Ako to vyzerá, keď je záhrada inšpiráciou pre dom umelca

05.01.2017  |     

Dom sa desaťročiami a spôsobom života svojich obyvateľov tvaroval, až dozrel do podoby, v ktorej sa uvoľnene otvoril prízemím do záhrady za svojím chrbtom. Tá mu je zázemím, inšpiráciou, nasáva z nej energiu prírody. V dome sa žije v prítomnosti výtvarných diel, nábytku a doplnkov rôznych štýlov a pôvodu. Súlad veciam každodenným a výnimočným určil výtvarník, poetická duša a profesor na Katolíckej univerzite Ján Kudlička.

Čo znamená bývať na tomto mieste, usadiť sa na terase vysunutej pred celozasklenú zimnú záhradu v priamom dotyku so svahom viacvrstvovej záhrady, o tom hovorí domáci pán: „Som síce v meste, no naplno vnímam hory, blízkosť prírody, premeny záhrady v hrách svetla a farieb. Vo svojej tvorbe sa najviac zaoberám krajinou, obrazy záhrady v toku ročných období som premietol aj do svojich poetických textov.“

Výtvarník, ktorému rodný kraj prirástol k srdcu i štetcu, si nadlho nevedel predstaviť, že by sa vzdal svojho prostredia, pôdy po predkoch, stromov, ktoré sadil ešte jeho otec.

Mnohé z nich doteraz miestami splietajú svoje konáre so zeleňou, ktorá rokmi pribúdala do záhradných zákutí a kompozícií. Zeleň v záhrade pripodobenej parku vytvarovali ihličnany, listnáče a kroviny sadené podľa citu a výtvarného gusta Kudličkovcov. Ráz záhrady, odtiene zelenej a hnedej, rozmanitosť sivých tónov, bujnosť, mäkký, trávnato-machový koberec a rýdziky sa rodia a obnovujú z kyslej pôdy. Z takej tu vyrastajú lesy okolitých hôr a lúčne porasty, ktoré si pamätá tunajšia záhrada.

„Jej prírodný charakter sa prejavuje najmä na miestach, ktoré cielene počas jari nevykášam. Nekosený porast zakvitne zvončekmi, margarétami, púpavou, za skorej jari sa tu belie záľaha snežienok. Pokosený trávnik pristane júlovej záhrade.“

Keď priečelie záhradu neprezrádza

Mestská zástavba obklopuje rad rodinných domov. Múr z oravského sivého pieskovca s obdĺžnikovými priehľadmi oddeľuje dom od ruchu frekventovanej cesty. Priečelie stavby nesľubuje priveľa, a predsa tu vďaka parkovej výsadbe, množstvu zelene a spôsobu, akým sa dom otvára záhrade, zostáva mesto za hranicami bytia tých, ktorí tu žijú.

Návštevníka, ktorý sem prvý raz zavíta, prekvapia zákutia, záhyby, vrstvenia zelene, chodníčky a čistinky s kamennými plastikami. „Hmotný“ dom uvoľňuje svoj priestor smerom do svažitej záhrady; zasklená zimná záhrada je pokračovaním otvorenej dispozície prízemia. Stavba domu akoby si vydýchla cez drevenú terasu a vzápätí nabrala silu a voľnosť priamo zo záhrady. „Človek tak ako priečelie domu môže tvárou alebo oblečením klamať, pritom jeho vnútro a zázemie sú iné,“ poznamená výtvarník Kudlička.

Svetlo záhrady presvecuje interiér, rozoznieva farebnými vibráciami zasklené steny domu, vinie sa otvoreným obývacím priestorom, svetelné odkazy záhrady rozsýpa po jedálenskom stole, až sa napokon zlejú so svetlom ulice.

Modrá váza od výtvarníčky z Košíc inšpirovaná Mexikom susedí s nábytkom, ktorý vytvoril profesor Kudlička. 

