Vlhnú vám steny?

Výber technológie by mal vyplývať z výsledkov diagnostického vyšetrenia konštrukcie, ktorým sa zisťuje vlhkosť muriva, zloženie vody a obsah solí rozpustných vo vode.
Ako zjednodušujúcu pomôcku na výber technológií (obzvlášť pri menších objektoch alebo obmedzených finančných zdrojoch) možno použiť aj niekoľko nasledujúcich kritérií:

• pracovný priestor v tesnej blízkosti konštrukcie a po celej jej dĺžke, ktorý bude dostačujúci na realizáciu technológie (najmä pre výkopy, mechanizáciu a podobne);
• prístup ku konštrukciám z jednej alebo aj z oboch strán podľa toho, ako si to realizácia danej technológie vyžaduje;
• zváženie rizika porušenia stability konštrukcie (hoci aj dočasne podchytenej) jej prerezaním alebo prevŕtaním hustým radom vrtov;
• stanovisko pamiatkového úradu k narušeniu integrity historických murív a povrchových úprav (nezriedka býva negatívne);
• hodnota a stupeň zachovania historických omietok v miestach rezov alebo vrtov (technológie, ktoré mechanicky narúšajú murivo, by sa nemali použiť na miestach, kde má povrch stien umeleckú maľovanú výzdobu);
• finančná náročnosť, resp. potreba realizovať technológiu špecializovanou firmou alebo svojpomocne;
• referencie o danej technológii v okolí (v obci, regióne, na miestach s podobnými alebo rovnakými podmienkami);
• a pod.

Všeobecne (zjednodušene a do určitej miery nepresne) možno povedať, že vysoká účinnosť býva zvyčajne typická pre niektoré formy aktívneho odvetrávania konštrukcií, pre spôsoby znižujúce množstvo vody, ktorá je ku konštrukciám transportovaná, a tiež pre používanie sanačných omietkových systémov. Zatracovať však nemožno ani ostatné spôsoby, pretože v niektorých prípadoch môžu byť vhodnejšie. Tiež treba uviesť, že viaceré zlé referencie o určitých technológách v minulosti (napr. o metóde elektroosmózy) viedli k ich ďalšiemu vývoju, a tak sú dnes na trhu v modernejšej podobe. Sanácia zavlhnutých objektov je jednou z tých oblastí renovácie stavieb, na ktorej sa výrazne podpísal rozvoj vedy, výroby stavebných materiálov a vývoj stavebných technológií posledných desaťročí. Moderné materiály a technologické postupy, často založené na starších princípoch (či kombinované až s archaickými, no funkčnými spôsobmi), dnes väčšinou umožňujú dosiahnuť vynikajúce výsledky. Zavĺhanie konštrukcií sa môže podariť nielen zastaviť, ale prebytočnú vlhkosť a časť solí rozpustných vo vode a nachádzajúcich sa pri povrchu z nich aj odstrániť, prípadne obmedziť ich tvorbu tak, aby nespôsobovali ďalšie znehodnocovanie povrchových úprav. Vynikajúce výsledky možno na pomerne dlhý čas dosiahnuť aj pri ťažko poškodených konštrukciách. No opísané výsledky sa nedajú dosiahnuť bez primeranej námahy, kvalitnej realizácie a, žiaľ, často ani lacno. Treba však dodať, že ani veľmi drahé technológie nemusia byť najlepšie.

Sanácia v minulosti a dnes

Napriek dnešným zjednodušeným predstavám o minulosti staviteľstva sa problém zavĺhania stavieb v mnohých situáciách úspešne riešil aj v predchádzajúcich storočiach. Historické riešenia, prirodzene, vychádzali z dobových materiálov a technológií a odrážali dobové poznanie sveta. Často však boli skombinované tak, že výsledné riešenie je aj dnes niekedy udivujúce. Používali sa predovšetkým odvetrávacie spôsoby, pri ktorých sa prúdiaci vzduch viedol rozličnými systémami kanálov, využívali sa tesniace vlastnosti prírodných materiálov (napríklad ílu), a používali sa drenáže (priekopy, jarky, studne a podobne) na zníženie hladiny povrchových aj podpovrchových tokov, stavby sa izolovali od mokrého podložia sústavou drevených pilót (kombinovaných napríklad s roštmi, obrátenými klenbami), systematicky sa odvádzala dažďová voda z veľkých plôch nádvorí či striech komplexu stavieb atď. Tieto systémy vyžadovali priebežnú údržbu vychádzajúcu zo znalosti ich konštrukcie a funkcie. Žiaľ, postupne po zmenách vlastníkov, štátnych a politických zriadení, strate záujmu či smrti správcov objektov sa tieto znalosti priebežne strácali a údržbu nahradil nezáujem. Výsledkom sú viaceré prípady ťažkých poškodení objektu vlhkosťou. Preto je v prípade riešenia sanácie zavlhnutia historických objektov (najmä väčších alebo výstavnejších areálov, napr. hradov, zámkov, kaštieľov, cirkevných komplexov) vhodné zistiť, či v lokalite neexistoval nejaký pôvodný systém riešenia zavĺhania a či by nebolo výhodné obnoviť ho. Jednotlivé technológie, ktoré sa dnes používajú na riešenie zavĺhania objektu, možno rozdeliť do niekoľkých skupín. Rozdelení môže byť veľa, podľa toho, aké hľadisko sa zvolí. Jedno z najpoužívanejších a asi najzrozumiteľnejších je rozdelenie zo stavebnofyzikálneho hľadiska – na základe fungovania zvoleného spôsobu v konštrukciách. Jednotlivé technológie sa od seba líšia použitými materiálmi, či zariadeniami a v detailoch sa môžu líšiť aj v uvedených opisoch postupov vyhotovenia – v závislosti od aktuálnej obchodnej ponuky na trhu. Prvých päť skupín technológií niektorá odborná literatúra nazýva aj priamymi metódami a siedmej skupine technológií sa hovorí aj nepriame metódy.

Technológie na sanáciu vlhkosti v murive sa rozdeľujú do nasledujúcich skupín:

• technológie odvetrávania;

• technológie vkladania dodatočnej hydroizolácie;

• technológie infúznych clôn;

• technológie využívajúce elektrofyzikálne princípy;

• technológie zohrievania konštrukcií;

• doplnkové technológie;

• súvisiace technológie.

Pri návrhu sanácie zavĺhania treba venovať primeranú pozornosť aj návrhu dodatočného odstránenia solí rozpustných vo vode, ktoré sa v zavlhnutom murive nachádzajú rozpustené a pri jeho vysušovaní kryštalizujú.