí. Sama nosím všetko, čo navrhnem. Ak ľuďom odev alebo zariadenie interiéru nesedia a necítia sa vo svojej koži, zbytočne do nich investovali. Odevy sú koncentrovanou výpoveďou emócie, nálady.“
Lada Vyvialová, absolventka SPŠ textilnej v Brne, vyštudovala textilný dizajn pod vedením doc. Jozefa Bajusa, akad. maliara na VŠVU v Bratislave, stážovala na Nottingham Trent University. Je držiteľkou titulu Výtvarník sezóny STYL 1998 a ceny redakcie časopisu Elle, navrhla niekoľko interiérov. Sústreďuje sa na tvorbu odevu pod značkou Lada, podieľa sa na skupinových projektoch s ďalšími výtvarníkmi, príležitostne vyučuje výtvarné techniky a figurálnu kresbu. V súčasnosti pracuje pre značku Tonak.
www.ladavyvialova.cz
text Marína Ungerová
foto Dano Veselský, archív Lady Vyvialovej
zdroj časopis Tvorivé bývanie 4/2015, JAGA GROUP, s.r.o.