Zanechali dve firmy v Anglicku a odišli žiť na polosamotu. Otec sa pýtal, čo budeme na tom zhnitom Slovensku robiť. My sme to videli inak, vravia

Manželia Valigurovci pred istým časom začali vnímať, že konzumný svet ich až tak nenapĺňa. Mnohí boli proti, aby sa domov na Slovensko čo i len vracali. Tomáš (T) mal v tom čase v zahraničí rozbehnuté dve firmy. Napriek tomu spolu s manželkou Ivonou (I) vnímali, že nie sú úplne šťastní. Dnes žijú na samote v malom domčeku, ktorý má rozlohú veľkú asi ako dve priemerné izby. Živí ich pôda a vnímajú svet z úplne iných hľadísk. Aj z tohoto dôvodu založili projekt Cesta z mesta, v rámci ktorého sa svoje vnímanie snažia posúvať ďalej a učiť tak ľudí žiť v súlade s prírodou a v minimalizme.

Rozhodli ste sa odsťahovať z 12 miliónového mesta, v ktorom ste mali všetko úplne na dosah a začať žiť na samote v malom domčeku. Prečo? Čo vás k tomu viedlo?

I: Presťahovať sa z Anglicka bola moja myšlienka. Predtým sme bývali 13 rokov pri Londýne, asi polhodinku vlakom od centra. Narodila sa nám dcérka a asi po roku som zahlásila, že chcem ísť domov. Dovtedy sme fungovali tak, že sme tri až päť ráz do roka cestovali na Slovensko, ktoré pre nás bolo stále domovom. Čiže zmena lokality bol môj podnet.

T: Zmena životného štýlu prišla so zdravotnými ťažkosťami, ktoré som si privodil hektickým životným štýlom v Británii. Začal som sa tak trochu hĺbiť v tom, čo by to mohlo byť. Začali sa mi objavovať alternatívne cesty uzdravenia sa. Skúšali sme vegetariánsku, vegánsku aj surovú stravu. A práve cez zdravie sa to celé spustilo. Začali sme sa vzdelávať a preberať zodpovednosť za zdravie seba a svojej rodiny. Vygradovalo to, keď sa mala narodiť Ella. Zmenili sme frekvenciu toho, ako sme pristupovali k svojmu zdraviu, a tým sa zmenil aj okruh našich známych.

I: Tak sme prišli aj k domácim pôrodom a uvedomili sme si, že nás láka čokoľvek prirodzené. Vlastne to najprirodzenejšie.

T: Možno aj skrz moje zdravie a skrz to, že sme boli unavení z naháňania sa za vecami, ktoré nás nakoniec až tak nenapĺňali. Vygradovalo to v domáci pôrod, čo sa nakoniec nepodarilo, no aj napriek tomu to bola príjemná skúsenosť.

Manželia Valigurovci sa presťahovali na polosamotu do krásnej prírody a malého dreveného domčeka. Zdroj: Tomáš Valigura

Pôrod bol ešte v Británii a až potom nasledovalo sťahovanie sa na Slovensko?

T: Ivona si začala po pôrode uvedomovať, že ju to veľmi ťahá k svojej mame. Začala tieto témy nadhadzovať. Ja som si to spočiatku nevedel predstaviť, pretože v tom období som mal už dve firmy. Mali sme vlastný dom a z pohľadu, ako je nastavená súčasná spoločnosť, sme sa mali veľmi dobre. Sťahovali sme sa, keď Ela mala 16 mesiacov. Ja som si tiež po určitom čase uvedomil, že keď sme úspešní tu, budeme úspešní aj doma.

Rozhodli ste sa teda, že sa budete mať dobre bez ohľadu na okolnosti. Ale predsa, dalo sa vám takto jednoducho odísť? Ako ste to zaradili s prácou?

T: Moja práca sa dala vykonávať aj zo Slovenska. Pár rokov som takto fungoval. Presmeroval som si anglické číslo na slovenský mobil. Potom to však zaniklo do stratena. Z rodinného hľadiska to nebol veľký skok. Mali sme tu zázemie, naši rovesníci mali taktiež deti, takže sme mali na čom stavať.

