Zostavujeme domácu aparatúru na počúvanie

CD prehrávač

Najprv sa musíme rozhodnúť, či chceme prehrávač so zásuvkou na jeden alebo viacero diskov (teda menič). Prístrojov s jednoduchou zásuvkou je nepomerne viac a majú väčšinou kvalitnejšiu konštrukciu než menič za rovnakú cenu. To je pochopiteľné, pretože disky meniace mechanizmus zvyšujú náklady na výrobu. Meniče sú pohodlné na obsluhu, pretože kvôli výmene CD nemusíme vstávať z kresla. Je v nich však viac pohyblivých častí, a preto sú potenciálne poruchovejšie. Karuselové meniče majú priestor na 3 až 5 diskov, megameniče (skôr jukeboxy) ich obsiahnu až tristo, teda asi väčšinu tých, čo budeme mať. Počet funkcií nemusí byť pri výbere kritériom, pretože, ruku na srdce, koľko funkcií prehrávača aktívne používate? Ja veľa nie. Základná, povinná a nikdy nechýbajúca výbava zahŕňa spustenie a zastavenie prehrávania, preskakovanie skladieb v oboch smeroch , obojsmerný rýchloposunskladieb a pauzu. Väčšinou sa k tomu pridáva možnosť programovať poradie alebo aspoň program dvadsiatich skladieb a opakovanie prehrávania jednej skladby či celého disku (repeat one, repeat all). Za ďalší stupeň možno považovať náhodný výber skladieb (random, shuffle) a podľa mňa nezmyselné opakovanie vybraného úseku (A – B repeat).

Pokiaľ chceme nahrávať na kazetový magnetofón, bude sa nám hodiť vyhľadávanie najhlasitejšieho miesta na disku (peak search), podľa ktorého nastavíme záznamovú úroveň alebo šikovné rozdelenie skladieb tak, aby čo najefektívnejšie zaplnili dĺžku strán kazety. Príjemná je schopnosť prečítať a zobraziť textové informácie z CD. Pokiaľ prehrávame takto vybavený disk (na trhu ich však zatiaľ nie je mnoho), zobrazí sa na displeji názov albumu, prehrávanej skladby a interpreta. Dôležitejšie je vybavenie výstupmi. Bezpodmienečný je analógový linkový výstup (dva konektory cinch). Je takmer jedno, či bude fixný, alebo variabilný. Pri fixnom nemožno meniť jeho hlasitosť, pri variabilnom táto možnosť je. Z audiofilného hľadiska je zvukovo čistejšie fixné riešenie, ale zo skúsenosti viem, že mnohé zvukovo špičkové prístroje majú výstupy variabilné a nie je v tom problém. Pokiaľ máte (alebo budete mať) minidiskový rekordér, potrebujete digitálny optický výstup (konektor toslink). Rovnaký konektor môžeme použiť aj pre CD rekordér (napaľovačku hudobných CD).

Niektoré CD prehrávače majú koaxiálny digitálny elektrický výstup SPDIF (konektor cinch), ktorý možno použiť pre väčšinu CD rekordérov a niektoré stolné minidisky. Záleží, pochopiteľne, na tom, aké vstupy má zariadenie, ktoré chceme pripojiť (druh prepojenia sa musí pri oboch prístrojoch zhodovať). Na zadných paneloch sa občas stretneme s konektormi systémovej dátovej zbernice – pokiaľ nimi pripojíme ďalšie komponenty rovnakého výrobcu, možno ich ovládať jedným ovládačom. Nakoniec som si nechal slúchadlový výstup. Pozor predovšetkým na to, akým spôsobom sa reguluje jeho hlasitosť. Optimálny je otočný ovládač v jeho blízkosti, naopak, problematická je spoločná elektronická regulácia s variabilným linkovým výstupom. Za výborné stroje považujem Denon DCD-485, Arcam FMJ-CD33 alebo CD menič na 301 diskov Pioneer PD-F1009, do našej referenčnej aparatúry nominujem Rotel RCD-02.

