Sporím, sporíš, zatepľujeme

Optimálna tepelná izolácia znižuje úniky tepla cez obvodové konštrukcie a zároveň utesňuje budovu pred prenikaním chladnejšieho vonkajšieho vzduchu do interiéru. Ďalším prínosom je odstránenie tepelných mostov (napríklad v mieste železobetónových prekladov a vencov), čím sa znižuje riziko kondenzácie vodných pár v konštrukcii. Celkovo sa zvyšuje teplota vnútorného povrchu, čo zlepšuje tepelnú pohodu v objekte. K výhodám zateplenia patrí zníženie spotreby energie na vykurovanie, úspora však závisí od pôvodného stavu budovy – pri budovách v horšom stave to môže byť zníženie až o 30 percent. Ďalšími pozitívami sú odstránenie plesní v chladnejších kútoch, odstránenie zatekania strešných plášťov a obvodových múrov a ochrana výstuže v stykoch pred koróziou. Vďaka zatepleniu môžeme aj zvýšiť tepelnú stabilitu budovy napriek nestálosti vonkajšej teploty.

Zatepľovacie systémy u nás

V súčasnosti sa na zatepľovanie využíva mnoho zatepľovacích systémov. Každý z nich musí mať certifikát vystavený Technickým a skúšobným ústavom stavebným v Bratislave. Jednotlivé systémy sa navzájom líšia použitými materiálmi a spôsobom zhotovenia. Aby sa v budúcnosti pri používaní stavebného objektu nevyskytli poruchy a nedostatky znemožňujúce jeho bezproblémové obývanie, pri aplikácii týchto systémov je nevyhnutné dodržať technické a technologické podmienky.

Úspora na každom štvorcovom metri

Výber zatepľovacieho systému ovplyvňujú aj finančné náklady na materiál a prácu. Pri novostavbe sa stavebníci snažia ušetriť, preto často uprednostňujú tepelnoizolačnú omietku. V rámci dodatočného zatepľovania starších objektov sa zasa zvyčajne kombinuje zatepľovací systém na severných stranách s tepelnoizolačnými omietkami na menej chladných stenách. Tieto alternatívy zatepľovania však nemožno spájať. Najmä preto, že každá z nich má inú tepelnoizolačnú schopnosť. Jej meradlom je tepelný odpor R (m²K/W). Štandardne sa na zateplenie používa 6 alebo 8 cm hrubý izolant – minerálna vlna alebo polystyrén. Na dosiahnutie rovnakého efektu by bolo potrebné naniesť termoomietku v hrúbke viac ako 20 cm, čo je nereálne, pretože tepelnoizolačná omietka sa aplikuje v hrúbke maximálne 4 cm. A zatepľovací systém pri tejto hrúbke len začína.

Pri novostavbách, kde sa budujú 44 cm hrubé steny z keramických tvaroviek na pero a drážku, stavebníci často zvažujú, či treba zatepľovať, alebo nie. Ak nechceme použiť zatepľovací systém, výrobcovia tvaroviek odporúčajú aplikovať zo strany interiéru termoomietku v hrúbke 2 cm a z exteriéru v hrúbke 3 až 4 cm. Pri tejto kombinácii novostavba dosiahne odporúčanú hodnotu tepelného odporu R = 3.

Sú aj iné riešenie, a to použitie klasickej omietky v interiéri a aplikovanie zatepľovacieho systému s 5 alebo 6 cm hrubým polystyrénom na vonkajšej strane. Náročnosť práce aj vynaložené náklady sú približne rovnaké ako pri alternatíve použitia termoomietky, ale výsledný efekt je neporovnateľný. Stena dosiahne tepelný odpor R vyšší ako 4.

Spôsoby dodatočného zatepľovania

Z hľadiska technológie výroby a realizácie možno dodatočné zateplenie vykonať dvoma spôsobmi: mokrým alebo suchým procesom. Pod pojmom mokrý proces rozumieme použitie tepelnoizolačnej omietky, ktorú môžeme umiestniť z vnútornej alebo vonkajšej strany obvodového plášťa. Jej hrúbka závisí od pôvodnej steny a od potreby dosiahnuť dostatočné hodnoty tepelného odporu. Pri väčších hrúbkach sa omietka nanáša na vopred prichytené pletivo, ktoré prenáša napätie vznikajúce v spoji tepelnoizolačnej hmoty a pôvodnej steny. Suchý proces zahŕňa obklady pri úplnom vylúčení mokrého procesu. Ide o rozličné obloženia doskami, väčšinou s vytvorením prevetrávaných vzduchových dutín.

