Odkazy minulosti a podpisy súčasnosti
Postaviť dom je zodpovednosť. Stavba nás totiž zrejme prežije a podá o nás svedectvo ďalším generáciám – dom toho dokáže veľa povedať nielen o časoch svojho vzniku, aj o všetkých svojich majiteľoch. Každý z nich na ňom chtiac či nechtiac zanechá svoju stopu. Dnes vám preto nepredstavíme zaujímavú novostavbu, o ktorej len predpokladáme, že bude časom pozitívnou správou o našej súčasnosti. Ukážeme vám hneď dve vily, ktoré si svoje miesto na architektonickom výslní vydobyli už dávno, a zároveň dva prístupy k tomu, ako prispôsobiť architektúru z minulosti požiadavkám súčasnosti.
202123
Obe vily sa zaraďujú k skvostom českého funkcionalizmu a obe spája rovnaká lokalita – štvrť Hanspaulka, ktorá spolu so susednou Ořechovkou patrí medzi najprestížnejšie pražské adresy. Vystavali ju za prvej republiky prakticky na zelenej lúke (presnejšie na zelenom vŕšku), podobne ako dnešné vilové štvrte na okrajoch miest, na prvý pohľad je tu však zrejmých niekoľko dôležitých rozdielov – okrem blízkosti Pražského hradu je to aj skvelá architektúra a dokonale premyslený urbanizmus. Luxusná vilová zástavba sa tu napríklad kombinovala s radovými domčekmi pre nižšiu strednú vrstvu, aby sa z oblasti nestala enkláva len pre bohatých, nechýba tu logika v usporiadaní ani centrá s obchodmi, školy, krčmy či kino. Jednotlivé vily, ale aj radové domčeky projektovali poprední českí architekti tých čias, čo sa podpísalo aj na pôsobení štvrte ako celku. Nielen architekti, ale aj osvietení investori – výtvarníci, lekári, továrnici či herci – však majú zásluhu na tom, že tunajšie vily patria k architektonickým skvostom hlavného mesta. Bez kultivovaných klientov totiž ani ten najlepší architekt nič nezmôže. I dnes sú medzi majiteľmi mimoriadne kultivovaní ľudia, ktorí sa o svoje domy vzorne starajú, mnohí sa im dokonca po predošlých nešťastných rekonštrukciách snažia vrátiť pôvodnú gráciu.
Vila Václava Řezáča
| Spisovateľ a publicista Václav Řezáč (1901–1956), vlastným menom Václav Voňavka, patrí ku klasikom českej socialistickej literatúry – po 2. svetovej vojne spoločne s Janom Drdom udával smer novej ľavicovej línie českej literárnej tvorby. Publikoval od konca 20. rokov minulého storočia, v období 1940 až 1945 pracoval ako redaktor Lidových novin a po 2. svetovej vojne pôsobil v Československom štátnom filme, neskôr bol riaditeľom pražského vydavateľstva Československý spisovateľ. K tomu najlepšiemu z jeho tvorby patria najmä osobité psychologické romány, v ktorých sleduje pôsobenie zla v ľudských dušiach v atmosfére protektorátu, a tiež literatúra pre deti. Po roku 1948 kvalita jeho tvorby klesla – jeho romány o povojnovom osídľovaní pohraničia patrili síce v 50. rokoch k oslavovaným, dnes sa však právom zaraďujú k zabudnutým. Václav Řezáč sa pomerne skoro oženil a jeho manželkou bola významná česká spisovateľka Ema Řezáčová. |
{R1}
V dobrej spoločnosti
Dom, ktorý pre spisovateľa Václava Řezáča postavil v roku 1932 architekt Vojtěch Kerhart, je súčasťou jednej z najkrajších pražských vilových štvrtí. Jedinečná funkcionalistická zástavba, ktorá v lokalite Baba vznikala na začiatku 30. rokov minulého storočia, je však významná aj v európskom meradle. V roku 1928 tu Zväz československého diela začal budovať modernú vilovú osadu, ktorá sa mala stať inšpiráciou a vzorom moderného bývania. V tých časoch patrilo moderné bývanie k mimoriadne aktuálnym témam, a keďže nebola televízia či internet, konali sa výstavy, aby ľudia vedeli, ako také moderné bývanie vlastne vyzerá. Architektonické expozície pritom neostávali len na papieri či v modeloch. Domy sa hneď aj stavali. Ľudia sa mohli po nových vilách prechádzať a priam cítiť prednosti funkcionalistickej architektúry. Biele hladké fasády a interiéry za veľkými oknami prežarovalo slnko, všetko dýchalo novotou a nádejou, že sa takto raz bude (možno) bežne bývať. A nešlo už len o to postaviť moderný dom – rovnako dôležité bolo zasadiť ho aj do súvislostí s okolím, takže na zelených lúkach vyrastali celé vzorové štvrte.
