Rozprávkový dom ako z perinbaby stojí v Blatnici
Rozprávka o Slovensku, prírode, ľuďoch a o návrate domov.
{R1}
Ivana je Slovenka, Jeremy Angličan. Spoločný život začali v Anglicku, previedol ich ulicami španielskej Sevilly, kde ale ani po rokoch korene nezapustili. Rozhodli sa preto vrátiť tam, kde Ivana začala. Na Slovensko. Pre ňu dávno zabudnutý, pre neho nový svet fatranskej prírody im obidvom učaroval a rozhodli sa usadiť v srdci Turčianskej kotliny – v Blatnici.
Priebežný balkón – gánok na poschodí nie je len romantickým prvkom, slúži aj na tienenie zasklených plôch v letnom období. |
Pozemok, ktorý si vybrali, pozostával z pôvodne dlhých pásov pôdy – záhumienkov prerozdelených na väčšie stavebné parcely. Tradičná architektúra a urbanizmus, ktoré sa tu formovali dlhé roky, si nezaslúžili sebecký prístup, čo si obaja plne uvedomovali. „Moja prvá myšlienka bola postaviť dom z dreva. Dom ako z Perinbaby. Prvé, čo som sa naučila, bolo, že je síce možné brať si inšpiráciu z minulosti, ale naša novostavba nemôže byť presnou replikou starej drevenice,“ hovorí Ivana. Spolu s priateľmi, architektmi Martinou Semal-Kubinskou a Pierom Semalom, spoznávali každý kúsok pôdy, rastliny a stromy, ako aj výhľady na Veľkú Fatru a na Martinské hole, aby tomuto miestu porozumeli. „Prechodili sme opustené pole a pozorovali každú rastlinku. Videli sme v týchto rastlinách kostru budúcej záhrady,“ spomína architektka Martina.
Dekor à la 70. roky
Okrem drevených obkladov je azda jedinou tmavou plochou elegantná maľovka v spálni zdobená klasickými slovenskými valčekmi zo 70. rokov. Oproti manželskej posteli vytvára priestor, ktorého súhra s retronábytkom dopovedá eklektickú výpoveď celého interiéru. Na jednom mieste tak vidíme ucelený obraz toho, ako sa vyvíjal vkus ľudí na Slovensku v priebehu mnohých desaťročí.
Teplo domova, dostatok prirodzeného svetla, atmosféra pokoja a pohodlia. Jeremy aj Ivana dopriali výstavbe domu čas. Neponáhľali sa, chceli, aby výsledkom bolo miesto, ktoré bude ich skutočným domovom. „Ten, kto nikdy nestaval, si nedokáže predstaviť, koľko detailov treba vyriešiť pred a počas stavby a ako výber určitých prvkov ovplyvní to, ako sa vám bude v novom dome bývať.“ Architekti im však pomohli premeniť ich požiadavky na hmotný výsledok. Aj napriek technickým prekážkam našli domu miesto pozdĺž severozápadnej strany pozemku prístupného z poľnej cesty lemovanej brestmi a lipami. Prístupová cestička popri ružovej záhradke nás vedie na uzavreté nádvorie, ktoré slúži ako prírodné zádverie pre dve časti domu.
Súkromnú a hosťovskú. Hlavná časť pripomína ľudovú zrubovú architektúru na murovanej podnoži s priebežnou pavlačou – gánkom. Hosťovská časť je odlíšená, pozostáva z drevenej rámovej konštrukcie s izoláciou zo slamených balíkov. Súčasný ráz celej stavbe však dodávajú jednoduché moderné okná odrážajúce vnútornú dispozíciu. To je kombinácia, ktorá dôstojne spojila tradíciu a dnešok. „Stavba, aspoň pre mňa, bola emocionálnou záležitosťou. Bol to boj medzi tým, čo chce moje srdce, a tým, čo rozum predurčuje. Veľmi rýchlo sme si uvedomili, že sa nezaobídeme bez pomoci dobrého architekta, projektanta a zručných remeselníkov,“ spomína Ivana. Ekologický prístup architektov ukázal majiteľom, ako využívať tepelné zisky v zimnom období prostredníctvom veľkých okenných otvorov v obytných miestnostiach na južnej strane domu, zatiaľ čo severná strana s podružnými miestnosťami slúži ako izolačný filter. Vodu čerpajú zo studne na pozemku, vykurovanie je zabezpečené radiátormi a akumulačnými kachľovými pecami, vetranie rekuperačnou jednotkou.
Ľudový historický nábytok bol casto v úbohom stave, vytiahnutý z drevárne alebo z kôlne.