Taký nečakaný altánok

Altánok, architektonický solitér, rozhľadňa do krajiny a do zátiší domáceho parku, miesto stíšenia, vábnička svetla a tieňa. Za jeho vzhľad môže túžba a predstavivosť pána Kudličku, architektonické majstrovstvo jeho dcéry Magdalény a zaťa, architekta Richarda Kalmára. Vplyv na podobu altánka mal aj mladší z rodu Kudličkovcov – Boris, známy najmä za našimi hranicami scénografickými dielami pre divadlá v Poľsku a Amerike. Všetky tie ľudské a záhradné vibrácie zhmotnil altánok podobný len sám sebe. Sedí sa v ňom ako v meditačnom stánku, myseľ sa uberá krajinou, dušu kolíše pokoj medzi ružomberskou zemou a nebom.

„Vybral som na altánok vyvýšené miesto. Zasklená pyramída vo vrchole strechy drevenej stavby nemala byť ani tak astrálnym prvkom ako oknom do neba.“ Na oblohu sa tu hľadí cez konáre. Načahujú sa ponad strechu, spolu s oblakmi kreslia pohyblivé obrazy.

„V podstreší sme nechceli svietiť elektrinou, preto kruhový kovový luster nesie sviečky. Presne pod ním sa kruh opakuje: kto sa pozrie do odrazu na sklenenom povrchu kruhového stola, ten nadobudne pocit, že hľadí do studne. Kruhy v strede altánka so štvorcovým pôdorysom možno vnímať symbolicky: štvorec symbolizuje človeka a kruh Boha.“ Ako slnko prechádza počas dňa ponad stavbu altánka, tak sa lamelami jeho stien obmieňajú obrazy krajiny, svetlo po vrstvách vykresľuje záhradné zjavenia. 

Keď dom plní súlad

Dom plní súlad umeleckých diel, nábytkových solitérov, historických artefaktov, spomienok na cesty svetom, odraz farebných premien záhrady. Cítiť tu tvorivú energiu. Hodiny hlbokými údermi oznamujú neskoré popoludnie, fotograf loví posledné zábery v odrazoch slnečného svetla. Vkročíme do zóny medzi jedálňou a obývačkou, obdivujeme modrú vázu z dielne košickej výtvarníčky, ktorá istý čas pobudla v Mexiku, pristúpime ku komode a rohovej skrinke, ktorých vzhľad čerpá zo štýlu art déco, a pritom ide o autorské kusy nábytku. Tie vznikli podľa návrhu maliara Kudličku.

Dozvieme sa: „Keď sa tu stoluje, nič neprekáža výhľadom do záhrady, vnímame jej atmosféru.“ Opakovanie motívu Madony uzrieme v niekoľkých kudličkovských dielach, neodoláme a dotýkame sa fialovozelenej keramiky a plastík na okenných parapetoch, ktorých hodnotu objavil pán Kudlička v obchodíkoch a bazároch. Vo svojom dome dal týmto vecičkám dôstojné miesto.

„S Jankom sme spolu vytvorili niekoľko interiérov. Vie zariadiť priestor tak, že sa zbierky umenia a nábytkové kusy celkom prirodzene dopĺňajú. Tu sa s výtvarnými dielami majiteľa domu zišli diela našich umelcov a umenie z ďalekých krajín. Historické, umelecké a spomienkové predmety sa v priestore domu jednotia v nových obrazoch,“ objasňuje schopnosti svojho kolegu a kamaráta architekt Peter Abonyi.

Ateliér pod strechou

„V lete žalúzie na strešných oknách odrazia horúce slnečné lúče. Nebýva tu viac ako 30 °C. Aj tu cítiť a vidieť záhradu,“ rozpráva maliar, kým pohľadom prechádzame po drevorezbách insitného oravského umelca Štefana Siváňa.

„Jeho ľudové rezbárstvo má silu, ktorá sa nezopakuje ďalších 100 rokov, podobne ako ani sila tvorby Ľudovíta Fullu, miestneho rodáka. Takíto dvaja géniovia žili na Orave a Liptove a ani o sebe nevedeli,“ filozofuje architekt Peter Abonyi pri drevorezbe povestného Siváňovho leva, ktorému jeho tvorca nepovedal inak ako „panský pes“. 


