Kamenný dom v susedstve vodného hradu
Prirodzene krivé steny a podhľady. Čo sa nemuselo, to sa nevyrovnávalo, a predsa v starej usadlosti zavládla rovnováha medzi stáročným domom a súčasným sporo zariadeným interiérom.
{R1}
Pokora. Chúďa toľkokrát omieľané. Pokorní sú architekti, umelci, dokonca počuť aj o pokore manažérov a najvyšších činiteľov. Pokora sa stala znakom dôveryhodnosti. Že by sme všeobecne dospeli do duševného stavu, ktorý nás núti uznať vlastné nedostatky a nedokonalosť? Možno áno a možno ide len o návykový rečnícky manéver. Ťažko s istotou určíme nadčasovosť morálnych zásad alebo estetických princípov súčasnosti. Omnoho ľahšie vnímame krásu a zmysel toho, čo vytvorili generácie pred nami. Vzácnou je ľudská pokora a odhodlanie nasmerované k záchrane architektonických pamiatok. Niekedy stačí len rozhodnutie nestavať na zelenej lúke, ale poobzerať sa po chátrajúcich námestíčkach mimo výstavných veľkomestských centier. Vekmi preverená zručnosť starých majstrov a fortieľ neraz neznámych staviteľov si zaslúžia našu pozornosť.
Nejednému barokovému či renesančnému meštianskemu domu odzvonilo len preto, že sa nenašli prostriedky alebo primeraný spôsob, ako ho zachrániť. Neobývaný a potom neobývateľný objekt! Niekedy sa zmení na ruinu len zhodou nepriaznivých okolností, inokedy cielene – len, aby sa do historickej zástavby vkliesnila rozmernejšia novostavba bez náznaku pokory. Pravdu povediac, musí to byť človek nadšený, aby bol ochotný investovať námahu, financie a čas do „stariny“. Odvaha však nechýbala novým majiteľom domu s prízemím a pivnicou z konca stredoveku. Nemohli predvídať, čo všetko sa môže počas obnovy pamiatkovo chránenej usadlosti prihodiť. Novému pánovi domu však ktosi poradil, že najlepšie sa o prestavbe dohodne v miestnej krčme. Zašiel teda medzi miestnych, zmienil sa o kúpe a nevyhnutných úpravách: „Zafungovalo to. Vedeli, kto čo robí a ako to robí. Ak niečo nedotiahli, vybavili si to večer v krčme medzi sebou. Na tunajších remeselníkov a ich samokontrolu sa nemôžem sťažovať.“
Mimo času
Kamennému domu, ktorý sa od konca 15. storočia rozrastal a menil, pribudlo v 17.storočí poschodie. V ňom si súčasný majiteľ zariadil ateliér, galériu, obytné miestnosti, kúpeľňu, fotokomoru, pracovňu. Nezabudol na oddychové zákutia. V každej miestnosti vytvoril nevnucujúce sa kompozície nábytku, fotografií a svietidiel. Žije si tu pod nízkym stropom, za múrmi hrubšími ako jeden meter, kráča po pôvodných palubovkách, prechádza dverami zo začiatku minulého storočia. Pre ne vtedy vyhotovili nové zárubne a tie vsadili do zvyškov renesančných predchodkýň. Dvojnásobne orámované dvere nie sú celkom tichými spoločníkmi a ani dlážka nie je mlčanlivá, ale ich zvukomaľba patrí k atmosfére zašlých čias. Domáci vyhradili časť prízemia letnej kaviarni. Hlbšie vo vnútri domu vytvorili priestor priestrannej kuchyni.
Hneď vedľa nej sa kúpeľňa s toaletou rozložila na dvakrát takej veľkej ploche, ako si mohla dovoliť kúpeľňa na poschodí. Oblúky a tiene stáročných klenieb prízemia vstupujú do priestoru o to dôstojnejšie, o čo menej sa interiér jednotlivých miestností zaťažil nábytkom. Ku komfortu prípravy jedál celkom postačila jednoduchá otvorená kuchynská linka so zabudovaným keramickým umývadlom a voľne stojaci sporák. Opodiaľ, v podobne triezvom štýle, im stolár na objednávku vyhotovil jedálenský stôl. Ateliér na poschodí sa príležitostne mení na obývačku. Priam asketicky tu pôsobí jediná nábytková starožitnosť – almara po babičke. Netradične umiestnené výtvarné dielo na šikmine, pod ktorou sa z prízemia dvíha schodisko, je pozornosťou veľaváženého českého výtvarníka pána Richarda Konvičku. Masívnu stavbu na poschodí vizuálne odľahčujú a so súčasnosťou spájajú kreslá a poličky s rúrkovou kovovou kostrou. K odhmotneniu priestoru prispela ľahkosť moderného nábytku, poetika čierno-bielych fotografií, biely náter stien i podláh, moderné svietidlá, náznaky technoštýlu.
