Niečo staré, čosi nové, trocha nostalgie a veľa svetla! Banícky domček v Štiavnici ožil vďaka šikovným majiteľom

Kým sa manželia Macharíkovci nasťahovali do tohto domu, v Banskej Štiavnici bývali už na troch adresách. Najprv opravovali Skautský dom, potom z ruiny vybudovali penzión Nostalgia, v ktorom aj donedávna bývali, až sa napokon rozhodli pre život v rozvoľnenej zástavbe baníckych kameníc trochu ďalej od turistami navštevovaného historického centra.
Za svojho pôsobenia v Banskej Štiavnici sa zaslúžili o rekonštrukciu sedemnástich domov a domčekov. Martin sa snaží o záchranu kultúrneho a historického dedičstva v meste a okolí.

S pomocou grantov, sponzorov, architektky Kataríny Voškovej a ďalších odborníkov a odhodlaných nadšencov sa mu podarilo zachrániť štiavnickú kalváriu, ktorá bola v roku 2007 zapísaná medzi sto najohrozenejších stavebných pamiatok sveta. Aj preto bolo pre nás zaujímavé zistiť, do akej miery sa muselo dostavovať, prestavovať a čo pôvodné sa zachovalo z ich domčeka. „Aby fungovala statika, menili sme tri obvodové steny, našťastie, múry vnútrodomu sa dochovali. Vzhľadom na strmý svah sme za domom a po jeho stranách vybudovali oporný múr dlhý 45 metrov.

Drevené okenné rámy a krídla sú vernými replikami pôvodných. „Zachovali sme aj veľkosť okenných otvorov. S dverami sme postupovali rovnako alebo sme osadili staré zrepasované, ktoré iní vyhodili ako nepotrebné.“ Zdroj: Miro Pochyba

Okná sú replikami pôvodných, šestoro starých dverí máme zo smetísk či priamo z iných, už nejestvujúcich domov. Odstránili sme väčšinu drevených konštrukcií napadnutých drevokazom. Zachovalo sa len niekoľko dubových trámov. Sme im radi. Máme stavebnú firmu. Popri iných projektoch sme si postupne našli čas, sily a dostatok prostriedkov na túto rekonštrukciu. Podobné domčeky stáli na svahu oproti približne na tej istej vrstevnici ako náš. Asanovali ich z dôvodu výstavby zázemia pre tabakovú továreň. Vtedy v tom našom žili dve starenky – sestry.“

Udomácňovanie

Vnútro domu prekvapí priestorom členeným do štyroch samostatných izieb. „V porovnaní s typickými slovenskými stavbami pre banícke rodiny, ktoré charakterizovala jedna alebo dve priechodné izby, architektúra pôvodného nemeckého baníckeho domu má výhodu miestností so samostatnými vstupmi. Pri adaptácii domu na súčasné potreby sme si kuchyňu zariadili v jednej z predných izieb.“

Interiér pripomína staré časy len niekoľkými pôvodnými kusmi
nábytku. Zdroj: Miro Pochyba

Stred dispozície sa uvoľnil pre úložný, technický a najmä komunikačný priestor, ktorým možno prejsť do zadnej časti domu so spálňou pre rodičov, kúpeľňou a schodiskom do podkrovia. Podstrešie s otvorenou spoločensko-relaxačnou zónou používajú nielen deti ako svoju herňu, neraz sem zavítajú aj rodinní priatelia. Pod šikminou strechy majú traja súrodenci spoločnú detskú izbu.

Svetlo a priestrannosť áno, zapratanosť nábytkom nie. Náš domček má svoju históriu, cítiť ju v samotnej stavbe. Interiér pripomína staré časy len niekoľkými pôvodnými kusmi nábytku. Štylizovali sme minimálne.

Mirka a Martin Macharíkovci, majitelia

„Naše deti nemajú každé svoju izbu. Naopak – socializujú sa navzájom v spoločnej detskej. Sme presvedčení o algoritme: ,Do veku pätnásť rokov sa spolu hráme, učíme sa dohodnúť, či okno bude otvorené alebo zatvorené, kedy hrá hudba alebo je v izbe ticho, kedy svietime alebo sa už spí, pobijeme sa a uzmierime…‘ Funguje to, lebo nie je šanca, aby deti od problémov utiekli, niekde sa zašili. Potom raz na internáte alebo v súžití s partnerom je už ťažké nájsť bez takéhoto nácviku spoločnú mieru. Neskôr si svoje samostatné izby naše deti odpracujú alebo pôjdu na štúdiá mimo nášho mesta. Zdieľať raz s niekým kanceláriu alebo spálňu? To chce skúsenosť zo spoločnej detskej izby – správne a včas získať sociálne zručnosti, dohodnúť sa v spoločnom priestore,“ dozvedáme sa od Martina. Mirka so smiechom podotkne: „Odkedy sme s Martinom spolu, prispôsobila som sa jeho konceptu celoročne otvoreného okna a on akceptuje, že posteľ sa denne ustiela.“

Svetlo, umiernenosť a ľahká rustika

„Vybrali sme si svetlé farby, na steny tradičné jemné pastelové odtiene. Dlažba, ktorú sme použili aj ako obklad, i keď vzorovaná s historizujúcim dekorom, pôsobí v prírodných a akoby vekom ošumelých farbách prirodzene. Vyhýbali sme sa ťažkému nábytku a sýtym farbám, a tak sa nám podarilo potiahnuť svetlo do hĺbky interiéru. Zadné izby sú menšie. Tie sme zariaďovali celkom decentne, úsporne. Potrebovali zvýšiť svetelnosť o to viac, že im dominuje drevený trámový strop, ktorý sa z menšej časti zachoval. Nám sa páči farebne strohejší interiér – pôsobí čisto. Ani zapratanosť nábytkom nie je podľa nášho gusta. Chceli sme jednoduchší svetlý priestor len s niekoľkými nábytkovými akcentmi ako odkazom na minulosť.“

Dom vyrástol na slnečnom južnom svahu, a tak tu majú celoročne dostatok denného svetla. Pred storočiami stavali domčeky s jednou miestnosťou a potom postupne pribúdali. „Posledné dve storočia mal náš dom túto podobu. Po rekonštrukcii a zobytnení podkrovia sa tešíme z viac než dvesto štvorcových metrov úžitkovej plochy.“ Zdroj: Miro Pochyba

Vynikne tak krása architektúry pôvodného domčeka. Kuchyni pristane linka z Decodomu v bledšom modrom odtieni s náznakom vidieckeho štýlu. V predizbe sa v zádverí vyníma historická almara upravená novým zasklením na štýlovú knižnicu podľa nápadu odpozorovaného od Agáty Šikulovej z Modry. Pri vstupe tróni lavica od majstra z Čiech, ktorý vyrába nostalgické kúsky s patinou. Domu vládne pohodová atmosféra mixu: niečo staré, čosi nové, trochu nostalgie a veľa svetla. „Vnímame to tak, že ak si návštevníci Štiavnice posedia v štylizovanej kaviarni či reštaurácii, je to príjemné na hodinku, dve, no žiť a cítiť sa uvoľnene v predekorovanom a vecami obťažkanom interiéri sa dlhodobo nedá. Okrem toho, kto by zo všetkého utieral prach?!“ 

Text: Marína Ungerová

Foto: Miro Pochyba

Zdroj: Časopis Tvorivé bývanie