Povrchová úprava stien v interiéri

Úprava interiérových stien zahŕňa veľké množstvo možností, ktoré by však mali okrem estetickej funkcie chrániť aj pred mechanickým poškodením. Konečná povrchová úprava stien môže mať aj ďalšie funkcie, ktoré môžu ovplyvniť vlastnosti vnútornej steny; patria k nim akustická, tepelnoizolačná, požiarna, fungicídna alebo antistatická funkcia. 
 

Omietkové záležitosti

236223

Omietka patrí k základným povrchovým úpravám stien interiérov. Na vnútorné omietky sa síce nekladú také vysoké nároky ako na vonkajšie, musia však tiež spĺňať určité požiadavky. Omietka by mala vyrovnať nerovnosti muriva, esteticky zhodnotiť jeho vzhľad a chrániť pred mechanickým poškodením. Dôraz sa kladie tiež na zachovanie difúznych vlastností. Omietky vytvárajú na konštrukcii súvislú vrstvu v hrúbke 1 až 3 cm. Aby sa dosiahol kvalitný výsledok, odporúča sa používať certifikované materiály. Môžu sa aplikovať na rôzne druhy tehlového, kamenného i zmiešaného muriva, na betón, pórobetón, sendvičové panely, drevotrieskové tvarovky a iné stavebné materiály. Kvalita omietky závisí od kvality jednotlivých vrstiev, z ktorých sa omietka skladá, a od dodržania technologického postupu stanoveného výrobcom zvoleného typu omietky alebo celého systému. Keď sa hovorí o vrstvách, väčšinou sa omietka skladá z troch častí: prednástreku, jadra a štuky. Podkladovú vrstvu pre jadro alebo prednástrek tvorí postreková malta, ktorá má byť dostatočne riedka, aby vnikla do všetkých škár a vyrovnala nerovnosti podkladu. Ešte pred začatím omietania a nanesením prvej vrstvy treba plochy povrchov konštrukcie dôkladne očistiť od prachu a nečistôt. Jadro sa potom nanáša na upravený podklad omietky a jeho kvalita do veľkej miery ovplyvňuje kvalitu celej omietky. Nanáša v niekoľkých vrstvách, z ktorých každá musí najprv vyzrieť – až potom sa môže nanášať ďalšia. Povrch poslednej vrstvy jadra musí byť v celej ploche rovinný. Jadrovou omietkou sa vypĺňajú nerovnosti podkladu maximálne do hĺbky 5 cm. Štuková vrstva omietky tvorí poslednú vrstvu. Pri konečnej úprave sa maľuje alebo iným spôsobom upravuje. Po celej ploche musí byť rovnako hrubá, pretože každá nerovnosť by bola viditeľná. Konečná hrúbka štukovej vrstvy omietky je 2 až 2,5 mm. 
 

Výber z omietok

236224

Najbežnejšou omietkou je dvojvrstvová štuková vápenná omietka. Štruktúra jej povrchu závisí od zrnitosti jadra omietkoviny, ktoré sa zhotovuje z hrubej vápenno-cementovej malty s hrúbkou 1,5 až 2 cm. Vrchná štuková vrstva je z jemnej vápennej malty. Nanáša sa v minimálnej vrstve 2 až 4 mm. Je to vhodný podklad pod maľovku alebo tapety a tiež sa hodí do miestností s prechodne vlhkým ovzduším, ako sú priestory kúpeľní alebo kuchýň. Vyšším štandardom je hladená sadrová omietka, ktorej jadro má hrúbku 1,5 cm. Vrchná vrstva má hrúbku 5 mm a skladá sa z vody, vápna a sadry. Je vhodné, ak sa stena najprv impregnuje penetračným náterom a potom sa na ňu nanesie sadrová omietka a maľba. Aby bola plocha dokonale rovná, uhladíme ju kovovým hladidlom. Sadrová omietka s veľmi jemnou štruktúrou povrchu pôsobí príjemne a navyše je aktívnym materiálom, ktorý umožňuje stenám dýchať, a tým reguluje klímu v miestnosti (pozor na fajčenie – sadrová omietka absorbuje cigaretový dym, čím trvalo zosivie a zapácha po dyme). V závislosti od typu sa používa na celoplošné stierkovanie stropov a stien a na omietanie betónových panelov či murovaných stien ako podklad na maliarske a tapetárske práce. Tiež sa využíva na sanáciu trhlín, dier a škár. Na celoplošné stierkovanie sa nanáša v hrúbke 1 až 2 mm – roztiera sa oceľovými stierkami.
 