Bolo ho treba vyčistiť, spevniť konštrukčné spoje a petrifikovať. Chýbajúce časti a detaily sa museli nahradiť. Celý nábytok sa ochránil pred škodcami a olejovaním a voskovaním povrchovo upravil do pôvodného stavu. O reštaurátorské práce na všetkých kusoch historického nábytku z 19. a 20. storočia sa starali Peter Korkoš so synom Dávidom.
Staré oči truhlíc
Priestory blatnického domu nie sú prvé, ktoré truhlice zažili, ale snáď sú posledné. Dokonale sem zapadli a vďaka dôslednej práci majstrov sa tešia upravenému vzhľadu. Takisto aj húsky nazerajúce zo zachovanej originálnej keramiky z francúzskeho blšieho trhu Braderie v Lille.
„To, čo si ma skutočne získalo, je pocit harmónie prenikájúcej celým domom,“ hovorí Jeremy. Interiér domu dýcha históriou a tradíciou. „Mnohé z doplnkov a nábytku sme doslova vytiahli z odpadkového kontajnera, vyčistili ich a opravili. Vďaka tomu je strohý interiér, v ktorom prevažujú biele plochy, farba dreva a pohľadového betónu, doplnený eklektickou zmesou súčasného a historického mobiliáru,“ spomína Martina. Každý kúsok v tomto dome má svoje čaro a príbeh. Od ľudových truhlíc z domu starej mamy, kusov nábytku z neskoršieho 20. storočia cez vyradené svietidlá zo zborovne vrútockej školy až po český porcelán z martinského bazára. Teplý dojem z interiéru spätého s prírodou naplno spoznáte, až keď zažijete ráno v jednej zo spální na poschodí domu, kde sú steny zdobené prirodzenými obrazmi neustále sa meniacej prírody. „Najkrajšie sú pre mňa výhľady z okien, vôňa dreva a rozrastajúca sa záhrada. Z mojej pracovne sa pozerám na hory, starý brest a kríky navštevované sýkorkami a ďatľami,“ hovorí s úsmevom Ivana.
Sedím na konári a je mi dobre
Manželia svoju prvú noc v dome zažili na Silvestra roku 2012. „Bol to zvláštny pocit, zvyknúť si po ruchu európskych miest na ticho, ktoré život na dedine prináša, a tmu, pri ktorej sa v noci bez baterky vyjsť nedá. Nikde inde však nevidno hviezdy tak ako tu.“ spomína Ivana. Pre oboch bolo dôležité venovať rovnakú pozornosť architektúre a interiéru domu aj záhrade. „Teším sa, keď stromy a rastliny dorastú do svojej krásy. Bude to trvať roky, ale až potom naplno oceníme to, ako dom a záhrada splynú do jednej ucelenej časti s tunajšou krásnou krajinou,“ vysvetľuje Jeremy. S Ivanou vnímajú roky venované riešeniu problémov s výstavbou ako obrovský krok v živote. Keďže väčšinu času s architektmi a remeselníkmi komunikovali zo zahraničia, mali podmienky o čosi zložitejšie. Síce ešte dlho potrvá, kým slnko a dážď opracujú drevo, živé ploty narastú a obkolesia farebnú, divokú záhradu, ale potom tento dom zosivie do prirodzenej, nenápadnej krásy.
Porcelánoví spoločníci
Spoločná záľuba v dizajne 60. rokov prinútila manželov prechodiť mnoho bazárov, kým natrafili na výnimočné kúsky. Nazbierali tak utešenú zbierku originálneho glazovaného porcelánu. V drevených vitrínach si spolu nažívajú srnky, školáčky, hospodári pri práci či huncúti púšťajúci šarkany.
Stavba spôsobila, ze dnes neprejdeme okolo iného domu bez toho, aby sme sa nepozreli na to, ako má riešené okná, strechu, odkvap… detaily, ktoré som predtým nevidela. Je to ako s cestovaním. Čím viac cestujete, tým viac viete a ste duševne bohatší.
Architekti
Ing. arch. Martina Semal Kubinská a Pierre Semal architecte D.P.L.G.
Ateliér LABOKUB architectes Francúzsko
http://labokublille.blogspot.sk/
Pracujú na projektoch ekologických a pasívnych domov vo Francúzsku, ale aj na Slovensku.
Ku každému projektu pristupujú individuálne, vždy je šitý na mieru pre konkrétnych ľudí.
Hlavný dodávateľ stavby: Pegatsp, s. r. o., www.pegatsp.sk
Majitelia: Ivana a Jeremy Watson, www.dompodlipami.com