Fyzická práca uvoľňuje myslenie

Fyzická práca uvoľňuje myslenie

19. 10. 2007
Zdieľať

Na otázku, prečo nemá internetovú stránku, odpovedal akademický maliar a ilustrátor Miroslav Cipár, že je skromný a použil slová básnika Jána Matulku: „Pri skromnosti vedel by som i nebyť, tak nepatrne žiadam z mála, však s vtáčikom, čo mu bomba hlávku vzala, sa musím musím stretnúť v nebi...˝ Majster dokáže naspamäť citovať aj ďalšie verše, ale skutočným majstrom je predovšetkým so štetcom či ceruzkou v ruke. No prezradíme, že určitým spôsobom sa stáva aj majstrom hodnotného života...

Verejnosti ste známy nielen ako výtvarník, ale aj spoločensky sa angažujúci človek, najviac však ako ilustrátor detských knižiek. Vyplýva váš vzťah k deťom aj z vášho pedagogického vzdelania?

Nemyslím si, že vzdelanie by mohlo zmeniť človeka. Môže ho „opraviť“, ale nie zmeniť. Schopnosť vnímať iných ľudí, ich potreby, je pravdepodobne daná už v génoch. S ňou sa človek narodí. Cítim povinnosť odovzdať svoje sily a čas. Myslím si, že ide o celoživotný zápas človeka vnímať jednoducho, a to je práve detské vnímanie. Ak sa nám podarí uchovať si takýto pohľad čo najdlhšie, je to pre nás dobré. O to dlhšie sme očarení svetom, prístupní zázrakom…

Mali ste už ukončené vysokoškolské pedagogické vzdelanie a pokračovali ste vo výtvarnom vzdelávaní na VŠVU…

Bolo to vlastne naopak. Najprv som chcel ísť študovať na vysokú školu výtvarných umení, ale neprijali ma. Vtedy totiž prebiehala reforma školstva a v jednom roku maturovali žiaci v oktáve aj v septime. Teda dvakrát toľko študentov sa uchádzalo o štúdium na vysokej škole. Išiel som teda na prvú školu, kde sa dalo niečo podobné študovať, a to bola výtvarná výchova na Vyššej pedagogickej škole v Bratislave. Tam som zakotvil a skončil ako promovaný pedagóg, ale nevzdialilo ma to od úsilia stať sa maliarom. Ešte počas štúdia som bol na skúškach na VŠVU po druhý raz a vzali ma. Vtedy však fungovali umiestenky a po skončení vysokej školy bolo treba povinne nastúpiť na pridelené miesto. Prihlásil som sa teda v Spišskej Starej Vsi na odbore školstva, ale zhodou šťastných okolností sa práve menili predpisy. Zo školstva uvoľňovalo nie ministerstvo a povereníctvo, ale okresný národný výbor. Keď ma ten pán na okrese uvidel, prevrátil oči: „Zase nový učiteľ?“ Spýtal som sa: „Vy ma nepotrebujete?“ A on na to: „A viete, že nie.“ Zareagoval som: „Môžete mi to dať písomne?“ A on mi to dal. Nasledujúcim autobusom som šiel do Bratislavy na rektorát VŠVU, predložil som potvrdenie, dostal som index a mohol som študovať.


Fyzická práca uvoľňuje myslenie

109867

Tip: Všetok nábytok a bytové doplnky na jednom mieste

Byť umelcom zrejme nie je povolanie, ale skôr poslanie…

Povedal by som, že je to ešte viac. Postavenie človeka, ktorý sa dostane do „osídiel“ umenia, je na jednej strane požehnanie, na druhej prekliatie. Nedá sa totiž vycúvať. Ak spadnete do studne, musíte konať, ak do vody, musíte plávať. Pri tvorbe je úžasné, že sa vám otvárajú nové obzory, ktoré ste predtým ani netušili. Sú podmanivé, vzrušujúce… S jedným kolegom výtvarníkom som sa práve v tomto smere prel, pretože tvrdil, že čím je starší, tým sa mu viac zužuje priestor, v ktorom žije. Ja prežívam presne opačnú skúsenosť. Mám dojem, ako keby som stúpal stále vyššie a vyššie a stále mám väčší výhľad – do krajiny, do imaginácie… Tvoriť je ešte viac ako poslanie, skoro ako náboženstvo. Existuje však aj veľké riziko. Nie je možné odhadnúť svoje schopnosti vopred. Mnohým ľuďom sa nepodarilo zájsť dostatočne hlboko a brať tvorbu ako problém, ktorý treba vyriešiť. Určitým spôsobom je to boj o nádej. Kreslenie a maľovanie je pre mňa princípom sebazáchovy. Inak by som zahynul. A zvyčajne sa pýtam, z čoho žijú, čím sa napájajú ľudia, ktorí netvoria?

