Vzťah architektúry a prostredia

09.02.2006  |     

Architektúra historická, ľudová, moderná, tradičná, šokujúca, dominujúca i nevtieravá, dobrá či zlá – čo stavba, to osobité vyznenie a iný prívlastok. Pre všetky stavby je však spoločné, že nijaká z nich nenadobúda svoj význam a zvláštne pôsobenie bez priameho a bezprostredného vzťahu k svojmu okoliu. Neexistuje dobrá stavba, ktorá by sa mohla osadiť na akomkoľvek mieste bez toho, aby sa charakterom okolia nezmenili jej význam a celkové vyznenie. Práve naopak, kvalita architektúry sa vyznačuje pochopením prostredia – nielen priestorového, ale aj spoločenského a významového – a jeho dotvorením.

Vplyv prostredia na architektúru

Problematika vzťahu architektúry a jej prostredia je stará ako samo staviteľstvo. Od začiatku staviteľ rozhodoval o forme a spôsobe, ako stavbu realizovať a ako určiť jej vzťah s prostredím. V dávnejších dobách, keď boli technické možnosti v staviteľstve v porovnaní s dnešnými výrazne obmedzené, stavitelia boli nútení stavať jednoducho a len z materiálov, ktoré mali k dispozícii v blízkom okolí. Okrem toho sa stavby museli postaviť s veľkým dôvtipom, aby odolávali poveternostným podmienkam a slúžili svojmu účelu. Jednoduchými a skromnými prostriedkami stavitelia tvorili účelnú architektúru, ktorá bola závislá od svojho okolia a organicky vychádzala z prírodných podmienok, a preto pôsobila v danom prostredí vždy prirodzene a veľmi pôvabne.

Príkladom môže byť ľudová architektúra, ktorá je svojím súladom s okolím a účelnosťou riešení dodnes veľkou učebnicou harmónie stavby s jej okolím a pokory staviteľa pred podmienkami a danosťami prostredia. Samozrejme, ako postupom vývoja rástli technické možnosti stavania, ktoré dovoľovali stavať aj bez väzby na pôvodné materiály a prírodné danosti prostredia, bolo možné stavať i bez úzkeho vzťahu k prostrediu. Mohli vzniknúť stavby, ktoré by akoby týmto podmienkam chceli vzdorovať, boli dôkazom schopností a technickej zručnosti staviteľov a potvrdzovali moc a veľkorysosť spoločnosti či človeka, ktorý stavbu podporoval.

S rastom populácie vznikali a naďalej vznikajú aglomerácie ľudských sídiel, ktorých prostredie už zďaleka nie je prírodné. Mestské, „umelé“ prostredie je na rozdiel od prírodného zložitou štruktúrou priestorových znakov, ktoré sú zviditeľnením spoločenských vzťahov, histórie lokality, nánosov jednotlivých dôb so svojimi špecifickými znakmi, technických možností doby, spleťou náznakov, odkazov na minulosť a tvarových archetypov, prapôvodných tvarových symbolov. Či chceme, alebo nie, keď prechádzame konkrétnymi miestami, ovplyvňujú nás svojím vyznením.

Pôsobenie prostredia na človeka

Okrem technického či estetického významu nám architektúra sprostredkúva mnohé ďalšie významy – sociálne, kultúrne, historické. Vnímame odkazy „zapísané“ do tvarov, plôch, farieb a proporcií, vedome, no často skôr podprahovým vnímaním dostávame informácie zakódované v prostredí. Každé prostredie v sebe nesie množstvo informácií – oveľa väčšie, než sme schopní racionálne rozpoznať a pochopiť. Veľkú rolu pri vnímaní prostredia zohrávajú intuícia, asociatívne myslenie, vedomé i podvedomé chápanie kultúrnych a spoločenských súvislostí, ktorých sme súčasťou a z ktorých architektúra pramení, podprahové vnímanie symbolov a pôsobenie základných archetypov zakódovaných v myslení – skúsenosťami ani nie tak jedinca, ako skôr celej spoločnosti.

Symboly, ktorými s nami architektúra komunikuje, nás môžu oslovovať mnohými spôsobmi a vyvolávať rôzne myšlienkové pochody – štrukturálnym súladom, analógiou, kontrastom, asociatívnym priraďovaním súvislostí a pod. Je zrejmé, že architektúra je okrem svojej funkcie účelnosti aj zhmotnením všetkých týchto vzťahov do architektonických foriem (ako sú tvar, proporcia, farba, štruktúra…). Svojím pôsobením architektúra spätne ovplyvňuje okolie, svojich užívateľov i okoloidúcich. Okrem toho svojím dispozičným riešením istým spôsobom organizuje všetky činnosti človeka – od spôsobu fungovania mesta až po tie najjednoduchšie úkony v domácnosti. Tvorba prostredia je preto činnosť s veľkým vplyvom na človeka a malo by sa k nej pristupovať nanajvýš zodpovedne.

