Keď svetlo ožíva farbami. Na návšteve u vitrážistky

19.02.2015  |     

Opustila Slovensko a odišla „óperkovať“ do Londýna. Dôvodov na „svetaskúsenosť“ bolo viac. Medzi inými práca, ktorá k nej prestala prehovárať, či snaha naučiť sa reč... Pobyt v zahraničí jej však doprial viac, ako by sa dalo na začiatku očakávať. Vrátila sa zmenená, s dušou upísanou malým farebným sklíčkam – vitráži.

Katarína Pokorná patrí medzi tých, ktorí počúvli ono povestné volanie srdca a vydali sa neľahkou cestou kreatívneho remesla. 

Za otázkou, kde pramení jej vášeň k vitráži, ktorá sa napokon stala aj jej povolaním, nasledovalo krátke ticho. Katarína zalovila v pamäti. „Bratislavské kostoly a slovenské hrady a zámky som mala vďaka otcovi v malíčku už ako dieťa. V hladomorni na radnici som strávila celé detstvo. To bol možno ten pomyselný začiatok.“ Dieťa však vníma realitu po svojom, nie záväzne.

Prvé volanie sa nesmelo ozvalo pri zhliadnutí dokumentu o poľských vitrážistoch. Ten v nej zanechal len akýsi zvláštny pocitový zážitok, mierne sčeril hladinu jej zatiaľ ešte spiacej vitrážovej vášne. Zreálnenie sa začalo postávaním na prahu dverí podkrovného ateliéru jej domácej v Anglicku, ktorá mala vitráž ako hobby.

Do vypršania víz zostával rok. Ten čas si žiadal byť využitý naplno. Po úspešných prijímačkách na Wandsworth Adult College nasledovalo obdobie intenzívneho štúdia, ktoré si vyžadovalo nielen energiu, ale aj peniaze. Aby bolo na sklíčka a ostatné potrebné veci, okrem varovania detí vo „svojej“ anglickej rodine, brala šichty navyše – upratovala a varovala ďalšie deti. 

Druhý začiatok

„Keď som sa vrátila z Londýna, Tomáš, môj muž, videl reklamný billboard firmy Rozeta, odpísal mi číslo a ja drzá som tam zavolala: „Dobrý deň, vrátila som sa z Londýna, tam som študovala techniku vitráží a chcela by som to robiť. Môžem sa prísť porozprávať? A na druhom konci telefónu sa ozvalo: dobre,“ spomína Katarína s úsmevom.

„Do Prahy som prišla úplne ‚na drzovku‛, doniesla si svoje maličké profólijko a rozprávala. Boli tam traja chlapi. A nakoniec jeden z nich, Tomáš Hokeš, povedal: „Tak co mám s váma dělat? Musím vás vzít.“ Rok sa priúčala v pražskej dielni. „Dva večery v týždni som pracovala za barom v Literárnej kaviarni G+G a cez deň som bola v dielni. To bolo perfektné. Tam som pochopila, že vitráže sa dajú robiť aj inak, inou technikou. Oni totiž britské vitážnícke remeslo nehodnotili príliš kladne. Tvrdili, že je nereštaurovateľné. Podľa mňa asi je, ale oveľa ťažšie. Tak som sa začala učiť akoby nanovo...“ 

Farebný slimák v okne je vždy rovnako veselý, aj keď je vonku sivý deň. 

Ďalším medzníkom bol Domáci veľtrh skla v Skalici v severných Čechách. „Tam som stretla pána Petra Švamberga z Tábora, ktorý sa stal mojím tútorom. Chodila som sa k nemu učiť. Jeho dlhoročné skúsenosti boli pre mňa bohatým a neoceniteľným zdrojom rôznych grifov, ktoré si toto remeslo vyžaduje a ktoré sa zo žiadnej knihy nenaučíte. Toto obdobie bolo pre mňa veľmi výživné.“

Nadobudnutá prax a zozbierané skúsenosti jej napokon otvorili cestu k vlastnému ateliéru. „Podarilo sa mi nájsť priestory a začala som pracovať na voľnej nohe. To bolo v čase najväčšieho stavebného boomu na Slovensku. Keď som začínala, nemala som ani vizitku,“ dodáva Katarína s úsmevom. Dnes (už aj s výživne farebnou vizitkou) jej ateliér dýcha všakovakými farbami, sklami a sklíčkami, ceruzkami, maľbami, nástrojmi... skrátka všetkým, čo treba na poriadne vitrážnické remeslo. 

Vitráž nie je nevyhnutnosť. Je to radosť, ktorú si spôsobíte – svojmu príbytku. 

Zjedená priestorom

Vitráže, kedysi len výsada chrámov, sa pozvoľným tempom dostávajú aj do domácností a administratívnych budov. Začiatky boli trochu problematické, pretože ľudia neboli natoľko informovaní.

Dnes je situácia už iná. „Oproti obdobiu, keď som začínala, je to neporovnateľné. Vitráž totiž nie je nevyhnutnosť, je to radosť, ktorú si spôsobíte – svojmu príbytku.“ Pribúda tých, ktorí si dovolia radosť z drobných sklíčok, z ktorých možno vyčarovať všetko – od ručiacich jeleňov, viktoriánskych vtákov, oleandrov pripomínajúcich dovolenku v Stredozemí až po farebné bizarnosti v štýle Friedenscreicha Hundertwassera (obľúbená ikona Kataríny).

„Niekedy je veľmi príjemné, keď ľudia prídu s vlastnými nápadmi, i keď sa to stáva málokedy. Keď si navrhnú motív sami, sú o to spokojnejší. Ja fungujem len ako prostriedok... :-) Normálny proces je, že si povieme, čo by chceli, aký motív, akú farebnosť, rozmery... Urobím niekoľko čiernobielych návrhov, potom farebné. Často sa stáva, že si ľudia nevedia vybrať,“ dodáva so smiechom. „Lebo keď začnem kresliť, neviem prestať, chcem vyskúšať ešte toto a tamto... Predtým však potrebujem vidieť priestor naživo, aby ma nejako zjedol, niečo mi povedal...“ 

Pred našou návštevou sa Katarína rozhodla ateliér trochu „popratať“, usporiadať ho. Snažila sa, no nebolo treba. Kreatívny priestor má nárok na svoj chaos. Len tak sa totiž môže zrodiť niečo skutočne originálne, čo pri pohľade rozihrá dušu, hoc aj za sychravého dňa. A farebné sklíčka takú moc naozaj majú. :-)


Text: Martina Deríková
Foto: Dano Veselský
Zdroj: časopis Tvorivé bývanie

Mohlo by vás tiež zaujímať:

Foto dňa

Rozsiahly dom na samote sa ukrýva pod zelenou strechou

Najnovšie knihy a časopisy

Urob si sám 10/2019


Časopis pre domácich majstrov




Predplatné

 

Kúpiť v e-shope

 

Najnovšie príspevky