Do dvojizbového domu v Stupave sa mladá rodina zmestila so všetkým, čo treba

26.06.2017  |     

Idete si slovenskou dedinou a ani ich špeciálne nevnímate. Domy, aké sa stavali v 50. a 60. rokoch. Ešte je ich mnoho takých. Ohodené brizolitom blýskajú kúskami sľudy, ich čelné fasády sa hrdia oknami lemovanými „kachličkovými“ šambránami. V Stupave si jeden z tohto typu domčekov pretvorili na svoj domov šperkárka a sochár – Jana a Peter Machatovci.

Peter a Jana žili ešte pred dvomi desaťročiami v paneláku v bratislavskom Lamači. Mali závideniahodný výhľad na blízky lesík, príjemne zariadený byt, a predsa sa im málilo. Vtedy čakali svoje prvé dieťa. Peter sa viac ako sochárčeniu venoval reštaurovaniu historického nábytku a Jana odovzdávala svoje prežívanie materskej dvojjedinosti do tvorby autorského šperku. Pod jej rukami a pod vplyvom materstva sa rodili dielka o krehkosti a sile ľudského bytia pred narodením.

Do Stupavy

Záhoráci si len tak hocikoho medzi seba nevpustia. Dosť veľkomešťanov si našlo nový domov v mestečkách a dedinkách okolo Bratislavy, menej z nich však zapadlo do pôvodných susedských vzťahov. Machatovci už mali v Stupave svoj rodinný predvoj a časom sa stali súčasťou miestneho koloritu. Život za Bratislavou ich baví, no keď sa ich človek opýta na dôvody, prečo si na bývanie vybrali tieto končiny, veci sú oveľa jednoduchšie, akoby sa romantikom zdalo.

Obaja potrebovali nielen bývanie a vidiecky vzduch pre svojich potomkov, no aj podstatne viac miesta na prácu, na vlastný ateliér. Ich tvorivý proces totiž nie vždy vonia, ba často je aj hlučný. Frézovanie, buchot reštaurátorským náčiním šperkárov, chemické výpary a sústredenie sa na vlastné postupy, ktoré sú iné pre Petra a iné pre Janu, sú pravou príčinou ich sťahovania.

Ateliér verzus dom

Dodnes sa niektoré návštevy vypytujú, prečo ateliér alebo skôr dielňu priamo neprepojili s domom. „Aj teraz by sme to tak spravili. Nie je jednoduché žiť a pracovať v jednom priestore, miešať prácu s oddychom, rodinou. Malá medzera medzi domom a ateliérom nie je len fyzická, ale aj mentálna. Keď je všetko toto aspoň meter od seba vzdialené a oddelené od nášho domu, tak sa ráno nemusím cítiť doma ako v práci,“ vysvetľuje Peter pri šálkach dvoch druhov kávy.

Jana zas pripomenie, že práve pre skúsenosť a rešpekt k dobovému či vyslovene dizajnovému nábytku sa celý ich dom zariaďoval povrchmi, ktoré sa dobre znášajú s deťmi a nenáročnou údržbou. Napríklad taký plast na pracovnej doske kuchynskej linky vydrží aj 160 °C, nábytok, ktorý majú, je voľne použiteľný, neobmedzuje sa na jednu miestnosť a je aj ľahko vymeniteľný. Nízkonákladové podlahy si tu odžili svoje a teraz sa možno Machatovci pustia do ich výmeny za fajnovejšie drevené. Veď ich dom je stále v pohybe a večne trvajúcom procese premien, ktoré prichádzajú s potrebami rodiny.

Život v „unizóne“

Keď sa sem sťahovali, energie nazvyš nebolo, a tak aj napriek radám skamarátených architektov upustili od veľkorysého posúvania vonkajšieho múru smerom do záhrady. „Získali by sme viac ako meter priestoru. Viem si predstaviť, že dispozícia domčeka by sa oveľa ľahšie prispôsobila pohodlnejšiemu bývaniu, na stene by nám možno teraz visela veľkorozmerná plazma, schodiskom by sa komfortne vystupovalo do podkrovia a kuchyňo-obývačka by nabrala na objeme,“ priznáva Jana, kým si pochutnávame na závine z piškótového cesta.

„Tento typ domu pod pyramídovitými strechami sa v 50. rokoch staval v dvoch verziách: jedna na pôdoryse 9,5 × 9,5 m a druhá na ploche 11 × 11 m v strede s chodbou. Domy mali priechodné kuchyne a dve predné izby orientované na uličnú fasádu. Nám chýbali financie a mne aj vôľa pustiť sa do radikálnej prestavby. Najprv som si kreslil dispozície po svojom, mal som predstavu, že sa sem vprace toho oveľa viac, až ma napokon uzemnil realitou rozmerov kuchynskej linky a priechodnosti miestnosťami náš kamarát, architekt Robo Weidlich. On napokon navrhol celú dispozíciu, ktorú sme až po čase rozšírili o terasovitý vstup do domu. Časť terasy sme zasklili a máme v nej predsieň vrátane príjemného prekrytia terasy aj počas chladnejšieho obdobia,“ hovorí Peter, kým sa už rozhliadam po obrázkoch, ktoré plnia stenu nad jedálenským stolom a vinú sa jej plochou až k oknu nad pohovkou.