Rozhlasový prijímač

Rozhlasové vysielanie je veľmi ľahkou cestou k počúvaniu veľkého množstva rôznej hudby. Technická kvalita vysielania je síce do určitej miery obmedzená, ale s dobrým vybavením naše uši väčšinou neurazí. Aj keď je rádio veľmi starou záležitosťou, i v súčasnosti ponúka veľmi slušný ovládací komfort. Správny tuner by mal mať dostatok pamäťových miest, do ktorých si uložíme obľúbené stanice. V našich podmienkach bohato postačia tri desiatky na VKV a desať až pätnásť miest na stredné a dlhé vlny. Prístroj by mal disponovať RDS, vďaka ktorému sa v priebehu reprodukcie zobrazujú názvy staníc na displeji. Tým sa však možnosti služby Radio Data System zďaleka nekončia. Na displeji sa môžu zobrazovať i názvy práve hraných piesní, dopravné informácie a iné textové správy redakcie. Stanice môžete vyhľadávať podľa programovej náplne (spravodajstvo, hudba, šport…), na displeji môžete zobraziť presný čas… Možností je mnoho, záleží na vybavení konkrétneho prístroja a, bohužiaľ, i na vysielaní staníc (a na tom to u nás väčšinou stroskotáva). Nezabudnite, že obrovský vplyv na kvalitu príjmu má pripojená anténa. Kus drôtu z príslušenstva je určený iba na núdzové overenie funkčnosti prístroja, kvalitný dipól či spoločná domová anténa je oveľa lepšia. Medzi kvalitné tunery patria modely značiek Sony a Denon, napríklad Denon TU-1500RD.

Zosilňovač

Zosilňovač je vlastne centrála každej zvukovej zostavy– smerujú doň signály zo všetkých prehrávačov, ním vyberáte, ktorý z nich budete počúvať, on zosilňuje signál na potrebnú úroveň a posiela ho do reprosústavy. Asi prvá vlastnosť zosilňovača, ktorú každý preskúma, je jeho výkon. Nie že by nebol dôležitý, ale určite by nemal byť kritériom pri výbere, pretože v bežnej miestnosti, kde počúvame, stačí na hlasný dynamický posluchzosilňovač s výkonom 40 až 50 W (pri niektorých špičkových elektrónkových modeloch stačí výkon okolo 20 W, ale to už je úplne iná liga). Nebudem vás zaťažovať optimálnymi hodnotami technických údajov, pretože testy preukázali, že hociktoré zariadenie, na ktorom sa namerali nízke hodnoty , hrajú oveľa lepšie než stroje s dokonalými elektrickými vlastnosťami. Preto berme hodnoty o skreslení, odstupe rušivých a im podobných signálov s rezervou.

Čo by mal správny zosilňovač obsahovať? Dostatok vstupov a výstupov, ale záleží len na nás, koľko ich využijeme. Nechcem provokovať mravoučnými poznámkami, ale v tomto prípade sa vyplatí dvakrát zmerať a potom už len šikovne jedenkrát vybrať. Lepšie je, ak bude niektorý z konektorov neobsadený, ako by mal chýbať. Pokiaľ chceme častejšie nahrávať na kazetu, hodí sa takzvaný record out selector, teda samostatný výber vstupu, z ktorého chceme nahrávať. V praxi funguje tak, že napríklad z CD prehrávača nahrávame na kazetu a zároveň počúvame rádio. Pri zosilňovačoch bez tejto voľby môžeme v priebehu nahrávania počúvať iba to, čo zaznamenávame. Väčšina zosilňovačov disponuje i regulátorom basov a výšok, fyziologickou korekciou zvuku na nočné počúvanie (loudness) a predovšetkým (a to je naozaj dôležité) tlačidlom, ktorým všetky tieto funkcie úplne odpojíme (source direct, pure direct), čo zvuku veľmi prospeje. Pokiaľ budete chcieť pripojiť gramofón, presvedčte sa, či zosilňovač má korekčný predzosilňovač RILA (a s ktorým druhom prenosiek– MM/MC– spolupracuje, musia byť rovnaké ako tá, ktorú má gramofón, niektoré zosilňovače vedia oboje). Pri počúvaní gramofónu je vhodný subsonický filter, ktorý odfiltruje extrémne nízke frekvencie, vznikajúce napríklad prenosom krokov či iného chvenia cez prenosku a ochráni tak basové reproduktory pred poškodením. Pozornosť venujte aj terminálom na pripojenie reprosústavy. Maličké perové svorky patria iba na zosilňovače najnižšej kategórie, tie lepšie by mali mať závitové svorky, do ktorých by sa mal bez problémov zmestiť kábel s priemerom 4 mm a najlepšie i banániky.