{R1}

Štruktúrovaná omietka je protiklad hladenej sadrovej omietky. Aj keď sa uplatňuje najmä ako vonkajšia omietka, možno ju použiť aj v interiéri. Zhotovuje sa z prifarbenej omietkovej zmesi vo finálnej farbe omietky. Vďaka svojej plasticite sa odporúča na zdôraznenie určitej steny alebo stavebného prvku, napríklad kozuba, a nie na všetky steny interiéru. Viacej sa ňu usadzuje prach.  Na trhu je aj bioaktívna vápenná štuková omietka s prímesami špeciálne vybratých kryštálov a polodrahokamov, ktoré vytvárajú fyzikálne pole podobné poľu hornín v jaskyniach využívaných na speleoterapeutickú liečbu. Majú silný povzbudzujúci účinok na imunitný systém človeka a centrálny nervový systém detí s ľahkým poškodením mozgu.  Z dekoračného hľadiska je zaujímavá bavlnená omietka. Bavlna ako základný materiál bavlnených omietok ponúka veľký rozsah štruktúr od jemných až po vzhľadovo neopracované. Do základného materiálu omietok sa pridávajú zafarbené viskózové vlákna – tak vznikajú omietky mramorované, s farebnými akcentmi alebo aj rovnomerným zafarbením. Na vytvorenie mimoriadnych estetických efektov sa využívajú aj vlákna zafarbeného polyesteru, sľudy, granitu, perlete. Bavlnené omietky a omietky s viskózovými vláknami sa nehodia do zavlhnutých priestorov, kde by sa darilo plesniam a hubám. Na zvýšenie nedostatočného tepelného odporu muriva, napríklad na omietanie nevykurovaných schodísk, sa používajú vnútorné tepelnoizolačné alebo tiež nazývané perlitové omietky.
 

Obkladové záležitosti

236226

Obkladanie stien zvyšuje mechanickú odolnosť povrchu stien, odolnosť proti vlhkosti, ale aj tepelnú či zvukovú izoláciu. Pomocou vnútorných obkladov možno vytvoriť moderný interiér zodpovedajúci vysokým estetickým a technickým nárokom. Mnohé obkladové materiály používané v exteriéri sa využívajú dnes aj na obklady v interiéroch. Najčastejšie sa stretávame s obkladmi stien na báze dreva, kameňa a keramiky.
Obklady z dreva sa využívajú vďaka priaznivému pôsobeniu na psychiku človeka, svojej farbe, štruktúre a vôni. Na montované obklady stien a stropov sa používajú drevené dosky (fošne, hranoly, hranolky) z masívu alebo tiež dosky a iné prvky vyrábané priemyselným spracovaním drevín.  Ide o:
• dosky z prírodného dreva,
• vrstvené dyhové drevo
• preglejkové dosky,
• dosky z orientovaných triesok (OSB),
• trieskové dosky spojené živicou alebo cementom,
• vláknité dosky,
• oplášťované konštrukčné dosky s rámom (voštinové dosky),
• korkové dosky.
Na obklady stien z masívu sa najčastejšie používa smrek, borovica, smrekovec, jedľa, lipa, breza, dub. Z tropických drevín sa často používa tík.
Prírodný kameň sa v interiéri vníma ako dekoračný prvok. Ide o materiál, ktorý podčiarkuje luxus a zvýrazňuje estetiku priestoru. Medzi najbežnejšie používané druhy kameňa patrí mramor a žula. Na obkladanie sa používa aj pieskovec, travertín, vápenec, bridlica, syenit a rozličné druhy lomového kameňa. Kameň má veľkú hmotnosť, preto sa na obklady používajú tenké dosky v rôznych hrúbkach v závislosti od druhu. Pri žulách a mramoroch sa dajú robiť tenkostenné obklady s hrúbkou asi jeden centimeter, štandardne sa však robia obklady dva až tri centimetre hrubé. Tenkostenné kamenné obklady majú obmedzené formáty, najčastejšie s rozmermi 30 × 30 cm, pri žule aj 40 × 40 cm. Hrubšie obklady je možné získať aj vo väčších formátoch podľa konkrétny požiadaviek. Pri prírodných kameňoch treba počítať s nasiakavosťou. Ak vo vlhkých priestoroch zvlhnú, trocha stmavnú, a svoju podobu znova nadobudnú, keď sa voda odparí.
Betónové obklady sú svojím charakteristickým, veľmi prirodzeným povrchom a sfarbením prakticky nerozoznateľné od prírodného kameňa. Aj na vytvorenie dojmu starého vidieckeho tehlového muriva môžeme použiť betónový obklad. Dlaždice sa vyrábajú zo zmesi kvalitných kremičitých pieskov, bieleho alebo sivého cementu najvyššej triedy či betónu, ktorý sa po celom priereze farbí špeciálnymi pigmentmi. Vďaka hrúbke len 1,5 až 2,5 cm sa dajú použiť univerzálne. Výhodnými vlastnosťami sú stála farebnosť, veľká pevnosť, odolnosť proti oteru, nenasiakavosť, paropriepustnosť a nízka hmotnosť. V ostatnom čase sa čoraz častejšie využívajú aj v bytových interiéroch.