Dobrá architektúra vychádza z pochopenia informácií zakódovaných v okolí, z kontextov doby a spoločnosti. Autor však architektúrou nielen vyjadruje a opakuje, čo rozpoznal v prostredí, ale zároveň ho obohacuje vlastným prístupom, reflexiou týchto tém a tvorivým prístupom k nedopovedanému. Takto vzniknutá architektúra sa stáva súčasťou prostredia a – zjednodušene povedané – jej následné pôsobenie na okolie je opäť jedným z podkladov na vznik ďalších, niečím nových diel. Tento kolobeh je hnacou silou architektonického vývoja. A jeho neprehliadnuteľnou súčasťou je väzba okolia, v ktorom je stavba osadená, a samotnej architektúry ako výsledku poznania prostredia, v ktorom vznikla, a jeho interpretácie.

Rešpektovanie prostredia pri návrhu stavby

Postaviť v mestskom, ale aj prírodnom prostredí dobrú stavbu, pri ktorej návrhu sa autor chce (alebo skôr musí) vyrovnať s týmito súvislosťami, je úloha ozaj neľahká a vyžaduje veľkú zodpovednosť. Preto ma zaráža, s akou ľahkovážnosťou niekedy vznikajú nové stavby. Na jednej strane sa často stáva, že sa úloha architekta pri návrhu podceňuje či dokonca obchádza. Zároveň je bežné, že rozhodujúcimi faktormi pri výbere riešenia nie sú jeho kvalita a ohľaduplnosť k okoliu, ale výška nákladov. V prípade nedostatku financií na optimálne riešenie je to možno pochopiteľné, hoci aj tu často existujú jednoduchšie, lacnejšie a možno aj vtipnejšie riešenia, ktoré sa nevyužívajú.

V mnohých prípadoch však neplatí, že stavby s primalým rozpočtom majú menšie šance na dosiahnutie kvality než tie s veľkoryso naplánovanými investíciami, skôr naopak. Neraz je nákladná architektúra úplne arogantná k okoliu, často sa novou výstavbou znehodnotí priestor pôvodne vysokej kvality. Stavba sa stáva demonštráciou vlastného bohatstva, sily, nadradenosti a trúfalej eufórie z vlastných možností. Je vytvorená sama pre seba, pre svojho užívateľa, uzatvára sa do seba a k ostatným ľahostajne nastavuje často prehnane vyzdovenú, módnu fasádu, ktorá prezentuje svojmu okoliu príslušnosť k niektorému z aktuálnych trendov bez zodpovednosti k faktu, že stavba zotrvá na tom mieste i do času, keď si na módnosť trendu spomenieme skôr s úsmevom. A iné hodnoty nám neponúkne.

Okrem tohto presadzovania módnej architektúry ďalšou príčinou, prečo architektúra nerešpektuje prostredie, je všeobecná obľúbenosť kozmopolitných riešení, ktoré sa presadzujú bez ohľadu na charakter konkrétneho miesta. K tomu sa pridružuje prefabrikácia stavebných výrobkov, a tak sa často stáva, že nachádzame navlas rovnaké stavby v Šamoríne i Poprade. Niekedy majú firmy sieť svojich pobočiek po celej krajine v úplne rovnakom vyhotovení a jediné, čo pri ich osadení museli vyriešiť s ohľadom na okolité podmienky, bolo ich napojenie na inžinierske siete. A pritom sa dá „corporate identity“ firmy dosiahnuť niekoľkými jednoduchými znakmi, medzi ktorými by však nemala chýbať kvalita – aj kvalita vzťahu stavby k okoliu.

Osobitnou kapitolou sú unifikované projekty rodinných domov či pravidelná kobercová zástavba úplne rovnakých domov v novovznikajúcich obytných štvrtiach. Tu pristupuje aj fakt, že každá rodina je jedinečnou skupinou ľudí s jedinečnými vzťahmi, spôsobom žitia a potrebami. Unifikované riešenie im určite nemôže úplne vyhovovať. Práve pri obytných stavbách, ktoré tak veľmi ovplyvňujú každodenný život ľudí, je osobitý prístup k návrhu dôležitý, aby stavba plne rešpektovala spôsob žitia, potreby a predstavy jej obyvateľov. Cenovou výhodnosťou unifikovaných riešení nemožno vyvážiť škody spôsobené necitlivým prístupom k okoliu a k ľuďom, ktorí so stavbou prichádzajú dennodenne do styku.


Text: Martina Numerová, Silvia Zdútová (New York);
Foto: archív autoriek

Mohlo by vás tiež zaujímať:

Foto dňa

Drsný dom do drsnej prírody: Asymetria a hrdzavá fasáda

Najnovšie knihy a časopisy

Najnovšie príspevky