Ako tínedžer si za 18 000 eur postavil tiny house, všetko robil svojpomocne. Oddychovať ma bavilo dva týždne, užívam si, keď pracujem, vraví Radek

O vlastnom projekte sníval už ako malý. Túžil tvoriť, premieňať a budovať. Dnes robí to, čo ho baví. No nikdy by sa k tomu nedostal, ak by sa neodhodlal ísť svojmu snu v ústrety. Dokázal, že vek nie je prekážkou, ak ide o niečo hodnotné a navyše formuje osobnosť. Radek na domčeku dozrel a vyspel, no na svoj prvý vlastnoručný projekt nikdy nezabudne.

Ako u vás vznikla myšlienka postaviť si svoj vlastný dom?

Túto myšlienku som mal v hlave celkom dlho. Už ako malý som si s kamarátmi staval bunkre v lese. Po istom čase mi otec postavil malý drevený domček na strome. Bolo to krásne obdobie, o to viac, že už nám do nášho úkrytu nepršalo. V šestnástich však vznikla potreba takej vlastnej izbičky, ktorá by bola od rodičov trochu osamostatnená a v ktorej by bolo aj v zime príjemne teplo.

O tomto konkrétnom projekte som však začal premýšľať už v štrnástich. O dva roky neskôr som narazil na koncept tiny house. Celá idea mi pripadala úplne skvelá. Predstavoval som si, ako sa tu budeme s mojimi kamarátmi stretávať a budeme tu mať teplo, prípadne si zakúrime v kachliach. No kým som domček postavil, o väčšinu vtedajších kamarátov som prišiel.

Radek dokázal, že vek je len číslo. Na svojom domčeku sám utiahol každú skrutku. Zdroj: Archív Radka Pospíšila

Ako reagovalo okolie, keď ste im oznámili, že si postavíte svoj vlastný tiny house?

Rodičia ma v tom v podstate od začiatku podporovali. Videli, že ma to baví, a asi sami zhodnotili, že podpora tohto účelu je zmysluplná. Navyše sami videli, že nie som veľmi študijný typ. Videli, že pri tomto sa viem realizovať a že ma to samého veľmi posúva a formuje. Že v rámci tejto aktivity viem vytvárať isté hodnoty. Takže to nakoniec veľmi schvaľovali.

Nešokovala ich myšlienka výstavby v takom mladom veku?

Šok to asi nebol. Nebolo to totiž prvýkrát, čo som ich s týmto otravoval. No bolo to prvýkrát čo usúdili, že je to dobrý nápad a že ma môžu podporovať. Keď sme kúpili pozemok, na ktorom dnes stojí aj náš rodičovský dom, stála tu stará garáž. Už pri nej som si hovoril, že by som ju chcel opraviť. Chodil som s rôznymi nákresmi za mojimi rodičmi. To, že ma začali podporovať a že som sa do toho celého mohol pustiť, bolo asi aj preto, že mi chceli splniť môj sen.

Môj prvý domček bola stavba na kolesách. Zhodli sme sa, že by som to mohol zvládnuť aj napriek môjmu veku. Časom boli asi aj celkom radi. V šestnástich rokoch som bol celkom stratený, sám som nevedel, čo chcem robiť a čo chcem od života. Nie že by som to už dnes vedel, no je zo mňa trochu iný človek.

Domček Radka Pospíšila. Zdroj: Archív Radka Pospíšila

A čo kamaráti, ako na to reagovali oni?

Keď som sa pustil do výstavby domčeka, trávil som s nimi menej času. Preto prišli s tým, aby som si založil sociálnu sieť a aby skrze ňu videli, ako napredujem. Mojou výhodou v tom čase bolo to, že tieto malé domčeky, známe ako tiny houses, neboli veľmi rozšírené. Hlavne keď to porovnáme s dneškom, keď sa z nich stal stavebný fenomén. V Česku ich bolo len zopár.

Z mojich kamarátov o tom niektorí nevedeli, a tak som sa stretával aj s reakciami, že by si za tie peniaze radšej kúpili a zrekonštruovali byt. No to boli tí, ktorí absolútne nevedeli, koľko čo stojí. Za pol milióna českých korún si človek nekúpi ani byt a už vôbec nie je na mieste otázka rekonštrukcie. Boli takí chytráci, z ktorých som si nič nerobil.

Dom je zateplený pomocou minerálnej izolácie, fasádu tvorí obloženie zo smrekovcových lát, okná sú plastové. Zdroj: Archív Radka Pospíšila

Odkiaľ a ako ste projekt financovali?

Rodičia nám so sestrou od malička nejaké peniaze šetrili pre prípad, že by sme sa raz chceli osamostatniť. V mojom prípade to prišlo asi o niečo skôr, ako očakávali. Výstavbu som si teda hradil skoro výhradne z týchto zdrojov. Konečné úpravy a dolaďovanie išlo z príjmov zo sociálnych sietí. Výstavba ma celkovo vyšla na nejakých 450-tisíc českých korún (18 000 eur), no keď som domček staval, cena materiálov bola nižšia ako dnes. Dnes by sa stavba pravdepodobne navýšila o 200- až 300-tisíc korún (7 900 až 11 900 eur).