Cítite rozpor medzi manuálnou prácou, ktorú treba vykonať a tvorbou. Ako to riešite?

V tom nie je rozpor. Možno iba zdanlivý. Ľudia, ktorí toto vnímajú ako rozpor, niečo zameškali alebo nepochopili. Mám stále dojem, že normálny život, s normálnymi povinnosťami patrí celkom organicky do systému uvažovania. Napríklad neviem začať novú prácu, kým si neurobím poriadok na stole a okolo seba. Dokonca kedysi, keď som bol ešte študent a slobodný, tak som mal taký rituál, že som si musel urobiť poriadok aj v ostatných veciach, napríklad vyprať ponožky. Ak bolo všetko čisté, vysušené a poukladané v skrini, bol som uvoľnený pre prácu. Pokiaľ som všetko nemal v poriadku, nemohol som sa na tvorbu sústrediť.

Ako vyzerá vaša záhradka?

Nie je veľmi veľká, ide vlastne o átrium, ktoré spája ateliér s domom. Je to miesto spoločných stretnutí s priateľmi, čiže dôležitá „miestnosť“ od jari až do jesene. Snažíme sa, aby tento náš kúsok prírody bol v poriadku, aby rastlinky rástli, kvitli a nevädli. O koncepcii záhradky rozhoduje moja žena. Hovorí mi: „Toto tu predsa nemôže rásť.“ A jej hovorím: „Bude to rásť dovtedy, dokedy si to vybojuje miesto. A keď prestane rásť, tak rastlinu presadíme.“ Jednoducho, často vedieme na túto tému debaty…

Vrátime sa k vašej profesii. Ste zakladajúcim členom Bienále ilustrácií Bratislava – BIB – a dodnes sa v tomto smere angažujete…

V BIB nemám stále funkcie, občas pracujem v prípravnom výbore, ak ma doň zvolia, napríklad aj tohto roku, občas ma navrhnú do poroty. Bienále podľa mňa prežíva určitú krízu, pravdepodobne generačnú. Vzniklo vo veľmi priaznivom období, v určitej konjuktúre tvorby pre deti a mládež. Mnoho výtvarníkov sa vtedy dokázalo venovať ilustrácii ako živobytiu a išlo o silnú generáciu. Dnešní ilustrátori majú úplne iné predstavy o tom, ako má vyzerať detská kniha a sú dosť znechutení, že sa v BIB stále „motá“ stará garnitúra. Vraj súčasnosť potrebuje novú krv, nový systém riadenia… Ja si tento názor cením a bolo by pre mňa oveľa príjemnejšie, keby som sa o BIB už vôbec nemusel starať a iba sa díval, ako rastie a kvitne.

Okrem práce v porotách (napríklad aj v súťaži detských kresieb Zelený svet) sa angažujete aj spoločensky. Stali ste sa predsedom Tlačovej rady Slovenskej republiky.

Som zrejme človek, ktorý je ideálnym nominantom na čestné funkcie. Aj toto je čestná funkcia, čestné poslanie. Ľudia zo Syndikátu novinárov a Asociácie vydavateľov periodickej tlače sa rozhodli zriadiť takúto radu, ako etickú regulujúcu organizáciu pre tlačové médiá. Viem, že výber bol veľmi ťažký, pretože to mali byť nezávislí ľudia, do istej miery verejne známi a takí, ktorí majú kredit, dôveru. Dostal som sa do výberu a je to pre mňa pocta. Niekedy sa mi zdá naša práca márna, ale možno práve toto úsilie je jej zmyslom a naplnením..

Ste aj členom Spoločnosti pre trvalo udržateľný život – STUZ-ky. Máte vzťah k prírode, k ekológii?

Narodil som sa na kysuckej samote. Celé svoje detstvo som prežil v exteriéri. Na interiér si veľmi málo pamätám, pretože ešte nebola elektrika. Keď sa zažala lampa, už len veľmi ťažko sme pri stole udržali otvorené oči. Otec nás budil so slovami: „Vstávajte, ideme líhať…“. Mám absolútne prirodzený vzťah k prírode. Napríklad sme prestavali stodolu na celoročné bývanie. Presťahovali sa tam rodičia, keď už dom nebol ich a bývali tam dlho – osemnásť rokov. Dookola sú lipy, krásne, takmer storočné, ktoré majú také veľké koruny, že dom ani nevidno. Prevažná väčšina ľudí, ktorí k nám prišli, nás nabádali: „Zotnite tie lipy, veď potrebujete slniečko…“ Odpovedal som: „Keby nebolo tých stromov, ani nás nenapadne tam stavať či bývať.“

