Prívetivá architektúra vily postavenej na skok od Komárna

19.04.2011  |     

Komu sa to nestalo? Bombastické zábery na kultúrne pamätihodnosti, šikovne nafotené počiny architektov alebo podmanivé vizualizácie stavieb, ktoré ešte len čakajú na svojho investora. Potom v dezilúzii stojíte pred vybájeným objektom a objektívne zhodnotíte, že vás ktosi podviedol. Stavba nie je ani taká veľká, ani taká proporčná, ani taká pôsobivá. Zaujímavou ju urobilo majstrovstvo fotografa a počítačového experta. Čistá a prívetivá architektúra vily postavenej na skok od Komárna nás však presvedčila, že za dobrou architektúrou sa oplatí vstať od redakčného stola.

 

Niekedy sa ani nedá zistiť, čím dom pozorovateľa upúta. Mysľou prebleskne pocit, že stálo za námahu pozrieť sa na fasádu a aj za ňu. Že dom je čímsi inakší, osobitejší ako ostatné na tej istej ulici. Znenazdajky sa prichytíte pri myšlienke, že práve v takom dome by sa dalo bývať. Vaša hlava mimovoľne prikývne a zaujato zdvihnete ešte raz svoj pohľad k domu, ktorý – zdá sa – dýcha. Nie je výnimočný ani formou, ani tvarom a ani usporiadaním. Je v ňom však akási istota, pokoj, dôstojnosť. Keď vás pozvú k sebe, prejdete cez zasklené srdce domu. Bez schodov či schodíkov sa vyberiete cestou svetla až na terasy. Vystierajú sa v pravom uhle pozdĺž bielych krídel domu.

Svetlo rozhadzuje odblesky od mierne rozvlnených vodných plôch, ktoré uzatvárajú pôdorys stavby. Zrkadlí sa v nich ľahká silueta stĺpov, atík, kubusov rozložitého prízemia a objemovo menej nápadného poschodia domu. Spomienka na leto v Stredomorí. Potvrdenie pôsobivosti subtílnej puristickej architektúry. Voľnosť priestoru. Vodné nádrže, trsy štíhlej trávy, kamienky usporiadané do pravouhlých polí. Všetko scenéria pre tých, čo sedia na terasách alebo v bezpriečkovom prízemí domu. Stvorili ho na spoločenský a rodinný život tak na terasách, ako aj vnútri anticky ľahkej stavby.

Formálne formy a pôsobivá čistota

Väčšina novostavieb posledného desaťročia akoby sa vynárala z architektonickej pamäte, ktorá sa v dôverne známych a overených proporciách modernizmu 20. storočia rysuje v kontúrach súčasných stavieb. Nevedno, či to je neschopnosť, či neochota doby, alebo azda jej cnosť; namiesto toho, aby sa vymanila z vyskúšaných foriem, prekresľuje a obracia ich znova do súčasného obrazu krajiny. Architektúra, nech sa tvári akokoľvek, je vďaka technológiám počiatku nového tisícročia rozpínavejšia, dravšia, dokáže dokonca poprieť samu seba. Niekedy akoby zabudla, že vznikla spojením a vzájomným porozumením techniky a umenia. Tu príliš obnaží len jednu svoju stránku, tam zas premárni príležitosť pozdvihnúť obstavaný priestor k dôstojnému, keď už nie nadčasovému.

Rokmi rastie smútok miest, na ktorých sa výstavba zmohla iba na bohapusté zastavanie parcely a bezduché opakovanie vzorov. Tam, kde ľudia potrebujú bývať, a teda deliť sa o spoločný priestor s konštrukciami z betónu, tehál, tvárnic, ocele a skla, nestačí len puristicky zdôrazňovať objemy, treba odhaliť aj ich vlastnosti, nájsť rovnováhu medzi hmotou domu a voľným priestorom. Zachovanie základných foriem a zbavovanie sa ozdobnosti nie je v architektúre novinkou. Čistá vyvážená architektúra má byť aj obývateľná, zapôsobiť jednoduchosťou a samozrejmosťou. Krásu rozložitej architektúry otvorenej svetlu a okoliu objavil pre seba architekt Zoli Bartal. Svojmu domu prisúdil neokázalé, ale vzhľad stavby určujúce geometrické prvky, funkčnú estetiku a neutrálnu farebnosť.

Intuitívne cítiť, že sa tu elegantne premietol fortieľ architekta, ktorý má rád svoje remeslo. Časom overené funkcionalistické tvary uvoľnene striedajú plné objemy muriva s plochami skla. Steny niekde ustúpia priestornosti, inde uchopia tvar domu. Zolimu Bartalovi je blízka estetika bielych geometricky čistých tvarov, minimalizmus foriem, tvarovanie architektúry svetlom. Rodinný dom Bartalovcov, introvertný k ulici, sa veľkoryso otvára smerom do záhrady. Rozložitá biela stavba ukazuje ulici len nepatrnú časť. Zviditeľňuje sa prostým dvojpodlažným kubusom obytnej časti domu a priečelím garáže predsadeným smerom k verejnej komunikácii. Obe príuličné časti domu si vzhľadovo porozumeli. Pomohli si geometrickým členením. Tmavosivá stena prechádza do atiky. Spolu tak olemovali biely modul garáže. Tmavá horizontála presiahla napokon objem garáže a voľne zastrešila vstup do domu. K plastickému výrazu priečelia prispel aj tmavý obdĺžnik vsadený do hĺbky bielej steny. Architekt sem umiestnil vstupné dvere a zasklený priezor okna z prízemia.

