Výber ekologického stavebného materiálu

Stavebná ekológia berie pri ich posudzovaní do úvahy tzv. celkový životný cyklus stavebných materiálov od ťažby surovín a miery ich obnoviteľnosti cez ich spracovanie, výrobu a prepravu, obsah problematických zložiek a správanie počas užívania až po odstraňovanie a recykláciu. Ekologická bilancia stavebných materiálov poskytuje prehľad o ich pozitívnych a negatívnych vplyvoch na životné prostredie. Presné vymedzenie ekologických a neekologických stavebných materiálov je prakticky nemožné, pretože každý materiál má isté prednosti aj nedostatky. Preto sa stavebné materiály posudzujú na základe súhrnu kvalitatívnych vlastností a charakteristík. Výsledkom je zaradenie stavebného materiálu do jednej z troch ekologických skupín: prijateľné, menej prijateľné alebo neprijateľné.

Za jednoznačne neprijateľné, a teda zároveň neekologické sa označujú materiály, ktoré pozostávajú z hmôt výrazne ohrozujúcich ľudské zdravie. Po dlhodobých skúsenostiach s používaním novodobých materiálov sa mnohé škodlivé materiály v uplynulom období zo stavebného procesu vylúčili (azbest, tehly z rádioaktívneho červeného kalu, tvarovky z vysokopecnej trosky, drevotrieskové dosky s vysokým podielom formaldehydu atď.). Mnohé stavebné materiály sú však vyrobené z látok, ktorých pôsobenie ešte nie je dostatočne známe a overené alebo ich škodlivosť môže prekračovať istú hranicu tolerancie.

V súčasnosti sa vo vyššej miere ako v minulosti prejavuje snaha vylúčiť zo stavebného procesu materiály a výrobky s negatívnym účinkom na ľudský organizmus. Na základe tejto skutočnosti je istým módnym trendom mnohých výrobcov označovať nimi produkované stavebné materiály a výrobky za ekologické v snahe zlepšiť si spoločenský kredit a zvýšiť predajnosť svojich produktov. V praxi je však skutočná ekologickosť ich produktov v komplexnom hodnotení otázna. Posudzovanie ekologických vlastností stavebných výrobkov je podstatne zložitejšie a komplexnejšie. Otázku ich ekologickej kvality nemožno zužovať len na problematiku zdravotnej neškodnosti napriek tomu, že je nepochybne základnou požiadavkou kladenou na stavebné materiály ovplyvňujúce kvalitu vnútornej klímy.

Základné kritériá ekologickej bilancie

Špecializované zahraničné inštitúty a skúšobne stavebných produktov chápu stavebno-ekologické posudzovanie materiálov ako komplexnú analýzu všetkých aspektov vplývajúcich na charakteristiku stavebných výrobkov vo fáze ťažby, výroby, výstavby, užívania, demolácie a likvidácie budovy. Pri komplexnom posudzovaní stavebno-biologických a stavebno-ekologických vlastností stavebných materiálov a výrobkov sa zohľadňujú tieto aspekty (tvoriace tzv. ekologickú bilanciu stavebných materiálov a výrobkov):

• získavanie a ťažba surovín – dosah ťažby na prírodný ekosystém (miera záberu a poškodenia krajiny, záber poľnohospodárskej pôdy), čerpanie surovín v podobe neobnoviteľných prírodných zdrojov, energetická náročnosť ťažby, prepravná vzdialenosť na miesto použitia alebo na miesto ďalšieho spracovania, závislosť od dovozu prvotných surovín zo zahraničia, tvorba odpadov v procese ťažby (haldy v lomoch a hliniskách a podobne) a iné;
  
• výroba a preprava – veľkosť tzv. primárnej energie, ktorá predstavuje energetickú náročnosť na výrobu stavebných materiálov a prvkov, nutné spracovanie východiskovej suroviny (napríklad drvenie, mletie, osievanie, formovanie, sušenie, pálenie), energetická náročnosť na balenie, naloženie a dopravu na stavenisko, zaťaženie zdravia pracovníkov a životného prostredia unikajúcimi škodlivinami (znečisťovanie ovzdušia tuhými alebo plynnými emisiami, znečisťovanie povrchových a podpovrchových vôd, prípadne pôdy), tvorba odpadov v procese výroby;
  
• výstavba – energetická náročnosť spracovania materiálov a montáže výrobkov na stavenisku, zaťaženie zdravia pracovníkov a životného prostredia v procese výstavby (produkcia plynných a kvapalných exhalátov, hlučnosť, únik ropných látok, znečistenie vôd a podobne);
  