Samotný domček je vaším vlastnoručným dielom, nikomu ste veľmi nedávali priestor, aby vám pomáhal, chodili ste si maximálne pre rady. Ako proces výstavby s odstupom času hodnotíte?

Mňa táto výstavba veľmi bavila. Keď sa na to pozerám spätne, oveľa viac ma bavil samotný proces ako konečný výsledok. Samozrejme, našli sa práce, ktoré bolo potrebné spraviť a úplne ma nenadchli, ako napríklad uloženie sadrokartónu. No práca s rukami a výstavba je pre mňa až forma meditácie. Veľmi si to užívam, aj teraz pri výstavbe druhého domčeka. Takže som prišiel zo školy a hneď som šiel pracovať na domček, pustil som si nejaký podcast a ani neviem, ako mi ten čas ubehol.

Radek na domčeku pracoval vo svojom voľnom čase. Počas školy mu tak výstavba trvala približne tri roky. Tvrdí však, že takúto stavbu je možné skonštruovať v priebehu šiestich mesiacov. Zdroj: Archív Radka Pospíšila

Čo vás váš prvý tiny house naučil?

Svoj prvý domček som začal stavať v čase, keď som vedel iba to, že si chcem postaviť dom. V priebehu výstavby som si vravel, že tam budem bývať a nájde sa nejaká iná práca, ktorú by som vykonával. Úplne som nepočítal s tým, že by ma práve toto, respektíve sociálne siete z tejto činnosti, mohli živiť.

Som introvert, ktorému stretávanie nových ľudí nie je úplne príjemné. Našťastie sa všetko dávkovalo postupne. Najprv prišli malé rozhovory, potom nejaké ponuky z televízie a nakoniec aj prednášky.

Tento domček ma formoval v prvom rade v tom, ako dokážem posúvať svoje vlastné hranice. Naučil som sa, ako každý deň vystupovať z komfortnej zóny. Celý ten kolobeh, ktorý som počas troch rokov výstavby zažíval, ma naučili, aký je oddych veľmi dôležitý a ako oddychovať. Bolo to obdobie, počas ktorého som chodil do školy, potom som pracoval na dome, večer som sa ešte venoval sociálnym sieťam. Vyústilo to do toho, že som denne spával tri hodiny. Začal som omdlievať a zistil som, že takto to ďalej nejde. Naučil som sa, že nájsť si v práci režim je veľmi prospešné, teda aspoň u mňa.

Teraz sa snažím mať v týždni zakomponovaný aj šport, samozrejme oddychovať a balansovať to prácou. Okrem iného som sa naučil aj zručnosti a návyky, správne techniky. Naučil som sa toho naozaj dosť.

Interiér domčeka je v znamení minimalizmu. Na poschodí sa nachádza iba spálňa. Zdroj: Archív Radka Pospíšila

Zmenil domček aj vaše životné smerovanie?

Určite. Keď som ho začal stavať, celý čas som sa tešil na to, ako ho dokončím, budem tam bývať, ľahnem si, budem pozerať filmy a užívať si život. To ma bavilo asi dva týždne. Ako som celé tie roky pracoval a nemal som žiadny voľný čas, som si uvedomil, že si život najviac užívam, keď pracujem.

Ako vravím, voľnejší režim mi vydržal asi dva týždne, potom som začal premýšľať o druhom domčeku a nad tým, kde by som sa mohol realizovať.

Rodičia Radkov odvážny projekt s radosťou podporili. Zdroj: Archív Radka Pospíšila

Uvádzate, že domček nie je dokonalý a má isté chybičky, ktoré ste nedomysleli. Ktoré to sú?

Tých chybičiek je tu pomerne dosť. Asi najviac nedomysleným prvkom je priechod na poschodie, ktorému bráni výklenok na okno. Vždy keď tadiaľ niekto prechádza, musí sa skrčiť. Ďalej je to napríklad vinylová podlaha, tá v poslednom období začala trochu praskať. Použil som nekvalitnú a nevydržalo to.

Asi je vidieť, že som ten domček robil v šestnástich, uskutočnil som zlý postup a isté veci sa tak opotrebovávajú rýchlejšie, ako by sa mali. Vidím to tak, že hneď ako dokončím druhý domček, pustím sa do opráv tohto. Vymením podlahu, vymaľujem a dám to tu viac do poriadku. Avšak nemali by to byť príliš nákladné opravy.

Ako je riešená technická stránka domčeka?