Priateľský purizmus

Väčšina architektov napokon prizná, že ich diela vystavané na objednávku sú do istej miery kompromisom. Mieru kompromisu určili vzťahy, ktoré sa vykryštalizovali pri prvých stretnutiach. Keď však architekt stavia dom sám pre seba, pre svoju rodinu, očakáva sa od neho, že čo najvernejšie prepíše svoju predstavu o dokonalom dome do návrhu vlastného obydlia. Samozrejme, že aj v tomto prípade výsledok ovplyvnia finančné možnosti, miestne podmienky a čas, ktorý môže autor venovať projektu a výstavbe. Práve predpoklad, že vo vzhľade svojho domu a v štýle zariadenia interiéru presadí vlastný rukopis nás z hlavného mesta zaviedol do dedinky pri Komárne.

„Obaja pochádzame z vidieka. S manželkou a deťmi sme žili v centre mesta. Všade sme prešli pešo, všetko bolo nablízku. A predsa sa nám zažiadalo vlastnej záhrady a dedinskej atmosféry. Kúpili sme si dobre situovaný pozemok, na ktorom sme mohli bez prekážok stavať dom obrátený k ulici skromnejšou, uzavretou fasádou a smerom do záhrady vystavený slnečnému svetlu,“ vedie nás architekt Bartal do presvetlenej obývačky. Tu v strede domu, ktorého objem a výška 3,6 metra zaberajú jeden a pol podlažia, možno prejsť popri drevenom schodiskovom ramene do otvorenej kuchyne alebo hlbšie do obývačky. Známe kreslo Eamesovcov hneď vedľa kozuba, nábytok na mieru z matného dreva, veľká zostava z pohoviek obtiahnutých čiernou kožou, niekoľko výtvarných diel, komoda pod schodiskom, všade bezfalcové dvere. Väčšiu časť nábytku rozmiestnili v otvorenom priestore. Nabielo natreté, nábytkom nezaťažené steny zdôrazňujú priestornosť prízemia. Zasklené steny a biele terasy pod presahom plochej strechy pocitovo stierajú hranice medzi interiérom a exteriérom. Členitý dom alebo skôr wellness vila terasovite zostupuje od kubusu na poschodí cez strešnú rovinu nad obývacou časťou k ramenám terás. Tam sa ponorí do geometricky rozvrhnutých vodných plôch polátria.

Stavba a materiály  

„Zakladali sme na pásoch. Začať sme však museli betónovou vaňou určenou pre vodné plochy. Chcel som, aby voda bola čo najbližšie k domu, splynula s jeho obrazom. Stavať sme začali, keď vypukla kríza. Ceny materiálov išli tak dole, že sa nám podarilo vybudovať dom za menej, ako sme predpokladali. Uvažoval som o murovaní z keramických tvárnic, ale kvôli ľahkosti konštrukcií som sa rozhodol pre dvojité porobetónové murivo. Stropy sú zo železobetónu, zasklené steny z trojskla osadeného do hliníkových rámov. Poter na podlahovom kúrení by o viac ako desať centimetrov zdvihol podlahu, tak som hľadal firmu, ktorá by urobila peknú a rovnú liatu podlahu. Našiel som partiu z Budapešti.

V piatich vrstvách po milimetroch päť dní postupne liali a brúsili živičné vrstvy. Mám rád surový vzhľad povrchov, ktorý strieda plochy bielej omietky. Na obklady v interiéri, ale aj na fasáde som vybral Renit,“ vymenoval architekt a dodal, že sfarbenie betónového povrchu im stálo za námahu. Na vonkajšej fasáde obklad priskrutkovali, vnútri domu stačilo na jednotlivé kusy lepidlo. Aj kozub sa ocitol pred stenou dekorovanou obkladom. Pôvodne sa mali spaliny z kozuba odvádzať prieduchom zakomponovaným do interiéru. Počas montáže sa rozhodli, že antikorový valec predsadený pred betónovým povrchom fasády bude vzhľadnejší a bezpečnejší.

„Tvorím rodinné domy formou konzultácií. Zbieram čo najviac informácií, obrázky z časopisov – nielen architektonických, pýtam sa na farebosť, pocity, skúsenosti, spomienky, rodinné zvyky, životosprávu. Pri zhmotnení domu mám tieto údaje na zreteli. Zozbierané informácie nevnímam ako predlohu k mojím návrhom, ale ako informácie o investorovi, jeho vkuse a požiadavkách.“

Autori projektu: Ing. arch. Zoltán Bartal, Ing. Kinga Bartal
Ateliér: GRAPHITE Komárno, www.graphite.sk, graphite@graphite.sk
Dodávatelia: kozubové kachle – Wodtke Fire sl, biobazén – Aquapond, schody a sklenené zábradlie
– Lexmed, dvere – Intertes

 


Text: Marína Ungerová
Foto: Dano Veselský
Zdroj: časopis Môj dom JAGA GROUP

Mohlo by vás tiež zaujímať:

Foto dňa

Jednopodlažný pasívny dom odkazuje na typické vidiecke osídlenia

Mojdom.sk  odporúča

Najnovšie príspevky