I: Odchod nebol až taký jednoduchý, keďže sme opúšťali druhú rodinu. Tou boli naši priatelia, ktorí nám boli nablízku v čase, keď nám v Británii bolo ťažko. Za viac ako jedno desaťročie sme si dokázali vybudovať veľmi dôverné vzťahy. Našli sme si priateľov, ktorí nám v zahraničí pomohli s ubytovaním, s prácou, s kúpou nášho domu, s pôrodom. Stále sme s nimi v kontakte aj na diaľku. Chýbajú nám.

Tomáš a Ivona vymenili pohodlie mesta a všetko, čo dovtedy vybudovali, za kus zeme, tvrdú prácu a školu trpezlivosti. Zdroj: Tomáš Valigura

Váš život nie je len o dobrovoľnej skromnosti a pestovaní pár plodín. Snažíte sa využívať princípy permakultúry a nazerať na veci zo širších súvislosti. Ako sa vám darí spojiť sa v rámci tohto vnímania s prírodou?

I: Nás permakultúra oslovila hlavne preto, že to vôbec nie je len o záhrade. Permakultúra je životný štýl. Je to o celom ekosystéme okolo teba. Začínate od zmeny zmýšľania nad daným problémom, alebo aj nad samotnou udržateľnosťou. Aj ten, kto žije v meste, môže žiť permakultúrne. Je to o vnímaní svojho okolia. Ako materiálne kupujete, čo potrebujete, čo nepotrebujete, ako recyklujete a ako sa staviate k problémom okolo seba a vo svojej spoločnosti. My sme sa týmto začali riadiť. Začali sme meniť svoje okolie, myšlienky a pracovať na sebe ešte pred sťahovaním. Na takú zmenu sa treba pripraviť.

Rodina nasleduje permakultúru, svojpomocne postavila malý domček a má dobré vzťahy s ľuďmi vo svojom okolí. Zdroj: Tomáš Valigura

V zahraničí je takáto forma bývania asi viac rozvinutá. Ako to teda bolo u vás? Prišli ste na Slovensko a hneď ste narazili na podobne zmýšľajúcich ľudí? Bolo to naozaj také jednoduché?

T: Mám pocit, že trvalo asi rok, kým sme si uvedomili, že sme doma. Po rokoch v zahraničí bol začiatok kritický. Aj skrz to, že sme sa nasťahovali k mojim rodičom, za čo sme im však nesmierne vďační. Dosť dlho sme žili ešte v porovnávaní. Čo je v Anglicku jednoduchšie, drahšie, lacnejšie a tak ďalej. Pre mňa osobne bol prvý rok ozaj náročný, no potom sa to zlepšovalo. Vedeli sme, že chceme dom z prírodných materiálov. Vedeli sme, že chceme nejaký pozemok. Začali sme podnikať kroky na to, aby sme sa k tomu dostali.

Ako na toto vaše rozhodnutie reagovalo okolie?

I: Naši známi nás v tom čase ešte veľmi nechápali. Možno aj preto, že sme im mnohé veci nevedeli vysvetliť. Rodina a známi ťa poznajú takého, aký si. A nie takého, akým sa ty chceš stať, alebo kam smeruješ. A niekedy svoje sny ani sám nevieš vypovedať, lebo je to v tebe, ide to zvnútra.

Veľa ľudí nás odhováralo, lebo nás poznalo v našej komfortnej rovine. Vy sa idete odpáliť do stredu ničoho? A čo Ella? A ako ju budete vychovávať? Ako bude chodiť do školy? Takéto systémové veci nám ľudia a naše okolie predkladalo často. Postupne sme im začali vysvetľovať, že Ella do školy chodiť nebude. My nebudeme chodiť do práce a že nás v podstate bude živiť náš pozemok. Až potom to začali viac chápať. No úplne prvý z toho opačného tábora bol môj otec. Ešte keď žil, bol úplne proti tomu, aby sme sa vôbec vracali na Slovensko.

T: Bolo to tak, že čo tu na tom zhnitom Slovensku budeme robiť? No my sme to vnímali inak. My sme videli prosperujúcu krajinu, plnú zaujímavých ľudí, štyri poriadne ročné obdobia, lesy, vodu, hory a zázemie, ktoré sme si vybudovali ešte predtým, ako sme odišli. Nevidím tu žiadnu zhnitú krajinu. My si tvoríme to, čo žijeme.

Snažíme sa našu energiu aplikovať práve tu na našom pozemku. Lebo to je jediná vec, na ktorú mám ja, mojou rukou, reálny dosah.