Ak sa pýtate, z ktorej strany sa pustiť do zatepľovania, sú len dve možnosti: z exteriéru alebo z interiéru. Pri zatepľovaní z vnútornej strany máte jednoduchší prístup ku konštrukcii. Na druhej strane sa však zmenší priestor miestností a nevyhnete sa premiestňovaniu elektrickej inštalácie alebo iných rozvodov a zariadení. Obrovskou nevýhodou je vysoká pravdepodobnosť vzniku kondenzácie vodnej pary v konštrukcii, ako aj skutočnosť, že vnútornou tepelnou izoláciou sa zbavíte akumulačnej schopnosti pôvodného muriva. Ak uvažujete o zateplení zvnútra, jednoznačne by ste mali dať prednosť termoomietkam. Pri použití izolácie bude totiž celá stena za ňou a kondenzačná zóna (miesto zrážania vodnej pary) niekde na rozhraní izolácie a muriva. Nahromadená vlhkosť sa potom stáva vhodným prostredím na rast plesní a húb. Zateplenie zvnútra preto nachádza svoje uplatnenie iba v špecifických prípadoch, keď vonkajšie zateplenie neprichádza do úvahy, napríklad pri historických objektoch.

Vonkajšie zatepľovanie

Vďaka zatepľovaniu z vonkajšej strany sa zvýši tepelný odpor stien, zabráni sa kondenzácii vodnej pary na stenách a zlepšia sa akumulačné vlastnosti muriva. Okrem toho, že sa zvýši odolnosť objektu proti poveternostným vplyvom, vhodne navrhnutý zatepľovací systém dokáže zlepšiť aj estetický vzhľad objektu.

V stavebnej technickej praxi rozoznávame štyri vonkajšie spôsoby zatepľovania obvodových plášťov: kontaktný zatepľovací systém, odvetrávaný zatepľovací systém, vrstvené (sendvičové) murivo a zatepľovanie tepelnoizolačnou omietkou (termoomietkou).

Kontaktné zatepľovacie systémy predstavujú elegantný spôsob vonkajšej tepelnej ochrany budov. Umožňujú zachovať pôvodný ráz fasády. Ich výhodou je celistvé zateplenie plochy obvodového plášťa bez akýchkoľvek tepelných mostov. Tepelná izolácia je pri tomto systéme spojená pomocou lepiacej malty a rozperných kotiev priamo s pôvodnou konštrukciou a s vrstvou omietky.

Odvetrané zatepľovacie systémy využívajú tepelnoizolačné dosky, ktoré sa vkladajú medzi nosné kotvy alebo profily zabezpečujúce spojenie nosnej konštrukcie s obkladom. Obklad môžeme urobiť zo skla, z keramiky, kovu, dreva, kameňa a pod. Od druhu obkladu závisí typ nosných prvkov zatepľovacieho systému.

Sendvičová stena je vysokoúčinná tepelná izolácia umiestnená vnútri skladby konštrukcie, napríklad spôsobom nosná stena + tepelnoizolačná vrstva + vonkajšia primurovka. Výhodami sú trvanlivý vonkajší povrch, lepšie akustické vlastnosti a protipožiarna odolnosť. Nevýhodami môžu byť väčšia hrúbka steny a zložité konštrukčné detaily.

Na vonkajšie zateplenie možno použiť aj tepelnoizolačnú omietku, ktorá je odľahčená a musí mať dostatočné tepelnoizolačné vlastnosti. Niekedy sa využíva na zakrytie navlhnutých lícnych plôch. Obsahuje póry a má malý difúzny odpor, takže umožňuje prirodzené odparovanie vlhkosti. Termoomietka sa používa najmä vtedy, keď nemožno aplikovať zatepľovací systém.

