Alokázie sú pýchou domácnosti, mnohé druhy zháňajú aj zberatelia! Ako sa o ne správne starať?
Alokázie sú síce považované za rastliny s vyššími nárokmi, no ich pestovanie môžete zvládnuť aj bez botanického titulu. Nesmiete však podceniť ich umiestnenie, hnojenie a ani zálievku. Alokázia totiž netoleruje chyby a dá vám to aj jasne najavo.
Všeobecná charakteristika
Vyznačuje sa neprehliadnuteľným tropickým vzhľadom, dorásť môže do výšky 50 – 60 cm (pri niektorých druhoch aj 1 meter. Alokázie patria do čeľade áronovité (Araceae) a jej identifikačným znakom sú predovšetkým listy. Tie môžu byť oválne, srdcovité alebo šípovité s tmavozeleným kovovolesklým sfarbením a výraznými svetlými žilkami na hornej strane listov. Spodná strana listov je zvyčajne nápadne fialová.
Poznať ju môžete aj pod názvom slonie ucho (z anglického Elephan ear), ktorý vznikol práve v narážke na tvar listov. Pri niektorých vzácnejších druhoch sa pre ich zamatový povrch môžete stretnúť aj s prívlastkom „velvet“. Pre svoj dekoratívny vzhľad sú v moderných interiéroch obľúbenými izbovými rastlinami a mnohé raritnejšie druhy patria medzi zberateľské kúsky.
Ako spoznáte jednotlivé druhy a kultivary?
Alokázia má známych niekoľko desiatok druhov, pričom mnohé majú i svoje kultivary. Ich počet je ťažko určiť, keďže stále vznikajú nové. Na ukážku však vyberáme aspoň niektoré známejšie z nich:
- Alocasia amazonica ‚Polly‘ – kultivar, ktorý spoznáte podľa striebornozelených žiliek na zamatových, tmavozelených listoch v tvare štítu. Spodná strana listov je fialová. Patrí medzi zberateľské kúsky.
- Alocasia micholitziana ‚Frydek‘ – raritný kultivar s veľkými zamatovými tmavozelenými listami v tvare šípu. Už na prvý pohľad zaujme nápadnou striebornobielou žilnatinou.
- Alocasia zebrina – druh obľúbený hlavne pre pruhovaný (zebrovitý) vzor na stonkách, ku ktorým kontrastujú tmavozelené lesklé listy. Žilnatina je na rozdiel od mnohých iných druhov nevýrazná.
- Alocasia ‘Stingray’ – lesklé zelené listy v tvare šípov sú jedinečné najmä pre predĺžený a ostro zakončený koniec, ktorý sa často tiahne dohora. Môžu dosahovať veľkosť až 60 cm.
- Alocasia reginula ‘Black Velvet’ – ako už napovedá názov, listy tejto netradičnej alokázie majú zamatový povrch a sú také tmavé, že pôsobia takmer ako čierne. O to viac na nich kontrastuje strieborné žilkovanie. Dorastajú do veľkých rozmerov.
- Alocasia baginda ‘Dragon Scale’ – kompaktný kultivar alokázie s veľkými a širokými listami v tvare šípu. Vzhľadom pripomínajú dračie šupiny. Ich zelený podklad pretkáva tmavozelená žilnatina. Lepšie však vyniká na spodnej a svetlejšej strane listov, kde naberá tmavočervený odtieň.
- Alocasia baginda ‘Pink Dragon’ – táto alokázia môže vo výške presiahnuť i 1 meter. Štedré rozmery naberajú aj jej tmavozelené, lesklé a voskové listy s výraznou striebornobielou žilnatinou. Poznávacím znakom sú aj ružové stonky, podľa čoho kultivar získal svoj názov
- Alocasia lauterbachiana – charakterizujú ju úzke tmavozelené listy v tvare šípu s vlnitými okrajmi. Tiahnu sa dohora na stonkách s červenými až fialovými fliačikmi.
Ako má vyzerať správna starostlivosť?