 202112 |
 202113 |
| Keď manželia funkcionalistický dom objavili, bol veľmi zanedbaný. Napriek tomu ich zaujal svojou polohou a osobitou atmosférou, a tak sa rozhodli kúpiť ho a zrekonštruovať. | Baba je akýmsi mestom v meste. Táto časť Prahy utopená v zeleni si žije vlastným životom – v sparných dňoch stromy príjemne voňajú, a zatiaľ čo sa Praha dusí smogom, tu sa dá zhlboka dýchať. |
Z Výstavy súdobého bývania na Babe napokon vznikla osada aj dnes zaujímavá z mnohých hľadísk: či už v súvislosti s architektmi, ktorí jednotlivé domy navrhovali (rozhodne patrili k vtedajšej elite), alebo s osvietenými staviteľmi. Zišla sa tu vtedy naozaj skvelá spoločnosť ľudí, ktorí mali odvahu dať si postaviť moderné domy vyjadrujúce ich názory a pohľad na svet. V roku 1993 sa Baba stala pamiatkovou zónou – nielen pre svoju jedinečnú architektúru, ale aj pre urbanistické riešenie; architekt Pavel Janák tu rozmiestnil domy striedavo na spôsob šachovnice, takže si navzájom neprekážajú vo výhľade. A ten patrí k najväčším plusom bývania na Babe. Z výbornej orientácie svahu vyplynulo aj praktické dispozičné riešenie domov – široké okná otvárajú interiéry slnku a výhľadu na juhovýchode, severné steny majú len minimum okien, ktorými sú osvetlené komunikačné priestory či hospodárske miestnosti. Tie zároveň tvoria akýsi izolačný pás, ktorý chráni obytné miestnosti od chladného severu. Všetky tunajšie domy sú vlastne rôzne tvarované dvojpodlažné škatule s obdĺžnikovým pôdorysom, severnou stranou priliehajúce k ulici, južnou, slnečnou, otvorené do záhrady a pohľadom na Prahu. Pretože Baba mala demonštrovať moderný stavebný štýl, podmienkou bola plochá strecha (prvok, ktorý ešte dnes mnoho ľudí nedokáže akceptovať, sa tu zdá úplne prirodzený). Celá Baba je vystavaná v jednotnom slohu, nepôsobí však jednotvárne ani nudne – 33 domov totiž navrhlo devätnásť naozaj talentovaných architektov z niekoľkých generácií.
Hlavou proti múru?
Reštitúcia donútila starších manželov opustiť domov, ktorý si vybudovali presne podľa svojich predstáv, a tak sa začali obzerať po novom. Alebo radšej po staronovom. Keď našli funkcionalistickú vilu, pôvodne postavenú pre spisovateľa Řezáča, bola vo veľmi zlom stave – štyri roky neobývaná. Keďže ich však zaujala nádhernou polohou a zvláštnou atmosférou, Rozhodli sa ju kúpiť a zrekonštruovať. Vtedy ešte netušili, aká dlhá a zložitá cesta ich čaká. Dom totiž nebol riešený tak, aby vyhovoval dnes bežným požiadavkám na praktické a pohodlné bývanie, a jeho noví majitelia to mienili zmeniť. Meniť niečo na dome v pamiatkovej zóne však vôbec nie je jednoduché, i keď sám nie je kultúrnou pamiatkou. Po počiatočných problémoch s pôvodným projektantom nakoniec pôvodný projekt k spokojnosti zadávateľov prerobila architektka Eva Heyworthová. Aj keď prestavbu napokon schválili všetky kompetentné inštitúcie, nevyhla sa kritike viacerých architektov, historikov a verejnosti.