O niekoľko krokov majster zastane uprostred ateliéru: „Na cestách po Egypte som v káhirskom obchode so starožitnosťami kúpil za malé peniaze umelecky veľkú vec: indickú Madonu. Niečo z mojich diel vzniklo v Toronte v časoch, keď som sa inšpiroval indiánskym totemovým umením. Fotografie z New Yorku boli scénografickými pohľadom do výkladov. Tie sú už v archíve. Tu sú zas spomienkové zábery z čias našej spolupráce na filmových scénach s Eduardom Pontim, synom Sophie Loren.

V našej rodine máme za sebou silné umelecké a ľudské stretnutia doma aj v zahraničí. Priatelím sa s mnohými básnikmi, silnými osobnosťami. Tak vznikla aj publikácia Rosa Mystica. Poeti sa dívajú na svet a na umelecké diela inak ako kunsthistorici. Dávajú zo seba pocit, bez ovplyvnenia trendmi v interpretovaní umenia idú do slovných vyjadrení svojím vnútrom.“

K rodinným priateľom patria Mila Haugová, Juraj Kuniak, Ivan Laučík, Ľubo Feldek, Ján Zambor, Rudo Jurolek a iní. Ručná väzba kníh vychádza z japonskej tradície.

„Aj na našej terase vznikali texty inšpirované poetikou záhrady a farebných vnemov. Vtedy som maľoval textom,“ počúvame, sediac už v záhrade. Peter privonia k jablku, pozrie k zimnej záhrade: „Janko má obrovský, a pritom nezámerný vplyv na okolie. Inšpiroval veľa ľudí k tomu, aby si dali záležať na prostredí, v ktorom žijú.“ 

„Našu záhradu nám nenavrhol záhradný architekt ani sme si ju nedali urobiť na objednávku. Pôvodný ovocný sad vysadil môj otec na pozemku, ktorý naša rodina vlastní 2 storočia. Voľakedy tu boli lúky a polia, otcove pozemky v 50. rokoch vyvlastnil štát. Aby mu ostala táto parcela, musel postaviť dom a na vyše 1 000 metroch štvorcových vysadiť ovocný sad.

Otec bol vášnivý záhradkár, rástli tu slivky, čerešne, hrušky, ríbezľové kríky. Doteraz sa urodia voňavé jablká plnej chuti zo starej a dnes už zriedkavej odrody ’Matkino‘. Záhradu som 2 desaťročia pretváral, formoval, časom tu bude lapidárium. Takáto zbierka kamenných plastík, starožitností a artefaktov rastie postupne,“ ukazuje maliar na jednu z plastík na záhradnej vyvýšenine.

Niekde vynikne plastika pred zelenou stenou, inde potrebuje socha otvorený priestor, stáročná krstiteľnica, predtým odložená pod schodiskom kostola, si našla svoje miesto vedľa kmeňa slivky: „Konáre mal strom zosušené, tak som ich poodrezával. Snáď z toho, čo na kmeni ostalo, čosi porastie.“ 

Kto tu žije?

Prof. akad. maliar Ján Kudlička, ArtD., rodák z Ružomberka, študoval v ateliéri Ladislava Čemického, neskôr sa špecializoval na figurálnu kompozíciu a krajinomaľbu u Jána Želibského. Sám pôsobil ako profesor na VŠVU na Katedre úžitkového umenia II vo svojom rodisku, kde doposiaľ žije aj s rodinou. Ako maliar a pedagóg pôsobí na medzinárodnej scéne, vyučuje na Pedagogickej fakulte Katolíckej Univerzity v Ružomberku. Verí, že človek má tvorivosť v sebe. Vie, že túto danosť treba kultivovať, starať sa o jej naplnenie, sýtiť ju podnetmi. Svoju činorodú povahu odovzdáva umeniu, pedagogickej činnosti, svojej rodine a záhrade. 

TEXT: Marína Ungerová
FOTO: Miro Pochyba
PRODUKCIA: Mária Vrábelová
ZDROJ: časopis Tvorivé bývanie 5/2016

Mohlo by vás tiež zaujímať:

Foto dňa

Fascinujúca prístavba plní všetky želania majiteľov

Mojdom.sk  odporúča

Najnovšie príspevky