Najčastejšie omyly O zatepľovaní a úsporách energie kolujú „zaručené“ informácie, ktoré často ovplyvňujú naše rozhodovanie. Niektoré sú chybné úplne, iné len sčasti. Bežne sa stretávame s nepravdivou informáciou, že zatepľovaním zvyšujeme riziko kondenzácie vodnej pary a vzniku plesní. Pri vonkajšom zatepľovaní je pravda presný opak. Teplota sa na vnútornom povrchu obvodových stien zvyšuje a riziko kondenzácie vodnej pary vnútri konštrukcie či možnosť vzniku plesní sa tak výrazne znižujú alebo sa odstránia úplne. Ak pri vonkajšom zatepľovaní predsa len dôjde k ich vzniku, je to dôsledok iných zhoršených podmienok, napríklad väčšieho utesnenia medzier okien a dverí, nesprávneho návrhu alebo chýb v zhotovení zatepľovania. Často sa stretávame aj s názorom, že konštrukcia po zateplení prestáva „dýchať“. O vonkajšom zateplení to však neplatí. V zimnom období síce postačí takmer zanedbateľný prestup vzduchu obvodovými konštrukciami, viac ako 95 percent výmeny vzduchu však zabezpečujú medzery a technologické zariadenia, ako sú ventilátory a digestory. Vnútorné vrstvy konštrukcie aj naďalej reagujú na zmeny vlhkosti vnútorného vzduchu – takže stavba „dýcha“. Pri vnútornom použití tepelnoizolačných omietok schopnosť konštrukcie „dýchať“ takisto ostáva zachovaná. Rozšírená je aj mylná informácia, že penový polystyrén sa po čase z konštrukcií stráca. Toto tvrdenie vzniklo v začiatkoch jeho používania. Polystyrén nie je odolný proti stálym teplotám nad 70 °C ani proti pôsobeniu organických rozpúšťadiel. Keďže sa pri prvých typoch medziokenných vložiek používal pod tmavé opačné sklo a hydroizolácia sa naň lepila hmotami obsahujúcimi organické rozpúšťadlá, následkom bolo spomínané strácanie. Súčasný penový polystyrén má však lepšie vlastnosti – vyššiu tepelnú odolnosť, je pevnejší, tvarovo stabilizovaný a je samohasiaci. Tu platí zásada, že ak rešpektujeme možnosti penového polystyrénu, jeho životnosť je porovnateľná so životnosťou ostatných stavebných materiálov. Najlacnejšie zateplenie vraj získame kombináciou najlacnejších častí rôznych systémov. Ďalšia z dezinformácií, ktorú vyvracia samotný fakt, že každý zatepľovací systém má vyvíjané a odskúšané optimálne spolupôsobenie všetkých svojich zložiek. Svojvoľnou kombináciou získame zateplenie, ktoré nemá pôvodné, výrobcom garantované vlastnosti. Najrizikovejšia je životnosť týchto „systémov“ a problémom býva aj ich stálofarebnosť. Nízka investícia s kratšou životnosťou naozaj nie je najvhodnejším riešením. Aj tvrdenie, že oknami uniká najviac tepla, a preto je lepšie vymeniť okná, ako zatepliť steny, je nepresné. Oknami skutočne uniká viac tepelnej energie, a ak chápeme problém čisto energeticky, naozaj by sme sa mali sústrediť na zdroj najväčších možných úspor, teda na okná. Ale v prípade, že sledujeme aj návratnosť finančných prostriedkov alebo investičné náklady na ušetrenú jednotku energie (zvyčajne Sk na 1 GJ za rok), výmena okien je až na jednom z posledných miest na zozname energetických úprav. Energia ušetrená týmto spôsobom je totiž pomerne drahá. Z energeticko-ekonomického hľadiska je preto zateplenie stien výhodnejšie. Možno sa stretnete aj s názorom, že stavba aj po zateplení vlhne a tento stav sa dokonca zhoršuje. Zateplením obvodových stien môžeme docieliť zníženie alebo odstránenie kondenzácie vodnej pary vnútri konštrukcie a na jej vnútornom povrchu, ale neodstránime ostatné príčiny spôsobujúce vlhnutie. Ak ide o vlhkosť domu spôsobenú zemnou vlhkosťou alebo zatekaním, zatepľovanie treba odložiť. Najprv sa musí odstrániť hlavná príčina vlhnutia, a keď vlhkosť v konštrukcii klesne na úroveň praktickej vlhkosti stavebného materiálu, môžeme sa pustiť do zatepľovania. Jeho výhody vám iste pomôžu rozhodnúť sa, ako stavbu zatepliť čo najlepšie.

Výber vhodných materiálov

Každá obytná stavba má svoje špecifiká, ktoré ovplyvňujú požiadavky jej obyvateľov a konkrétne prostredie. Aj preto neexistuje univerzálny materiál na zatepľovanie. Kvalitný izolačný materiál by mal obsahovať čo najviac vzduchu a čo najmenej vody. Čím je jeho tepelný odpor väčší, tým je materiál na izoláciu vhodnejší. Dôležité sú i ďalšie vlastnosti ako objemová hmotnosť, odolnosť proti ohňu, stálosť tvaru, schopnosť odpudzovať vodu a izolovať zvuk.

