Keď už bývanie v starom vinohradníckom domčeku nevytváralo zdravé prostredie pre deti, rodina sa v duchu babičkinej rady „radšej tri nové postaviť ako jeden opraviť“ rozhodla stavbu zbúrať. V novom domove majiteľka nadviazala na krásu toho pôvodného, primiešala provensalský šarm a čistotu Škandinávie.
Sylvia mala dvadsaťštyri rokov, keď sa rozhodla odsťahovať od rodičov. Opustený, takmer storočný domček po babke priam prosil, aby sa v ňom niekto zabýval. Pre mladé žieňa to bola výzva. Schátraná budova bola v pôvodnom stave – chýbalo kúrenie, teplá voda, z dvora na Sylviu žmurkala drevená latrína.
Zdroj: Miro Pochyba
„Bolo to šialené. Keď som našim oznámila, že sa sem chystám nasťahovať, boli trochu v šoku. Pamätám si reakciu môjho otca, ktorý len zdvihol obočie a mamu upokojil vyhlásením, že do dvoch týždňov som naspäť. A odvtedy som tu,“ smeje sa Sylvia.
Obývačka je vďaka veľkým oknám svetlá. Príjemné sedenie dopĺňa množstvo rastlín a závesná hojdačka, na ktorej trávia čas najmä deti. Zdroj: Miro Pochyba
Začiatky v tejto „divočine“ boli ťažké, no bývalá letuška dokázala v drsnom prostredí fungovať niekoľko mesiacov celkom sama.
Z pôvodného domu nám zostalo zopár fotiek a krásne spomienky. Bývať v staručkom domčeku s latrínou na dvore sa nám s manželom veľmi páčilo. Malo to svoje čaro.
Zmena nastala, keď Sylvia spoznala svojho budúceho manžela. Bysťo sa nielenže beznádejne zamiloval do krásnej dievčiny, učarovala mu aj samotná chalúpka. S jeho príchodom začali v dome ožívať ďalšie izby, kuchyňa, pribudlo splachovacie WC, mladý elektrikár si vzal na mušku i kúrenie pomocou elektrických panelov.
Oddych blízko piecky je príjemný najmä počas zimy – domáci majú krásny výhľad až do kuchyne. Bielu sedačku z Ikey si manželia kúpili z druhej ruky. „Máme ju veľmi radi, no už je vysedená, tak plánujeme novú,“ vraví Sylvia a priznáva, že najviac by ju potešil identický kúsok. Zdroj: Miro Pochyba
Ako sa rodina rozrastala, začali si manželia klásť otázky, čo ďalej. Sylvia vysvetľuje: „Život v tradičnom vinohradníckom domčeku nám vyhovoval – cítili sme sa tu doma. Neprekážali nám prechodné izby ani pôvodný stav. Dom však nemal žiadne základy, murivo bolo vlhké a na stenách sa vytvárala pleseň, s ktorou som musela bojovať čoraz častejšie. Nebol to zdravý a bezpečný domov, ktorý sme svojim deťom túžili dať. Rebecca mala štyri a syn Damian rok, keď sme si povedali dosť. Odsťahovali sme sa do podnájmu a starý dom sme s ťažkým srdcom zrovnali so zemou.“
Celá kuchyňa vrátane drezu a spotrebičov je z Ikey. Majitelia o inom výrobcovi ani neuvažovali, keďže už v starom dome mali podobnú a boli s ňou nadmieru spokojní. Jedine kuchynskú dosku im vyrobil stolár. Zdroj: Miro Pochyba
Horlivý stolár
Nový dom mali manželia postavený neuveriteľne rýchlo. Po roku v podnájme sa rodina mohla sťahovať. Sylvia mala o nábytku i detailoch jasnú predstavu už od samého začiatku: „Ešte sa len stavali múry a už som presne vedela, kde bude aké kreslo, svietidlá či závesy. Nečakala som, kým bude dom hotový. Veľa doplnkov som kúpila už v predstihu.“
Úzky pozemok predurčoval dispozíciu a spoločná láska k vidieku zase naznačovala, v akom duchu sa bude niesť interiér. „Obom sa nám páči vidiecky štýl bývania. Bysťo mi dal preto v zariaďovaní voľnú ruku. So všetkým, čo som navrhla či kúpila, bol spokojný. On si zase vzal na mušku technickú časť,“ vysvetľuje domáca pani.
Zdroj: Miro Pochyba
Predstavu o starých popraskaných trámoch si manželia doniesli zo starého domčeka. Keďže sa tie pôvodné nezachovali, potrebovali vyrobiť nové. O ich výrobu požiadali skúseného stolára. Pobádali ho, aby ich smelo urobil čo najnerovnejšie, kostrbaté a popraskané. Podarilo sa. Po trámoch nasledovala požiadavka na okenice a jedálenský stôl. Na prekvapenie domácich však aj k týmto kúskom pristupoval majster tak, ako k trámom.
