Drevostavba postavená s pokorou k prírode
Prízemný dom, žiariaci medovou farbou dreva na sýtozelenom ostrove trávnika pred kulisou urastených borovíc, zapôsobí škandinávskou pokorou k prírode, ktorá vstupom človeka nesmie utrpieť.
Tu, v južnom Švédsku, sa vôňa lesa spája s dychom mora. More obklopuje dom z troch strán, a predsa ho z neho nevidieť. Koniec polostrova Falsterbo v tvare nákovy leží necelých sedem kilometrov západne. Oveľa bližšie, iba niekoľko sto metrov na juh od domu, sa rozprestierajú známe baltské pláže a k zálivu Höllviken je to opačným smerom necelé dva kilometre. Končí sa ním Baltské more a začína Sundský prieliv, čo polohu tunajších domov ozvláštňuje. A to obec Ljunghusen ohraničuje voda ešte aj zo západu – vďaka prieplavu cez šiju polostrova, ktorý preklenuje jediný most, sa jej obyvatelia vlastne môžu cítiť ako ostrovania.
Divadlo tieňa a odrazu
Architekt Johan Sundberg sa prispôsobil nielen lesíku, ktorý zacláňa more, ale aj mikroprostrediu ulice. Schémou dvoch pravouhlých krídel obrátených dovnútra parcely a vedľajších objektov chrániacich súkromie domu od komunikácie, nadviazal na vedľajšiu vilu Andersson, ktorú postavili o štyri roky skôr. Krídla oboch víl majú zhodnú orientáciu a terasa, ktorá sa tiahne pozdĺž nich, je vystavená popoludňajšiemu slnku.
V tunajšom miernom oceánskom podnebí slnko aj v lete skôr pohladí, ako popáli. Sundbergov dom sa k slnečným lúčom otvára aj sklenými stenami na oboch krídlach. Drevená pergola, ktorá je predĺžením strechy mierne stúpajúcej smerom k terase, jemne filtruje slnečné svetlo, no nezakrýva výhľad na koruny ihličnanov. Spolu s lamelovými panelmi vytvára na priečelí i v miestnostiach subtílnu tieňohru, ktorá sa so zrkadlením na veľkých sklách spája do akejsi animácie. Pohľad na ňu sa nezunuje, je rovnaká, a predsa vždy iná, podobne ako morský príboj, okraj lesa alebo veniec vrchov.
Ďaľšie fotografie nájdete v galérii
Rovnaký počet lamelových panelov aj veľkých sklených tabúľ – štyri – nemusí byť náhoda. V našom kultúrnom kontexte (na rozdiel od čínskeho) je totiž symbolika tohto čísla pre rodinný dom veľmi vhodná: predstavuje pevnosť, pokoj a domov.
V dome i v záhrade nie je veľa bodov, z ktorých by sa pohľad zastavil na múre. Zvonka sa zvyčajne ponúka hneď niekoľko priehľadov cez dom na okolitú „zelenú stenu“. Týmito priehľadmi sa architektúra vzdáva časti svojej hmoty a jej dotvorenie necháva na okolie. Ako prírodný akcent občas poslúži mohutná izbová rastlina, zvýraznená bodovým osvetlením. V krátkych aj dlhších pohľadových osiach sa efektne uplatňujú zasklenia na konci dvoch úzkych chodieb v severnom krídle – sú zasadené hlboko za líniou fasády a na pozorovateľa nechávajú zapôsobiť kmene okolitých stromov. Do priestoru pred zapustenou chodbou sa zboku otvára odsúvacia sklená stena kúpeľne, ktorej okno by ináč na priečelí, vzhľadom na blízkosť susedov, nemohlo byť také veľkorysé.
Drevo v premenách času
Dlhá terasa popretínaná rovnobežkami tieňov určuje atmosféru domu. Jej vzdušné pergolové zastrešenie však nechráni pred nečasom. Chránené posedenie na čerstvom vzduchu umožňuje priestranná zimná záhrada na konci východného krídla, ktorá ostáva vnútorným priestorom aj po zložení jej dvoch sklených stien. Je výhodne situovaná vedľa kuchyne, jedálne a chodby, ktorá k nim vedie od vstupu do domu. Zimná záhrada má rovnakú tmavú dlažbu ako tieto priestory, nenadväzuje na drevenú podlahu terasy, ako by sme očakávali vzhľadom na súčasné trendy. Pri pohľade z odstupu upúta zvláštne, až tajomné osvetlenie tejto miestnosti, ktoré sa vyníma na obklade stien zo smrekovca sibírskeho a vytvára silný akcent v svetlotieňovej „koloratúre“ domu. Jeho zdrojom je svetlík umiestený tesne pri západnej stene tak, aby ho bolo čo najmenej vidieť a aby zdroj efektu ostal utajený.
Z odstupu možno na krídlach domu odhaliť tiež zaujímavú trojvrstvovosť: vrchnú, formálnu vrstvu vytvára spomínaná exoticky ladená zimná záhrada so sukulentmi, ktorá slúži ako spoločenská miestnosť. Je to priestor, kam sa dá priviesť návšteva bez toho, aby bolo potrebné prechádzať hlbšie do domu. Líniu jej obvodovej steny predlžujú lamelové panely až na opačný koniec vily. Strednú, spoločenskú vrstvu tvorí sklenená stena východného krídla – jedálne a obývačky, ktorá tiež prechádza na kolmé krídlo. Najhlbšia, súkromná vrstva sa obmedzuje iba na severné krídlo. Tvorí ju biely vnútorný múr chodby, za ktorým sú spálne a odpočinkové priestory.
Hlavnou témou domu je rad pojmov: strom – drevo – príroda. Je charakteristické, že povykrúcaný kmeň v obývačke vyniká viac ako susedný kozub, že v zimnej záhrade je exponované naplavené drevo a v najviditeľnejšom mieste na terase sú naaranžované vedrá, ktoré poznačil zub času. Moment prírodnej premenlivosti sa črtá aj v kontraste medzi sýtou farbou drevených častí domu a bielenou patinovanou podlahou, pri ktorej stavba prirodzene vyniká, a pritom nedominuje.