• užívanie, respektíve vplyv zabudovaných materiálov a prvkov na stavebnokonštrukčné, stavebnofyzikálne a tepelnotechnické vlastnosti stavebných konštrukcií (únosnosť, pevnosť, stabilita, difúzia vodných pár, ochrana proti vlhkosti, zvuková izolácia, požiarna odolnosť, letná a zimná tepelná ochrana, tepelná zotrvačnosť a tepelná akumulácia, tepelná izolácia, vzduchová priepustnosť), na zdravie užívateľov, kvalitu vnútornej klímy, pohodu vnútorného prostredia, trvanlivosť, životnosť a nutnosť údržby (t. j. potreba dodatočných nákladov);
  
• búranie – energetická náročnosť a prácnosť asanácie (možnosť rozoberania drobných prvkov alebo nevyhnutnosť demolácie veľkých blokov) a vplyv búracích prác na zdravie pracovníkov a okolité prostredie (prácnosť, hluk, prašnosť, uvoľňovanie čiastočiek, napríklad azbestu, sklenej vaty a podobne);
  
• recyklácia, respektíve odstraňovanie – miera možnosti recyklácie (znovupoužitia) stavebných materiálov v ďalšom stavebnom procese, možnosť oddelenia prvkov z rôznych materiálov a ich využitia ako druhotnej suroviny (napríklad sklo, drevo a hliník z okien na báze dreva a hliníka), zhodnotenie stavebných materiálov a prvkov mimo pracovného procesu (vykurovanie drevným odpadom – nepoužiteľné trámy, dosky, okenné vlysy a podobne), znečistenie životného prostredia pri uložení materiálov a prvkov na skládkach stavebného odpadu alebo pri spaľovaní nepoužiteľných horľavých stavebných materiálov.

Výber stavebných materiálov

Po dôslednom zvážení požiadaviek kladených na stavebné materiály a prvky je zrejmé, že prakticky neexistuje ideálny stavebný materiál, ktorý by do dôsledkov spĺňal všetky spomenuté požiadavky. Tento stav je v podstate celkom prirodzený, pretože stavebné dielo je súhrnom konštrukcií v najrozličnejších kombináciách stavebných materiálov a prvkov, ktoré sú skĺbené do funkčného a harmonického celku.

Pri výbere materiálov a prvkov tvoriacich budovu sa uprednostňujú také, ktoré sú schopné svojimi materiálovými vlastnosťami plniť určené funkcie. Každý materiál je však schopný plniť len istú obmedzenú škálu funkcií, napríklad pevné materiály s vysokou objemovou hmotnosťou (betónové tvarovky, tehlové bloky) plnia funkciu nosnej konštrukcie, v dôsledku vysokej tepelnej vodivosti majú však nízke tepelnoizolačné charakteristiky. Pórovité materiály s malou objemovou hmotnosťou (minerálna vlna, celulózové vlákna, polystyrén) majú nízku hodnotu tepelnej vodivosti, preto sú vhodné na tepelnú izoláciu masívnych stien. Na druhej strane sú ich pevnostné charakteristiky minimálne a nevhodné na budovanie nosných konštrukcií.

Každý materiál má svoje prednosti i nedostatky a predpokladom vytvorenia budovy s požadovanými kvalitami je cieľavedomý výber materiálov v závislosti od vhodnosti alebo nevhodnosti ich konkrétneho uplatnenia. Uvedené pravidlo platí aj pri výbere výrobkov určených na konkrétnu funkciu, napríklad na tepelnú izoláciu.

Z ekologického hľadiska by sa mali uprednostňovať izolačné materiály vyrobené s minimálnou energetickou náročnosťou podľa možností z miestnych obnoviteľných zdrojov. Tieto kritériá spĺňajú napríklad tepelné izolácie na báze recyklovanej celulózy, drevných vláken, ľanu, ovčej vlny a podobne, pričom nevznikajú problémy ani s ich neskoršou recykláciou. Odporúča sa teda hľadať také konštrukčné riešenia domu, ktoré umožnia uplatnenie týchto materiálov, a vyhýbať sa používaniu ekologicky problematických penových syntetických materiálov, ako napríklad polystyrénu alebo polyuretánu vyrábaných pri vysokej energetickej náročnosti na báze ropy ako dovážanej a neobnoviteľnej suroviny.

Navyše je otázna aj ich recyklácia. O ich použití je však vhodné uvažovať (ak sa nevyvinú iné, vhodnejšie materiály) v častiach stavby zaťažovaných vlhkosťou (napríklad tepelná izolácia obvodových stien suterénu), pretože v tomto prípade sa prírodné izolačné materiály pre nízku odolnosť proti vlhkosti nemôžu použiť.

V súčasnosti je na základe dlhodobého vývoja a skúseností na trhu (najmä v zahraničí) dostatočne široká škála stavebných materiálov a produktov, ktorých použitím možno realizovať zo stavebno-ekologického hľadiska ideálny dom, teda ekologický dom v pravom slova zmysle.