Teplota
Alokázie majú svoj pôvod v exotickom Malajskom súostroví, takže najideálnejšie podmienky sú vo vyhrievaných a presvetlených skleníkoch s teplotami nad 30°C až 35 °C. V interiéroch by však pestovatelia v takýchto podmienkach nemohli existovať. Preto si dnes môžete v obchodoch zakúpiť druhy prispôsobiteľné našim podmienkam. Platí však, že alokázie si vyžadujú celoročnú teplotu v rozpätí od 20° do 25 °C (v zime aspoň 18°C). Druhy sú citlivé na teplotné výkyvy, chlad a prievan, preto dbajte na čo najstabilnejšie teplotné podmienky v každom ročnom období.
Zhodila alokázia listy?
Počas jesene, resp. zimy môže alokázia zhodiť svoje staré listy. Nemusí ísť však je o znak choroby či škodcov. Rastlina sa takto pripravuje na prezimovanie. Stiahne sa do hľuzy, ktorú stačí zalievať len minimálne. Na jar z nej vyrastie nová stonka aj listami.
Svetlo
Dostatočné nepriame slnečné svetlo je pre rast alokázie kľúčové. Jeho spomalenie až zastavenie môže signalizovať, že jej treba dopriať priaznivejšie stanovište. Doprajte jej dostatok svetla. V lete ju umiestňujte do polotieňa, resp. na miesta bez priameho (a najmä silného) slnečného žiarenia, ktoré môže spáliť listy. Naopak, v zime zvoľte lepšie osvetlené miesto, ktoré sa však nevychyľuje od stabilnej celoročnej teploty.
Vlhkosť
Podobne ako ostatné izbové rastliny s tropickým pôvodom, aj alokázie sú náročné na vysokú vlhkosť vzduchu. V byte sa zamerajte na miestnosti s prirodzene vyššou zvýšenou vlhkosťou, napríklad na dostatočne osvetlenú kúpeľňu. K zlepšeniu podmienok vám môžu pomôcť aj zvlhčovače či klasické rosenie listov, ktoré sa oplatí realizovať predovšetkým v zime, keď je vzduch o niečo suchší.
Zálievka
Pre správny rast si alokázie vyžadujú dostatočne (najlepšie neustále) vlhký substrát, a to dokonca aj v zime. V zimných mesiacoch zalievajte o niečo šetrnejšie, ale nikdy nenechajte substrát úplne vyschnúť. Takisto sa vyhnite aj premočenému substrátu, ktorý môže rýchlo spôsobiť hnitie koreňového systému. Správny čas na zálievku je teda vždy, keď spozorujete, že vrchná časť zeminy mierne preschla.
Hnojenie
Prekvapivo na dopĺňanie živín si alokázie nevyžadujú natoľko špeciálne podmienky ako pri teplote, svetle či vlhkosti. Postačí vám klasické (univerzálne) hnojivo na izbové rastliny. Vo vegetačnom období (apríl – september) zabezpečte pravidelné hnojivové dávky každé 2 – 4 týždne. V zimných mesiacoch hnojenie obmedzte na minimum, alebo úplne vynechajte.
Presádzanie
Pre alokázie sú najvhodnejšie kvetináče s drenážou, ktorá pomôže regulovať vlhkosť a zamokrenie substrátu tak, aby nedošlo k hnitiu koreňov. Preto si pred každým presádzaním najprv zadovážte optimálny kvetináč. Alokáziu by ste mali presádzať aspoň každé 2 – 3 roky v jarnom období. Zvoliť môžete substrát s perlitom alebo rašelinou, odporúčaný je však aj špeciálny substrát pre orchidey. Pri presádzaní postupujte opatrne a dávajte pozor na to, aby ste nepoškodili jemné korene alokázie.
Zdroje: rhs.org.uk
Jak pěstovat pokojové rostliny (Wolf, 1998)
Izbové rastliny (Brossová-Burkhardtová, Weidenweberová, 2012)