Vyrástli ste na vidieku, to znamená, že ste dostali základy remeselnej zručnosti, bez ktorých sa nijaký výtvarník nezaobíde…

Nepochybne. Všetky práce, ktoré bolo treba urobiť, pripadli aj na mňa – kosenie, pílenie a štiepanie dreva, všetko toto som ako chlapec musel zvládnuť. Odtiaľ pochádza aj môj prirodzený vzťah k predmetnému svetu, k prírodnému materiálu, najmä k drevu a okrem toho nespokojnosť s plochou, čo je veľmi zaujímavé, pretože ako maliar by som mal byť spokojný s rovinou. Vždy potrebujem na obraz dostať tretí rozmer, nejaký reliéf, niečo, čo by z obrazu trčalo, aspoň nasypať piesok…

To, čo ste sa v mladosti naučili, využívate dodnes. Napríklad sám si zarámujete obrázok.

To je strašne jednoduché. Samozrejme, snažím sa urobiť si všetko sám, ale o niektoré veci požiadam aj remeselníkov, aby som nemusel napríklad z dreva napíliť dosky, ohobľovať ich a potom do nich rezať. Prevažnú väčšinu vecí si však robím sám, napríklad šepsovanie, napínanie plátna atď. A dokonca to robím s veľkou radosťou. Je to jedna z činností, ktoré určitým spôsobom očisťujú. Čas strávený pri príprave mi uvoľňuje myslenie. Ide o neuveriteľný efekt. Ak sa človek chystá tvoriť „sterilnou“ cestou, ak mu niekto všetko pripraví a on do toho iba vstúpi, niečo nebude v poriadku. Fyzické nasadenie a fyzická únava je veľmi obrodzujúca pre myslenie.

Vo výtvarnom umení potrebujeme talent. Platí to rovnako aj pre „rukodielnu“ remeselnícku prácu, alebo tá sa dá naučiť?

Samozrejme, že na všetko treba talent. Treba ovládať fortieľ, a ten sa získava aj zvonka, príťažlivosťou samotnej činnosti, ale aj skúsenosťou z práce. Pojem talent je nejasná predstava. Čo to je? Všetko, čo ste sa učili a nútili vás učiť sa v škole a neskôr prvé skúsenosti z praxe to obrátia akoby naruby? Treba sa snažiť nachádzať nové východiská, nové recepty, vzorce, a to je podľa mňa správny stav talentu. Človek sa začína orientovať nielen v odborných veciach, ale práve v tých názorových – vo svete, ktorému začína rozumieť, hodnotí ho… Takto nachádza svoj spôsob ako odpovedať na otázky, ktoré mu svet dáva, ako mu otázky klásť. Provokovať a vysvetľovať je viac ako len to, že niekto vie maľovať.

S manželkou tvoríte názorovo harmonickú dvojicu, ktorá sa angažuje aj v charite. Kde je koreň motivácie, že aj takto míňate svoju energiu?

Jednoducho preto, lebo vidíme, že niekto potrebuje pomocnú ruku. Kedysi som dostal otázku od redaktora televízie v súvislosti s tvorbou loga pre jednu charitatívnu organizáciu. Povedal som, že si neželám reklamu, pretože je to nesprávne. Venoval som niečo ľuďom, ktorí to potrebujú a nevzal som za to honorár a vy ma teraz chcete urobiť slávnym? Režisér ma však presvedčil, že takto to nemám brať. Treba vraj dávať príklad aj iným ľuďom, že sa dá pomôcť bez toho, aby za to niečo očakávali. Napokon som na podmienky pristúpil. Len som prosil, aby zmiernili hodnotenie mojej osoby.

Teraz je aktuálna ďalšia charitatívna aktivita – Lepší svet…

Áno, to funguje. Zvolili ma za predsedu správnej rady. Ide o veľmi progresívne zariadenie, ktoré sa venuje postihnutým deťom a dospelým po ukončení základného vzdelania. Zariadenie prevádzkuje množstvo aktivít – je tam chránené bývanie, stolárska, maliarska a textilná dielňa, funguje tam reklamná agentúra, ktorú vedú vzdelaní ľudia, i kaviarnička. Bude sa rekonštruovať záhrada… Veľmi tomuto projektu fandíme.

Dobrá rada na záver. Čo by ste poradili ľuďom, ktorí sa sami chcú pustiť do nejakej práce, aby sa im dielo vydarilo?

Najjednoduchšia rada znie: pýtať sa. Naši českí susedia hovoria: „Líná huba, hotové neštěstí.“

Kategória: Nezaradené
Tagy: osobnosť rozhovor
Zdieľať článok

Diskusia