Pri výbere zosilňovača a reprosústav dávajte pozor na veličinu, ktorá sa nazýva impedancia. Zosilňovač si musí vedieť poradiť s impedanciou reprosústav, ktoré k nemu chcete pripojiť. Tieto informácie sa uvádzajú na zadných stranách prístrojov a ich manuálov. Za výborné považujem zosilňovače Denon PMA-255 a Yamaha AX-892. Do našej zostavy som vybral NAD C-372.

Reprosústava

Jednoznačne najdôležitejším článkom zvukového zariadenia je reprosústava, ktorá má najťažšiu úlohu – transformovať elektrický signál na zvuk. Na reprosústave sa nevyplatí šetriť, všeobecne platí, že za reprosústavu by ste mali zaplatiť rovnakú sumu ako za zvyšok aparatúry. Voľba veľmi závisí od vášho hudobného vkusu a žánru, ktorý počúvate. Obľúbená premisa, že trojpásmové reprosústavy sú lepšie než dvojpásmové, je absolútny nezmysel. Obzvlášť v nižšej cenovej kategórii je lepšie zvoliť dvojpásmové sústavy (za rovnakú cenu je menej reproduktorov – ale o to kvalitnejších). Tu však záleží práve na vkuse a hudobnom žánre – pokiaľ chceme počúvať hardrock či techno pri hlasitosti, aká je na koncertoch, je veľká trojpásmová reprosútava nutnosťou, v ostatných prípadoch by som skôr tvrdil opak.

Ozvučnica, teda debna, v ktorej sú reproduktory, by mala byť pevná, na poklopanie by nemala akusticky reagovať (t. j. znieť). Čím sú jej steny masívnejšie, tím lepšie. Dôležitá je otázka vyústenia basreflexového otvoru. Basreflex je rúrka z určitého materiálu s presne vypočítanými parametrami, ktorá podporuje účinok basového meniča. Pokiaľ chcete reprosústavu umiestniť do police či regálu blízko k stene, musí basreflex vyústiť na čelnú stenu – ak by vyústil dozadu, hral by do steny a jeho efekt by sa potláčal. Pokiaľ však reprosústavu umiestnite do priestoru, na umiestnení basreflexu príliš nezáleží.

Poslednú poznámku mám k prípojným terminálom. Rovnako ako pri zosilňovači platí, že svorky na závit (schopné prispôsobiť sa hrubším káblom alebo banánikom) sú oveľa lepšie než perové konektory. Rozdiel však býva aj v ich počte. Potrebným minimom je jeden pár na každej sústave. Ten umožňuje klasické single-wire pripojenie (jedným káblom) k zosilňovaču. Pokiaľ si však chcete so zapojením trochu zaexperimentovať, potrebujete na každej sústave dva páry svoriek (jeden pár pre výškový reproduktor, druhý pre stredné a nízke kmitočty).

Okrem klasického zapojenia tak môžete skúsiť bi-wiring alebo bi-amping. Bi-wiring spočíva vo vedení signálu z jedného zosilňovača dvoma káblami. Na bi-amping potrebujete zosilňovače dva – jeden bude poháňať výškové, druhý basové reproduktory. Obe zapojenia sa, pochopiteľne, pozitívne prejavia na zvukovom prejave aparatúry. Do akej miery? To závisí na konkrétnom zariadení. Za vynikajúci považujem Mordaunt-Short MS902 a Elac BS 204.2 JET. Do našej výberovej aparatúry nominujem Sonus faber Concerto Home.