
Pod kamennou škrupinou
Vezmite nadmorskú výšku najvyššieho bodu našej planéty, majestátneho Mount Everestu. Túto hodnotu vynásobte tisíckou a dostanete vzdialenosť v metroch, ktorú sme museli prekonať, keď sme chceli prijať pozvanie na návštevu v tomto dome. Prvý pohľad na kamennú stavbu ukrytú v tieni starých stromov však prezrádza, že v tomto prípade sa bude cestovať nielen na diaľku, ale i v čase...
Málokedy býva prvý pohľad taký klamlivý ako v prípade vidieckeho domu v americkej Pensylvánii. Tvrdá kamenná škrupina vybudovaná v roku 1820 ukrýva prekvapivo moderné vnútro. Nie nadarmo sa vraví, že človek by nemal podliehať povrchným hodnoteniam. A „povrchovým“ už vôbec nie. Dvestoročná škatuľka je iba akýmsi starým plášťom moderného domu 21. storočia.
Súčasná tvár však zámerne nie je úplne ukrytá pod dokonalým kamenným mejkapom, naopak – sprisahanecky sa na návštevníkov usmieva či skôr vyškiera a cerí na okoloidúcich plechovú protézu. Oceľové elementy prilepené na kamennú štruktúru nám majú naznačiť, že dom vnútri nie je ani zďaleka taký, ako sa javí. Navyše ten najvýraznejší z nich, akési plechové „silo“, slúži ako hlavný vstup do domu.
Dovnútra architekt William Leddy votkal konštrukciu drevených stien, miestami podporenú oceľovými nosníkmi. Drevená štruktúra pôvodný priestor zmenšuje, tvorí akýsi dom v dome. Keďže stavba je pomerne rozľahlá, majitelia sa takémuto zmenšeniu vôbec nebránili. Ešte stále im zostalo dosť miesta na dvoch poschodiach a vo veľkorysom obytnom podkroví. Pôvodné kamenné steny dnes plnia predovšetkým estetickú funkciu. Krásu starého kameňa však môžeme obdivovať nielen zvonku, ale i „na prechádzke“ po novovzniknutých koridoroch medzi starým a novým plášťom. Priestor medzi starými a novými stenami slúži aj ako komunikácia, prostredníctvom schodísk dokonca naprieč podlažiami. Dvojitý plášť budovy okrem toho pomáha udržiavať vysoký vnútorný tepelný komfort v každom ročnom období.
Veľkému formátu zodpovedá i dispozičné riešenie. Miestom sa rozhodne nešetrí. Na najnižšom podlaží nájdeme jedáleň, obývačku či klubovňu s výstupom na krytú verandu a ďalej do záhrady k bazénu, kuchyňu a technické zázemie. Dispozícia prvého poschodia je sústredená okolo otvoreného „ohniska bez plameňa“. To tvoria odhalené masívne dubové trámy pôvodného stropu medzi prízemím a prvým poschodím dnes efektne zakomponované doprostred podlažia. Otvor tak udržiava priestorovú kontinuitu oboch podlaží a aj vďaka tomu sú si nájomníci takmer po celý čas „nadosluch“.
Priestranná jedáleň sa môže zmeniť i na tanečný parket. | Okno do jedálne pripomenie školskú či závodnú jedáleň – len v omnoho vyššom štandarde. |
Obývačka na prvom poschodí. | Ešte jeden pohľad do obývačky – so vstupom do ateliéru. |
Po tom, čo sme absolvovali exkurziu v prízemí, asi nikoho neprekvapí odhalenie na poschodí – časť z plochy si pre seba „ukradol“ maliarsky ateliér. Zvyšok obývačky potom slúži ako originálna galéria. Samozrejmosťou je výstup na terasu. Plochu obytného podkrovia architekti zmenšili a rozčlenili na dve uzavreté privátne miestnosti – šatník s kúpeľňou a spálňu. Oba priestory spája lávka, z ktorej sa ponúka pohľad do nižších podlaží. Toto riešenie nie je samoúčelné – umožňuje priviesť denné svetlo zachytávané strešnými oknami aj do nižších podlaží a presvetliť tak často problematické denné miestnosti v centre stavby.
Spálňa je ukrytá na najvyššom podlaží. Originálna lávka spája spálňu so šatníkom a kúpeľňou. (pohľad zospodu) |
Prehliadkou súkromných priestorov na najvyššom podlaží sa návšteva končí. Ešte venujeme krátky pohľad na záhradu s bazénom, ktorého hladinu čeria farebné listy jesenných stromov, a môžeme sa vydať na cestu späť. Pred nami je ešte niekoľko tisíc kilometrov… jedno je však isté – cestovať v čase sa tentoraz nebude. Objatie starých chladných múrov sa totiž už dávno zmenilo na príjemnú náruč príjemne moderného domova.