„A tak sa stalo, že nám pán stolár doviezol okenice, ktoré vyzerali ako z medovníkovej chalúpky, a stôl s nohami, ktoré by viac zapasovali do tradičnej alpskej chatky než do nášho interiéru,“ vykresľuje situáciu Sylvia a dodáva, „vôbec sa nedržal zadania ani fotiek, ktoré od nás mal, vytváral si vlastné. Nič sa nedalo robiť, tvorivý majster musel všetko prerábať.“
Pec si dali urobiť majitelia ako poslednú: „Bysťo v nej kúri len raz za 24 hodín, keď nie je veľká zima, vydrží nám teplo aj dva dni. Hoci je bez prieduchov, tým, že máme otvorené schodisko, vykúri pekne celý dom. Chlebík či gaštany, ktoré v nej občas pečieme, sú neodolateľné.“ Zdroj: Miro Pochyba
Interiér je mixom viacerých štýlov, ktoré sa dokonale dopĺňajú. Krása vidieka a provensalský šarm sa tu snúbia so škandinávskou čistotou. Aký je podľa Sylvie recept na nadčasový interiér? „Pre nás je to biela farba, ktorá nás upokojuje a spolu s drevom vytvára pocit domova. Páči sa mi nábytok, ktorý nepodlieha móde, hľadala som kúsky, ktoré sa dajú navzájom ľahko kombinovať. O zvyšok sa postarajú textílie a doplnky v pastelových farbách.“
Becca, ako dcérku doma volajú, sa už šesť rokov venuje latino tancu.. Volániky, kožušiny a ružové odtiene sú tie pravé pre malú slečnu.
Kútik malej školáčky je vždy vzorne uprataný. Za stolom veľa času netrávi. Niet sa čo čudovať, mladú dámu chtivú tanca to oveľa viac láka na tanečný parket.
Obe detské izby sa pýšia veľkými oknami s pohodlným sedením. V Rebeccinej izbe rodičia využili aj malú knižnicu zo starého domu, ktorá dostala nový náter. Dievčatko si do nej ukladá svoje obľúbené rozprávkové knihy.
Detské izby na poschodí sú zariadené v rovnakom štýle ako celý dom. Izbička malého športovca má dostatok svetla i miesta na hranie, ozvláštňujú ju modré textílie a námornícky ladené doplnky. Šikovné krabice a drevená debnička sú ideálnym miestom na všetky hračky malého objaviteľa.
Centrom domu je dlhý masívny stôl, ktorý si dali manželia vyrobiť na mieru. Aranžmány na ňom majiteľka pravidelne obmieňa. Pri našej návšteve sa vo váze vynímal netradičný bavlník, ktorý svojimi chumáčikmi pripomínal vytúžený sneh.
Najobľúbenejšie miesto pre Cililing sú nízke skrinky pod oknom, z ktorých má mačiatko prehľad o všetkom dianí vnútri i vonku. Pravdaže, len za predpokladu, že práve nespí.
Sylvia sa považuje skôr za konzervatívny typ. To vysvetľuje, prečo v dome vládne biela: „Nerada sa obklopujem množstvom farieb. Chcela som domov, v ktorom sa budem príjemne cítiť aj o desať či dvadsať rokov. Biely nábytok je podľa mňa ideálny základ. Farebnosť kedykoľvek ľahko upravím pomocou doplnkov. Na zmenu atmosféry sa mi najviac osvedčili vankúše a deky, mám ich celú zbierku.“ priznáva.
Bývalá letuška a podnikateľka v jednom svoj dizajnérsky talent naplno rozvinula pri vytváraní vlastného domova. Cit pre krásu a harmóniu badať v každom detaile.
Celá kuchyňa vrátane drezu a spotrebičov je z IKEY. Majitelia o inom výrobcovi ani neuvažovali, keďže už v starom dome mali podobnú a boli s ňou nadmieru spokojní. Jedine kuchynskú dosku im vyrobil stolár.
Kachličky za kuchynskou linkou sú ručne robené, majiteľka si ich nechala doviezť z Maroka. V rovnakom dekore sa nesie aj dlažba v chodbe. Nežný marocký vzor vytvára nádherné pozadie pastelovým tónom dózičiek, tanierov, pohárikov, pre ktoré má Sylvia slabosť.
Oddych blízko piecky je príjemný najmä počas zimy – domáci majú krásny výhľad až do kuchyne. Bielu sedačku z Ikey si manželia kúpili z druhej ruky. „Máme ju veľmi radi, no už je vysedená, tak plánujeme novú,“ vraví Sylvia a priznáva, že najviac by ju potešil identický kúsok.
Útočisko za pieckou je obľúbeným miestom nielen detí, ktoré sa tam rady skrývajú, hrajú hry, dokonca i prespávajú. Pohovky na mieru dala manželom vyrobiť Bysťova mama , z teplého zákutia tak môžu domáci využiť každý centimeter.
Obývačka je vďaka veľkým oknám svetlá. Príjemné sedenie dopĺňa množstvo rastlín a závesná hojdačka, na ktorej trávia čas najmä deti.
Pec si dali urobiť majitelia ako poslednú: „Bysťo v nej kúri len raz za 24 hodín, keď nie je veľká zima, vydrží nám teplo aj dva dni. Hoci je bez prieduchov, tým, že máme otvorené schodisko, vykúri pekne celý dom. Chlebík či gaštany, ktoré v nej občas pečieme, sú neodolateľné.“