V domčeku mám podlahové vykurovanie a mám tu aj kachle, no inak sa tu teplo pre tenké múry a izoláciu veľmi neudrží. Ak by boli múry o niečo hrubšie, o to viac by to zmenšilo vnútorný priestor. V takýchto malých stavbách sa rieši každý centimeter. Zima tu preto o sebe dáva vedieť. Večer si v kachliach zakúrim a do rána teplota naozaj výrazne klesne, ale prežiť sa to dá. Podlahové vykurovanie dokáže vo vnútri udržať približne 18 stupňov. Keď teplota klesne pod túto hodnotu, automaticky sa zapne podlahovka. To sa však odrazí na účte. Ide o elektrické vykurovanie a to je drahšie. Snažím sa preto, čo najviac kúriť kachľami.

Po dokončení prvého tiny house bavilo Radka oddchyovať tak dva týždne. Potom začal uvažovať nad stavbou druhého domčeka. Zdroj: Archív Radka Pospíšila

Aké máte vízie do budúcnosti?

Jednoznačne tu nechcem žiť celý život. Už teraz premýšľam, že by som sa rád niekam posunul. Navyše nechcem byť neustále definovaný iba ako Radek Pospíšil, ktorý stavia malé domčeky.

Časom by som chcel niečo väčšie. Postaviť riadnu drevostavbu, prípadne nejaký iný dom. Tento domček by som si však chcel určite nechať, už len preto, že bol mojím prvým. Časom asi bude slúžiť ako hosťovský dom pre prípad, že k nám príde návšteva, ktorá bude chcieť prespať.

V domčeku aktuálne bývam spolu s mojou priateľkou. Na to, aký je malinký, už vidieť, že to nažívanie je trochu zložitejšie. Pár rokov tu ešte vydržíme a potom bude domček slúžiť iba na príležitostné ubytovanie.

Domček pozostáva z malej obývačky, ktorá je zároveň vstupnou halou, z kuchyne, kúpeľne a toalety. Na poschodí sa nachádza maličká spálňa. Zdroj: Archív Radka Pospíšila

Väčšina mladých ľudí má po tom, čo dospeje, potrebu vyletieť z hniezda. Vy ste v tomto prostredí úplne ukotvený? Nemáte potrebu zmeniť ho?

Ja nemám veľmi rád zmeny. Toto miesto mi na život maximálne vyhovuje. Istú dobu som pomýšľal, že by som kúpil pozemok v Karlových Varoch. No ceny sú také vysoké a neprístupné, že ak by som aj do kúpy šiel, asi by neostalo na väčší domček ako ten, ktorý aktuálne obývam.

Žijem na okraji Karlových Varov a žijem tu rád. Snažím sa angažovať aj v tom, aby boli o niečo krajším miestom. Snažím sa podporovať neziskové organizácie, ktoré sa o toto prostredie starajú. Stretávam sa s ľuďmi, ktorí majú túžbu niečo robiť, staráme sa o pamiatky a zaujímame sa o to, aby to tu nechátralo.

Je pravda, že aj v mojom okolí mnoho ľudí z vidieka odchádza a presúva sa napríklad do Prahy. Aj v tomto som trochu odporca. Každý vie nadávať na miesto, v ktorom žije, no len zlomok je tých, ktorí na tom mieste ostávajú a niečo robia pre to, aby sa tu žilo príjemnejšie.

Určite si chceme s priateľkou párkrát ročne niekam vyraziť, no týždeň odpočinku mi stačí. Jazdiť po svete nie je pre mňa. Moja sestra je úplný opak, cestuje po svete a míňa na to peniaze. Ja si ich radšej šetrím a investujem ich do vecí, ktoré sú hmatateľné. Vravím si, že možno časom príde aj toto obdobie, budem mať našetrené peniaze, budem mať zázemie a potom si niekam vyjdem. Teraz to ale k životu nepotrebujem, nejako ma to nenapĺňa.

Má tento netypický koníček a teraz už aj práca nejaký cieľ? Kam sa chcete s výstavbou domčekov dopracovať?

Cieľom je aktuálne dokončiť druhý domček a venovať sa sociálnym sieťam. Ale že by to malo nejaký hlbší cieľ, to asi nie. Mám aj mnoho iných nápadov, kam by som sa mohol posúvať. Už to nie je spojené s výstavbou malých domčekov, no stále sa to točí okolo stavebníctva.

Interiér domčeka je zariadený minimalisticky práve kvôli jeho rozmerom. Zdroj: Archív Radka Pospíšila

Rád by som sa taktiež zbavil toho, že som postavil domček v šestnástich. Cieľom je preto asi samotná cesta pracovať na sebe a posúvať ďalej sám seba. Časom z toho možno vznikne stavebná firma, ktovie. Taktiež si uvedomujem, že táto alternatíva vôbec nebude jednoduchá. Podobných firiem vzniká naozaj veľa, navyše už aj Amazon ponúka za pár korún malé domčeky. Vytvoriť konkurencieschopnú firmu nebude jednoduché. Rád by som však vytvoril z Radka Pospíšila nejakú značku.

Netuším, čo bude za 50 rokov. Plány a vízie sa tisíckrát zmenia. U mňa asi platí to, že cesta určuje cieľ, tak uvidíme, kam ma zavedie.

Text: Michaela Pősová
Foto: Archív Radka Pospíšila