Peter postrehol zmenu môjho záujmu. „Netreba veľa priestoru na bývanie, oveľa viac si ho vyžadujú naše záujmy, veci... Ak sa tvrdí, že bývanie má nočnú a dennú zónu, tak u nás ide o fúziu zón bývania a ‚rároženia‛. Naše rárohy skladujeme po celom dome tak, aby boli na dosah podľa okolností, a pokúšame sa o to, aby veľmi nezavadzali. Sama uvidíš, že zóna rároh zaberá polovicu nášho bývania. Veď len napríklad na odloženie dvoch bicyklov treba rovnaký priestor ako na jednu posteľ.“ Jana sa smeje. „My tu nijakú zónu nemáme, žijeme v unizóne.“

Steny žijú obrázkami

„Trebárs také ikeácke zariadenie neprebije svojím vzhľadom obrázkovú stenu,“ hovorí Jana, keď vstávame od jedálenského stola. Na striedačku venujeme zopár slov niekoľkým obrázkom. Peter pritom dokazuje, že v tomto prípade ide o pokračovanie dobrého zvyku.

„Tradícia zdobenia stien umením poznačila už od biedermayerovských čias väčšinu meštianskych domov od Budapešti cez Prešporok až po Viedeň. Minimalizmus je krásny, ale nie vždy dotiahnutý k poľudšteniu. Napätie plôch, stien, svetla a tieňa má fungovať. Ak však ľudia pri stavbe minimalisticky koncipovaných domov šetria na materiáloch, oklamú plochy, proporcie, efekt sa stratí a zostane len prázdnota. Obrázky podržia steny, počlovečia domov. Ľudia akoby zabudli na starý fór s obrazmi na stenách. Keď boli naše steny novoomietnuté, vtedy sme na ne dva roky nič nezavesili. Len čo sa zatĺkol prvý klinec, už to šlo. Obrázky pribúdali jedna radosť. Máme radi menšie diela. Väčšinou sú do týchto veľkostí vyhotovené grafiky. Tých tu máme najviac. Obrázky sú od výtvarníkov, ktorých poznáme – Kolenčíkovci, Klíma, Piaček, Sýkora, Cepková, Masaryková... aj naše vlastné.“

Náš byt v Lamači mal plochu 74 m2 aj s balkónom. Tu máme viac ako 104 m2.

Autorský šperk môže visieť v rámiku na stene. Je výtvarným dielom, ktoré sa len občas dostane na verejnosť, a tu zdobí stenu spolu s ostatnými dielami. Ostatné šperky, ktoré Machatovci práve chystajú na jednu zo svojich výstav, priplávajú ku mne v komode na kolieskach. Vysúvam jednu zásuvku po druhej, teším sa pohľadom na etapy zo života Jany a Petra, ktoré sa originálnym spôsobom (kópiami z obrázkov z rodinného albumu)prelínajú šperkami.

Z autorskej dielne machmach sú aj šperky z obdobia, keď Peter premietal do tvorby myšlienku na Pietu alebo sa v malom zaoberal rekonštrukciami; inde skenoval formy na perníky, aby ich vkomponoval do svojich šperkov; potom mal obdobie, v ktorom sa „malou“ detailnou tvorbou šperku priznával k veľkému sochárstvu. Jankine obrúčky, na pohľad čistého nenápadného tvaru, sa odrazu otvárajú ako šifrovacie artefakty, odhaľujú vpísané tajomstvá. Ich vonkajšia forma tají svoju rozoberateľnosť – prekvapuje.

Potom užasnem nad variáciou panelákovej témy s dekorom, aký sa používal na modrotlač. „Šperk má pre mňa čaro detailu,“ hovorí Peter. Detaily majú svoje dôstojné miesto aj v dome Machatovcov. Ich rodina považuje svoj dom za príbytok na každodenné žitie.

V podkroví nedávno pribudli police. Tie okolo výstupu zo schodiskového ramena. Upevnili skrutkami do podlahy, takže sú súčasne aj zábradlím.

text: Marína Ungerová
foto: Miro Pochyba
produkcia: Mária Vrábelová
zdroj: časopis Tvorivé bývanie 2/2017

Mohlo by vás tiež zaujímať:

Foto dňa

Fascinujúca prístavba plní všetky želania majiteľov

Mojdom.sk  odporúča

Najnovšie knihy a časopisy

Najnovšie príspevky