Na svojom statku učia ľudí o jednoduchom živote v prírode. Zdroj: Tomáš Valigura

Už ste to čiastočne načrtli. Rozhodnutie presťahovať sa určite nebolo jednoduché. Neodrádzali vás ich reakcie?

T: Absolútne nie. Aj na našich prednáškach stále hovoríme, že my sme takí malí rebeli. A veci, ktoré sú ťažšie, nás lákajú.

Keď sme žili v Británii, Ivona organizovala kopec akcií pre Slovákov a Čechov. Udávali sme tempo aj tam. Takúto dravú energiu si nesieme stále so sebou. Tu je ešte viac podporená tým, že sme doma. Máme radi kľukatejšie cesty, lebo vtedy rastieme. Inač by to bolo veľmi jednoduché, len tak si sadnúť na gauč a pozerať streamovacie platformy. My takí nie sme.

I: Presne ako sa hovorí, že ak je žiak pripravený, učiteľ sa vždy nájde. Ak si ty pripravený zmeniť svoj životný štýl, celý vesmír sa spojí, aby si to dosiahol. Keď sme si boli svojou cestou istí, našli sme aj pozemok. To nám trvalo asi dva roky, no prišiel moment, ktorý hovoril „this is it“, to je to miesto, kde sa chceme zakoreniť.

Všetko sa to začalo diať. Začali prichádzať ľudia od prírodného staviteľstva aj od permakultúry. Začali sme my sami zaujímať ľudí. Staré dogmy a staré názory sme si už nevšímali. Nie sú to naše strachy. Obklopili sme sa tým, čo potrebujeme a začali sme to spevňovať, upevňovať.

T: Ľudí, čo nás odhovárali, nebolo veľa. Bola to hlavne rodina. Kamaráti nám poväčšine fandili. Keď sme rodičom predstavili náš pozemok, jasne sa vyjadrili, že si to vôbec nevedia predstaviť. Vedeli sme, že ľudia budú chodiť za nami. A tak to aj je.

S ľuďmi, ktorí rodine pomáhali budovať malý ekosystém, sa usilujú o spoločenskú sebestačnosť. Zdroj: Tomáš Valigura

Čo vás na pozemku oslovilo tak, že ste si povedali toto je on?

T: Dostávame k najdôležitejšej veci, ktorá náš príbeh odlišuje od ostatných. Asi rok sme hľadali pozemok iba tak, bez osnovy. Po roku bývania ešte u mojich rodičov sme sa dostali do bodu, že sme si napísali na papier atribúty pozemku. Aký má byť veľký, koľko má asi stať, čo tam chceme robiť.

Na druhý deň ráno sme sa išli s Ellou prejsť. Stretli sme jedného pána a po hodinovom rozhovore sme sa bavili o kúpe pozemku s rozlohou 1,8 hektára, pričom svoj pozemok dal do ponuky len v predchádzajúci deň. V čase, keď sme my spisovali čo chceme, on vytváral inzerát na svoj pozemok. Vždy, keď sa o tom rozprávame, mám z toho zimomriavky. Takýmto spôsobom sa snažíme veci do svojho života priťahovať aj dnes.

Takýmto spôsobom života žijete už viac ako štyri roky. Ľutujete odvtedy niečo?

I: Ľutujem to, že sme sa pre toto nerozhodli skôr. Ale verím, že na všetko treba dozrieť. Na všetko je ten správny čas. A keď je človek pripravený, tak to ide.

Na výstavbu malého dreveného domčeka manželia využívali prírodné materiály. Zdroj: Tomáš Valigura

Na začiatku ste spomínali, že vás k rozhodnutiu zmeniť životný štýl viedli aj zdravotné problémy. Ako sa to odvtedy vyriešilo?

T: Vyriešili sa niektoré veci, ale ešte nie všetko. Vďaka tomu sa mi objasnili mnohé súvislosti. Zmenili sme svoju frekvenciu a začali nám prichádzať do života veci a ľudia, ktorých sme potrebovali.

I: Ako sme už spomenuli, neľutujeme asi naozaj nič. Niekedy za nami príde Ella, veď už má deväť rokov, s tým, že by chcela ísť zazvoniť kamoške, aby mohli ísť spolu von. To sa jej snažíme dopriať tým, že je napríklad niekedy cez víkend u babky.