Najznámejším izolačným materiálom je penový polystyrén. Jeho nevýhodou sú pomerne veľké objemové zmeny a vysoká nasiakavosť. Nemožno ho použiť v prostredí, kde by teplota mohla vystúpiť nad 70 °C. Extrudovaný polystyrén (XPS) má uzavretú bunkovú štruktúru, vďaka ktorej disponuje vynikajúcimi vlastnosťami, a jeho súčiniteľ tepelnej vodivosti je 0,03 W/m.K. Rovnako ako penový polystyrén nie je odolný proti vysokým teplotám. Používa sa najmä na izoláciu základov, stien a podláh.

Za najúčinnejšiu tepelnoizolačnú hmotu sa v súčasnosti považuje penový polyuretán. Jeho súčiniteľ tepelnej vodivosti je 0,020 až 0,035 W/m.K. Rozlišujeme mäkký polyuretán, ktorý sa v stavebníctve takmer vôbec nepoužíva, a tvrdú polyuretánovú penu. Tá sa uplatňuje pri zatepľovaní striech, stien suterénov a všade tam, kde nemusí byť izolácia chránená proti vlhkosti.

Sklená vlna je ľahká, mäkká a trvalo elastická. Väčšinou sa predáva zrolovaná a stlačená na jednu tretinu svojho objemu. Kamenná vlna má v porovnaní so sklenou dvoj- až desaťnásobne väčšiu hustotu a je tvrdšia. Predáva sa vo forme dosiek, ktoré majú vzhľadom na svoje široké spektrum na trhu veľký interval súčiniteľa tepelnej vodivosti. Pohybuje sa od 0,035 do 0,076 W/m.K. Tento materiál znáša vysoké teploty – nepodlieha objemovým a tvarovým zmenám a izoluje aj proti vonkajšiemu hluku. Dosky sa najčastejšie používajú na izoláciu šikmých a plochých striech, obvodových stien, potrubí a podláh. Kamennú vlnu vďaka jej odolnosti proti tlaku možno použiť aj ako zaťažovanú izoláciu.

Medzi dobré tepelnoizolačné materiály patrí penový polyetylén. V porovnaní s inými materiálmi sú jeho prednosťami ohybnosť, pružnosť a nenasiakavosť. Súčiniteľ tepelnej vodivosti je 0,04 W/m.K. Nie je odolný proti teplotám nad 80 °C. Používa sa najmä na izoláciu potrubí, do plávajúcich podláh, ako aj na plošnú izoláciu striech. Nevýhodou je jeho vyššia cena.

Zatepľuje sa aj pomocou penového skla, ktoré je odolné proti extrémnym teplotám a má vysokú pevnosť v tlaku. Používa sa najmä tam, kde sa izolácia zaťažuje (na plochých strechách a terasách), a na izoláciu stien vystavených pôsobeniu vody (v suteréne).

V stavebnej praxi sa používa aj perlit vo forme násypov alebo sa pridáva do betónu, malty a omietky, aj heraklit v kombinácii s minerálnou vlnou v interiéri.

Ako správne zatepľovať Najdôležitejšie je, aby sme si pred zatepľovaním dali urobiť tepelnotechnický výpočet s nadimenzovaním potrebnej hrúbky tepelnej izolácie a preverením kondenzácie na povrchu i v konštrukcii. Pri výbere zatepľovacieho systému je takisto dôležité, aby sme sa rozhodli pre certifikovaný systém, ktorý nebudeme kombinovať s prvkami nezodpovedajúcimi odporúčanej skladbe. Táto zásada je dôležitá najmä pri kontaktných fasádach. Poruchám zapríčineným kondenzačnou vlhkosťou sa vyhneme, ak budeme zatepľovanie aplikovať z exteriérovej strany, pretože tepelný odpor sa má smerom von zvyšovať. Ak sa rozhodneme pre zatepľovanie zvnútra, tepelná izolácia by mala mať parotesnú zábranu. Fasádny obklad z materiálov, ako sú sklo, plast alebo plech, musí byť prichytený s vytvorením prevetrávaných vzduchových dutín. Vonkajšia povrchová úprava musí takisto spĺňať určité kritériá, a to nepriepustnosť vody a priepustnosť pary.