202115
K najdiskutovanejším zásahom patrilo vybudovanie nového schodiska, garáže a strešnej nadstavby. Prvé dve však boli pre nových majiteľov životnou nutnosťou – pre starších ľudí s reálnou perspektívou výrazných obmedzení pohybu by bol dom inak neobývateľný. Pretože pôvodné schodisko bolo strmé a úzke (iba 60 cm), predchádzajúca majiteľka žila posledné roky len na prízemí. Fyzicky totiž výstup po schodoch nezvládala. Architektka pristavala nové schodisko v zadnej časti domu tak, aby čo najmenej narúšalo charakter stavby.
Na streche domu vznikla nadstavba, vybavená kuchynskou linkou – barom a rohovým sedením; nachádza sa v nej aj sauna. Aj keď je takýto výrazný zásah do pôvodnej architektúry diskutabilný, nemožno mu uprieť isté čaro najmä z pohľadu užívateľa interiéru – nový, vzdušný a otvorený spoločenský priestor dýcha duchom dnešnej doby a panoramatický výhľad na mesto je na nezaplatenie. Aj keď je tu zariadenie na výsosť moderné, jeho čisté a praktické formy do bodky napĺňajú pôvodné myšlienky funkcionalizmu.
202120
Dva pohľady
Historik architektúry Ing. arch. Zdeněk Lukeš prestavbu vily Václava Řezáča označil za brutálny zásah: „Je normálne, že si ľudia chcú chátrajúci dom zmodernizovať, ale na Babe sa dá v niektorých prípadoch hovoriť skôr o ničení než o prestavbách. Napríklad vilu spisovateľa Václava Řezáča brutálne upravili tak, že z pôvodnej stavby ostalo len obvodové murivo, a ešte ju zvýšili o jedno poschodie. Je to už iná stavba, poškodená nadstavbou úplne odporujúcou čistému charakteru pôvodného architektonického poňatia. Noví majitelia akoby nechápali, že kazia niečo, čo by sa malo uchovať pre budúcnosť. Jednajú nepochopiteľne: vylepšujú to, čo vylepšovať netreba.“
To, čo sa vzhľadom na pamiatku zdá ako necitlivý prístup, sa však z pohľadu obyvateľa starého domu môže javiť celkom inak – ako prirodzená snaha vytvoriť si príjemný a pohodlný domov, podložená opodstatnenými požiadavkami. Principiálne sa pritom rekonštrukcia vily Václava Řezáča riadila základným funkcionalistickým heslom – stará forma musela po rokoch nasledovať novú funkciu. Historické ustúpilo novému, modernému, presne tak, ako to hlásali otcovia funkcionalizmu. Ako hovorí majiteľka, išlo jej predovšetkým o praktickosť, teda o vlastnosť, z ktorej samotný funkcionalizmus vychádza. A keďže potrebovali dom na žitie pre starších ľudí, boli pre nich zmeny a zásahy do pôvodnej architektúry naozaj nevyhnutné.