Snažíme sa s našimi deťmi komunikovať, čo potrebujú a v akej forme to teraz potrebujú. Je to o komunikácii celej rodiny. Mávame rodinné kruhy, kde o týchto veciach diskutujeme.

Spomínali ste, že vaša dcéra nechodí úplne do školy, ako ste teda vyriešili jej vzdelávanie?

T: No, ona je prakticky doma. Učí sa sama, my jej sem-tam dávame mantinely a usmerníme ju.

Domoškola je legálna forma výučby. Máme kmeňovú školu a dvakrát do roka urobí skúšky. Je to forma individuálneho vzdelávania na Slovensku. Neviem si predstaviť s ňou dochádzať každé ráno do školy aj napriek tomu, že sme neďaleko mesta. Máme to asi 15 minút autom, no skúsili sme si to v našej komunitnej škole, kde sme 4 – 5 ráz do týždňa dochádzali na iné miesto. Je to dosť náročné, najmä keď nasneží. Takto nám to vyhovuje.

I: V podstate výučba spočíva v tom, že dieťa učí celá komunita, celá rodina. Naša dcéra sa dosť učí zo svojho okolia. A myslíme si, že to je to najpodstatnejšie. To je to, čo pripraví dieťa do života.

Dcéra Ella chodí do školy len na preskúšania, inak sa vzdeláva doma. Zdroj: Tomáš Valigura

Životný štýl off grid je o dobrovoľnej skromnosti. O tom, že sa v súčasnom nadbytku rozhodnem, že isté veci jednoducho nepotrebujem. Nájdeme u vás doma napriek tomu niečo, čo by väčšina ľudí nečakala?

I: Jasné, sušičku bielizne. No máme na to dôvod. Doniesli sme si ju ešte z Anglicka. Keď sme sa sťahovali, vo veľkom kamióne bolo všetko naložené. A bola úplne nová. Za polovičnú cenu som ju predávať nechcela. Tak išla s nami. A potom sa mal narodiť Matej. Keď sme sa sem prisťahovali, bola som v treťom mesiaci tehotenstva.

V tiny house je veľmi náročné sušiť bielizeň a plienky. Používali sme tie látkové, tak som povedala, že sušička bude jedinou našou výnimkou.

T: Nie je to len o sušičke. My sa nesnažíme úplne odstrihnúť od sveta. Nechceme sa vzdať áut, telefónov, internetu. Snažíme sa nájsť správny balans medzi technológiou a tým pôvodným. Aj vďaka technológiám si viem prácu v permakultúrnej záhrade uľahčiť.

I: Naši predkovia mali všetci permakultúrne záhrady, len nepoznali to slovo. Bola to iba záhrada a všetko robili tak, aby si šetrili energiu. Premýšľali nad tým, kam dajú kompost, aby to bolo pre nich čo najjednoduchšie a podobne. Dnes potrebujeme všetko študovať. Ale v podstate nepotrebujeme.

T: Už nevieme ani cítiť, čo mi robí dobre a čo mi robí zle. Preto hľadáme správny balans a premýšľame nad vecami trochu inak. Ale technológie sú perfektné. Ja mám drony. Živím sa tým, že kamerujem. Vo svojom digitálnom svete si ušetrím nejakú energiu, ktorú potom aplikujem do svojho pozemku a do rodiny. O tomto je hľadať balans. No ešte stále ho úplne nemáme uchopený. Učíme sa minimalizmu.

Tomáš a Ivona prebrali plnú zodpovednosť za svoje zdravie, šťastie a život. Zdroj: Tomáš Valigura

Čo považujete na takomto živote za ťažké?

I: Ja si tak pripomínam, že keď je niečo ťažké, nie je to ťažké, je to len náročné. Pretože ja som sa vedome rozhodla takto žiť. Stále si pripomeniem, Ivona, je to tvoje rozhodnutie, nefrfli a choď do tej záhrady. No keď sme pritom, pre mňa osobne je najnáročnejšie upratať si to v hlave.

Žiť uprostred lúky môže navodiť pocit, že je toho veľa. A často človek nevie, čo skôr. Čiže u mňa je to o určení si priorít. Samozrejme, na prvom mieste je rodina. No občas sa potrebujem zastaviť a povedať si, dobre, teraz som na tom takto, potrebujem spraviť to a to. Často mi pomáha uvedomovať si, čo všetko už máme za sebou. Vidieť to, čo sme už dokázali.