Odkiaľ iní utiekli
Ústecký kraj, litoměřický okres. Budyně nad Ohří k sebe prilákala spoločensky založeného Pražana, umeleckého fotografa. Pred tromi rokmi sa nadobro usadil v severočeskom mestečku s vidieckou atmosférou. Dobrovoľne sa vysťahoval z ruchu veľkomesta do starého meštianskeho domu s barokovou sýpkou v záhrade. Cez kovovú bráničku v múre na konci pozemku sa prechádza do areálu vodného hradu. Ten sa od prestavby v 16. storočí viac ponáša na renesančný zámok ako na hrad. Pohľad zo záhrady na dom s romanticky navrstvenými prístavbami bol pre oko skúseného fotografa natoľko presvedčivý, že sa pred desiatimi rokmi odhodlal k jeho kúpe. Po prvej obhliadke neušiel ako iní záujemcovia, hoci mu bolo jasné, že na opravy bude potrebovať veľa času a trpezlivosti.
Chcel zachovať charakter domu, prívetivé zakrivenie stien, pôvodné dvere, okná, dlážky. Aby sa dom vrátil k svojej podstate, potreboval sa očistiť od neprimeraných stavebných zásahov. Za posledných sto rokov tu priečkami necitlivo rozkúskovali barokový interiér na podivné miestnôstky. Na pôvodnom mieste a v pôvodnom tvare sa zachoval priechod od ulice smerom do starej záhrady. Voľakedy ním prešiel rebriňák, teraz tadiaľ vstupujú návštevníci výstav, besied a kaviarenskí hostia. Usadlosť zapustila svoje starobylé základy hlboko do budynskej zeme. V klenutej pivnici už ktosi veľmi dávno vyhĺbil studňu. Predtým, ako sa nová domácnosť zásobila prvou pitnou vodou, počas čistenia, v nej našli nepoškodenú karafu. Postavili ju na okenný parapet v miestnosti s galériou.
Časomiera a estetika nedokonalosti
Nedokonalosti a krivky starých múrov robia stavbu zaujímavou; sú jej charakteristikou. Podnes sú na niektorých miestach viditeľné obhorené hrady, staré konštrukcie nadväzujú na ešte staršie. V hrubých múroch sa niekde skrývajú duté priestory, miznú schody, staršie múry sa strácajú v iných mladších. Novšie okenné a dverné rámy vrástli do priznaných zvyškov barokových alebo renesančných zárubní či ostení. Čo sa dalo, to noví majitelia nechali viditeľné. Vrstvenie múrov, prístavkov, zásahy starých remeselníkov počas opráv po požiaroch alebo pri zmene majiteľov domu sú svojráznou kronikou vpísanou do konštrukcií budynskej usadlosti.
V 16. storočí, za Jána Zbyňka Zajíca z Házmburku, zažívalo mesto Budyně nad Ohří najväčší rozkvet. Vtedy vodný hrad prestavali na renesančný zámok. V ňom pán Zajíc hostil slovutných humanistov a alchymistov, vybudoval veľkolepú knižnicu a alchymistickú dielňu. Istý čas tu pôsobil aj Tycho de Brahe. Veľkorysý a spoločenský Jan Zbyněk Zajíc precenil svoje možnosti, zadĺžil sa, jeho rod neskôr upadol, mesto stratilo na význame. V roku 1631 zámok a blízke domy vypálili Sasi, v roku 1759 Prusi. Požiare poznačili aj susednú usadlosť, v ktorej teraz žijú ľudia úzko spätí s českým kultúrnym životom. V galérii na poschodí mali niekoľko výstav fotografií (Jan Reich, arch. Karel Kameník, Asociace českých fotografů, Jaroslav Prokop & Jaroslav Pejčoch) obrazov (Jitka Hilská) a v usadlosti sa odohralo viacero interaktívnych výstav a divadelných predstavení pre deti. |