Parník pre Lídu Baarovú
| Herečka Lída Baarová (1914–2000), vlastným menom Babková, sa preslávila nielen svojimi hereckými výkonmi (priaznivci filmov pre pamätníkov si možno spomenú na snímok Lelíček v službách Sherlocka Holmese, za herecký výkon vo filme Dievča v modrom dostala národnú cenu), ale je neslávne známa aj vzťahom s hitlerovským pohlavárom J. Goebbelsom. Bola vraj taká krásna, že ju každý musel milovať. Niet sa preto čo čudovať, že od sedemnástich išla nielen z filmu do filmu (nielen v Prahe, ale aj v Berlíne či Paríži), ale aj zo vzťahu do vzťahu. Známosť s ríšskym ministrom propagandy však mala pre Lídu Baarovú nedozerné následky. A hoci po roku 1938 vytvorila svoje najlepšie role, ľudia ju pre styky s hitlerovskými pohlavármi vnímali negatívne; nič sa nezmenilo ani tým, že jej práve nacisti zakázali hrať v nemeckých a neskôr aj v českých filmoch. Po skončení vojny ju obvinili z velezrady (počas vyšetrovania prišla, samozrejme, o majetok aj o nádhernú vilu na Hanspaulke) a viny ju zbavili až v roku 1948. Pred februárovými udalosťami emigrovala do Rakúska, kde v roku 2000 zomrela. |
K najkrajším na Hanspaulke patrí aj vila herečky Lídy Baarovej od architekta Ladislava Žáka. Jej rekonštrukciu z dielne profesora Ladislava Lábusa navyše označujú odborníci za mimoriadne citlivú a zaraďujú ju medzi vzorové v tejto oblasti. Kladný ohlas vyvolala najmä pre zachovanie podstaty a charakteru funkcionalistickej architektúry, niektoré skôr zrealizované úpravy dokonca odstránili tak, aby sa vila čo najviac priblížila svojmu pôvodnému vzhľadu.
202124
Pohnutá história…
Lída Baarová, ktorá vtedy žila v Nemecku, financovala stavbu svojej pražskej vily na diaľku, cez rodičov, takže hlavné slovo v Prahe mala jej mama. Marta Babková chcela niečo extra, a keďže sa poznala s režisérom Martinom Fričom a páčil sa jej jeho dom, oslovila rovnakého architekta – Ladislava Žáka, významného predstaviteľa českého funkcionalizmu, ktorý bol okrem svojho skvelého rúrkového nábytku známy tiež dôsledným uplatňovaním aerodynamických „transatlantických“ tvarov v architektúre. Aj elegantná dvojpodlažná vila Babkovcov, dokonale presvetlená pásovými oknami a priestorovo brilantne zorganizovaná, pripomínala loď nielen ako celok, ale svojimi detailmi – terasami prebiehajúcimi po celej dĺžke domu, kruhovými „kajutovými“ oknami či kapitánskym mostíkom na plochej streche.
Po vojne vilu zabavili a dostala sa do správy ministerstva obrany, ktoré ju využívalo ako dôstojnícke byty. Koncom 60. rokov minulého storočia ju odkúpil pražský primátor Ludvík Černý, ktorý tu žil až do svojej smrti v roku 2002. Postupne sa v dome zrealizovalo niekoľko nepríjemných, ale našťastie nie zásadných úprav. Väčšinou išlo len o priečky, v 70. rokoch zasa dom „vylepšili“ kabrincovým obkladom. Nedávno však prešla vila citlivou rekonštrukciou pod vedením architekta Ladislava Lábusa, ktorý jej vrátil niekdajší lesk.
 202126 |
 202128 |
| Žákove vily patria k výtvarne najušľachtilejším funkcionalistickým stavbám v Čechách. Pripomínajú elegantné lode, zreteľná je aj tendencia k aerodynamickému zaobľovaniu – takýto štýl sa nazýva tiež aerodynamický alebo nautický funkcionalizmus. | Ladislav Žák odmietal botanické záhradky a skalky preplnené cudzokrajnými rastlinami všetkých druhov, pestrofarebnými kameňmi, kvetmi a jazierkami. V záhrade by podľa neho malo byť menej než viac prvkov a jej hodnota by mala mať skôr duchovný charakter. Aj dnes preto autori pri úprave okolia vily vychádzali z domáceho prírodného prostredia. |
… a svetlá súčasnosťAteliér architekta Lábusa má už s podobnými projektmi skúsenosti, pričom sa vždy snažili zachovať kvalitné pôvodné prvky, a pokiaľ to nebolo možné, hľadali spôsob ako ich čo najvernejšie nahradiť. V prípade vily Lídy Baarovej riešil Ladislav Lábus niekoľko menších aj väčších problémov: napríklad schody a prístrešok nad vstupom do domu, zväčšenie garáže, príjazdovú cestu či oplotenie svahovitej záhrady. Menila sa tiež dispozícia kuchyne a jedálne či vybavenie kúpeľní, pri spálňach na poschodí sa podľa obľúbeného Žákovho vzoru lodných kajút doplnili šatníky so vstavanými skriňami.