T: Pre mňa je momentálne ťažké žiť ľahko. Žiť v súlade a dôverovať zdroju.

Manželia často spolu komunikujú o svojich potrebách a k tomu vedú aj svoje deti. Zdroj: Tomáš Valigura

V zmene zmýšľania nie ste jediní. Vidíme trend, že mnoho ľudí sa postupne sťahuje z miest. Ako vnímate budúcnosť? Kam smeruje? Malo by sa ľudstvo vo všeobecnosti vrátiť k jednoduchšiemu spôsobu života?

T: Na ulici a všade, kam chodíme, stretávame unavených ľudí. Každý hľadá nejaký zmysel. Naši rovesníci často menia práce a veľa vzťahov okolo nás kolabuje. Toto je skutočná epidémia, o ktorej nikto nerozpráva. Rodiny spolu nekomunikujú a vzťahy sa rozpadajú.

Momentálne ľudia viac vyhľadávajú sebarozvojové semináre. Aj vďaka technológiám robíme viac vecí, ktoré nakoniec ani nestíhame. Sme unavení a všetko nás unavuje. Malý krok späť do prírody, do záhrady, prepojiť sa so zemou, cítiť ju holými rukami a chodiť bosí po tráve je pre mňa jednoznačne istá forma terapie. Mohli by sme ju robiť pokojne aj všetci.

I: Ja doplním, že doba individualizmu sa musí skončiť. Je čas, aby sa skončila. Boli sme vychovaní ja, ja, ja a ja, ale… Keď my niečo robíme, myslíme aj na druhých. Idem si niečo objednať alebo vypestovať, tak vypestujem viac a podelím sa. Napríklad predávame naše špaldové cestoviny v päťkilových baleniach a ľuďom pri tom vravím, aby sa podelili. Myslime na komunitu, tvorme spoločenstvá. Tvorme, prijímajme ľudí okolo seba, nebuďme už sami.

Valigurovci prijímajú ľudí takých, akí sú, a vytvárajú harmonické spoločenstvá. Zdroj: Tomáš Valigura

O komunite tu už padlo viac slov. Život off grid nežijete sami, naopak snažíte sa združovať podobne zmýšľajúcich ľudí. Nemali ste problém nájsť ich? Zmenilo vás toto spoločenstvo v niečom?

I: Keď sme zmenili svoje nastavenie, postupne všetko prichádzalo samo. Starí ľudia postupne odchádzali a noví prichádzali. Nič nerobíme nasilu. Aj keď si niekedy definujem, koho a čo vo svojom živote chcem. Napríklad minulý rok som chcela stretnúť šamana. Bol to asi desaťročný sen, a nemusela som pritom ani vycestovať z krajiny. Našiel sa. Urobil nám nádherný seminár. Ak si veci zadefinuješ, tí správni ľudia sa nájdu. No práca na sebe a sebarozvoj je veľmi dôležitý.

T: To sú tie jednoduché, kúzelné veci. Nemať očakávania a byť viac vďační za všetko. Vrátim sa ešte k tej rýchlosti dnešného života. Dovážame strašne veľa vecí zo zahraničia. Dúfam, že v novom svete, ktorý tu bude, budeme viac pestovať lokálne a sezónne. Lebo to, čo vypestovali maximálne 30 kilometrov od nás, je pre nás omnoho zdravšie. Aj v tomto ohľade by som spravil veľký krok dozadu.

Valigurovci sú šťastní za všetko, čo už dokázali a tak sa o svoj kúsok šťastia delia s komunitou. Zdroj: Tomáš Valigura

Čo sa však týka našej komunity, tá prišla sama. Dnes už síce nejakých členov aj aktívne vyhľadávame, snažíme sa byť proaktívni. Uvedomujeme si naše silné stránky a to, akú rolu hráme v celom pôsobení.

Verím, že sme už teraz vytvorili malý model, od ktorého sa vedia ďalšie komunity a rodiny inšpirovať. Komunita (zoskupenie desiatich rodín) nám otvorila oči. Tlačíme do popredia vo väčšine iba svoje egá. Utvrdzuje nás v tom, že ideme správnou cestou. No máme sa toho ešte veľa čo odučiť. Nie naučiť, ale odučiť. Naše deti nám to ukazujú, to sú naše zrkadlá.

Text: Michaela Pősová
Foto: Tomáš Valigura