Pôvodne bola vila vnútri rozdelená na dve relatívne samostatné časti – jednu pre Lídu Baarovú a druhú pre jej rodičov, ku ktorej okrem troch spální na poschodí patrila aj spoločná kuchyňa a spoločenský priestor s jedálňou. Bývanie slávnej herečky (bez vlastnej kuchyne) tak pripomínalo skôr luxusný hotelový apartmán. Dnes je niekdajší apartmán Lídy Baarovej prepojený so zvyškom domu a dá sa povedať, že to interiéru prospelo. Zmizli stiesnené predsiene, namiesto nich je tu dlhá chodba s dvoma krásnymi schodiskami.
202125
Funkčné usporiadanie jednotlivých zón ostalo takmer bez zmeny. Zmodernizovala sa kuchyňa, aby vyhovovala požiadavkám súčasnej rodiny. Pôvodne bola skôr akousi malou dielňou s podávacím okienkom do jedálenskej časti spoločenskej zóny. „Jedáleň je teraz v rozšírenej kuchyni, pôvodne bola na jej mieste izba pre slúžku,“ hovorí architekt Lábus. „Namiesto servírovacieho okienka sme sa rozhodli pre otvorený priechod do obývacej izby.“ I keď je dnes kuchyňa prepojená s obývačkou, zachováva si vlastnú autonómiu.
Najtvrdším orieškom bola zimná záhrada na streche. Miestnosť, pôvodne otvorenú do priestoru schodiska, v minulosti „zamurovali“, aby poskytovala viac súkromia. Nájsť v starých výkresoch detaily zábradlia a urobiť ich tak, aby precízne navrhnuté proporcie opäť sedeli, bolo umenie. Samotná zimná záhrada je oproti strešnej terase zahĺbená – iste najmä preto, aby sa prispôsobila tvaru domu. Poskytuje mimoriadny zážitok spojený s výhľadom, v čase stavebných úprav však spôsobovali rôzne výšky stropov a podláh problémy. Problematické bolo aj zhotovenie nárožného okna z ohýbaného skla vo veľkej spálni a zateplenie fasády tak, aby sa nenarušila architektúra domu. Zložité bolo tiež rozhodovanie o materiáloch podláh či farebnosti interiérov a vonkajších omietok a náterov.
202127
Dve pravdy?
Možno mal nový majiteľ vily Lídy Baarovej viac šťastia a pôvodná architektúra mu úplne vyhovovala, ale možno mal viac pokory a úcty k histórii. To, na čej strane je pravda, rozsúdi (ako zvyčajne) až budúcnosť. A možno viackrát a zakaždým inak. Veď práve funkcionalistická architektúra v nedávnej minulosti zápasila s veľkým neporozumením – napríklad na dnes ospevovanú Babu sa po roku 1948 hľadelo ako na typický prejav „buržoáznych masarykovských intelektuálov“ a noví majitelia (súkromné osoby aj inštitúcie) viaceré stavby brutálne upravili nielen v 70. a 80. rokoch minulého storočia, ale aj po novembri 1989 (veľkým nešvárom sa stali napríklad plastové okná).
Architekt Zdeněk Lukeš vyjadril svoj jednoznačný pohľad naozaj názorne: „Niekedy tomu nerozumiem. Keby ste doma našli obraz od Vincenta van Gogha, asi by vás nenapadlo dať ho nejakému fušerovi premaľovať, aj keby sa vám celkom nepáčil. Ako je potom možné, že majitelia cenných autentických stavieb sú ochotní urobiť také brutálne zásahy?“ Iste, obraz neovplyvňuje našu každodennú existenciu tak významne ako dom, takže otázka prístupu k starým domom (bez ohľadu na ich vek či oficiálnu historickú hodnotu) – rešpektovať staré a svoj život prispôsobiť minulosti alebo zmeniť stavbu z minulosti na obraz súčasnosti – zrejme ostane večnou a nezodpovedanou. Nemá totiž jediné správne riešenie. Každý musí nájsť odpoveď sám. Najhorším prístupom je však nevedomosť a ignorancia bez zamyslenia sa nad dôsledkami vlastného konania.
|
Funkcionalizmus je medzinárodný architektonický sloh typický pre 20. až 50. roky minulého storočia, niektoré jeho princípy a postupy sa však uplatňujú aj dnes. Vlna tejto takzvanej čistej architektúry zaplavila Európu po vojne, keď bolo treba stavať rýchlo, ekonomicky a inak než predtým – s „novou krásou“. Jeho vznik a vývoj teda súvisia najmä s technickým pokrokom a riešením ekonomických a sociálnych problémov spojených s výstavbou miest. Zásady funkcionalizmu sformuloval v 20. rokoch švajčiarsky architekt Le Corbusier, zo Švajčiarska sa funkcionalizmus rozšíril do Belgicka a tiež do Nemecka, Holandska a Československa, ktoré sa stali jeho hlavnými centrami. V 30. rokoch sa ďalej rozvíjal, avšak jeho pravidlá a princípy sa menili – architektúra sa stáva pestrejšou a dôraz sa kladie aj na jej pôsobenie na psychiku. Rozšírili sa doskové výškové domy, uplatňovala sa typizácia stavebných prvkov a postupov – typickým prejavom boli panelové a skeletové montované stavby. Po 2. svetovej vojne sa vďaka masovej výstavbe nových bytov myšlienky funkcionalizmu nielen ďalej šírili, ale neboli ani pochopené, časom sa pokrútili, dezinterpretovali a sprofanovali. Na pôvodný odkaz funkcionalizmu však nadväzujú a odvolávajú sa mnohé ďalšie architektonické smery až do súčasnosti.
Podstatu funkcionalizmu vystihuje zásada form follows function, čiže forma nasleduje funkciu. Architektúra je zbavená všetkého nepotrebného a všetko sa podriaďuje funkčnosti. K základným princípom patrí napríklad odmietanie historických vzorov a s tým súvisiacej bezúčelnej ozdobnosti, krása sa hľadá v jednoduchej konštrukcii, čistých geometrických tvaroch a v praktickom priestore plnom svetla a vzduchu (hygienické aspekty boli pre tvorcov funkcionalistickej architektúry rovnako dôležité ako prevádzkové vzťahy či sociálne úlohy architektúry). Funkcionalistická architektúra pravdivo odráža svoj obsah – jej formu totiž určujú prevádzkové, hygienické či ekonomické funkcie stavby. Sleduje sa tak inžinierske (využívanie nových materiálov a technológií), ako aj sociálne hľadisko a architektúra sa stáva viac vedou než umením. Uvažuje sa o typizácii, ktorá mala zlacniť výstavbu domov, hľadal sa ideál dostupný pre všetkých. Architektúra a urbanizmus sa začali uberať ruku v ruke, domy sú zasadené do voľného priestoru tak, aby miestnosti mali dostatok svetla a čerstvého vzduchu, významné sú aj väzby medzi interiérom a exteriérom. Tvar budov zvyčajne vychádza z kvádra, vzhľadom na rozdielne funkcie a s tým súvisiace požiadavky majú pritom jednotlivé časti asymetrickú dispozíciu. Najčastejším konštrukčným systémom funkcionalistických stavieb je betónový skelet, typická je tiež plochá strecha a pásové okná, fasáda býva hladká, najčastejšie biela alebo v jemnej farebnosti. Príznačné sú aj funkcionalistické interiéry – používa sa jednoduché praktické linoleum a hladké lakované drevo a tiež materiály modernej doby ako koženka, sklo a chróm (známy je napríklad nábytok s konštrukciou z ohýbaných pochrómovaných rúrok). |
Článok bol uverejnený v časopise Môj dom.
