Oprava fasád šľachtenými omietkami

Na stavbu sa dodávajú už hotové zmesi, na ktorých výrobu sa používajú len vybrané druhy piesku a granulovanej drviny so stálou zrnitosťou, vopred vyčistené a vytriedené. Brizolitová zmes (pôvodne z Hornej Břízy) sa skladá približne zo 70 % bielej mramorovej múčky, 15 % vápenného hydrátu, zo 4,7 % bieleho cementu, zo 4,5 % travertínovej múčky, z 0,5 % sľudy, z 0,3 % farebného cementu. Dodatočné pridávanie iných prísad kvalitu zmesi zhoršuje. Šľachtené omietky sa robia v dvoch vrstvách. Spodná jadrová vrstva z vápenno-cementovej malty je hrubá asi 1,5 cm a nahadzuje sa na zatvrdnutý cementový postrek, pričom sa zdrsní jej líce. Pred nahadzovaním vrchnej vrstvy sa celá plocha podkladu navlhčí tak, aby nanášaná vrstva pomaly vysychala. Brizolitová vrstva má hrúbku 0,7 až 1,5 cm v závislosti od zrnitosti. Pretože lícovú vrstvu omietky nemožno vzhľadom na viditeľnosť spoja pripájať, treba zhotoviť či vymeniť celú plochu omietky naraz. Ak je omietaná plocha príliš veľká, rozdeľuje sa pracovnými deliacimi vodorovnými ryhami s veľkosťou 2 × 1 cm (vo výške okenných otvorov) na menšie časti. Po zavädnutí (po 10 až 24 hodinách) sa omietka oškrabe oceľovými škrabákmi. Škrabe sa vždy jedným smerom, zhora nadol, ľahko a rýchlo bez prerušenia, aby mala plocha rovnakú štruktúru. Oškrabaná plocha sa očistí mäkkou metličkou. V letnom období sa musí čerstvá omietka chrániť proti priamemu oslneniu, aby sa zabránilo prudkému vysychaniu.

Oprava fasád tenkovrstvovými omietkami

Tenkovrstvové omietky, ktoré sa nanášajú v hrúbke 1 až 5 mm, sa vyrábajú na makromolekulárnej báze, nepodliehajú vplyvu oxidu síričitého či uhličitého, a preto predstavujú vhodnú povrchovú úpravu na fasády v znečistenom ovzduší. Podľa použitého spojiva sa delia na disperzné (na báze kopolymerátov, akrylátov a podobne) a rozpúšťadlové (na báze roztokov polymérnych spojív). Na trh sa dnes dodávajú najmä suché štukové omietkové zmesi, tenké omietkoviny z aktivovaného štuku a stierkové omietky zo syntetickej omietkoviny. Vhodnými podkladmi sú vyzreté a súdržné vápenno-cementové, cementové a polymér-cementové omietky či tmely, betón, pórobetón a penobetón. Nesúdržné miesta omietok treba odstrániť a podklad upraviť penetrovaním, disperzným roztokom alebo cementovým postrekom. Objemovo nestabilné podklady, izolačné materiály a omietky treba najprv vybaviť medzivrstvou z vhodne zvoleného tmelu a maltonosného výstužného pletiva. Finálna vrstva sa na pripravený podklad nanáša plastovým alebo nehrdzavejúcim hladidlom, ručne sa nahadzuje alebo strieka. Povrch možno upraviť vhodným typom valčeka, murárskej lyžice a podobne. Omietka sa pripravuje miešaním rýchlobežného miešadla alebo miešačkou s núteným miešaním. Podľa použitého miešacieho zariadenia miešanie trvá niekoľko minút.

Utesňovanie konštrukcií vodotesnými omietkami

Vodotesné omietky sa podľa zloženia môžu použiť ako tesniace izolácie proti kapilárnej a tlakovej vode v bežných konštrukciách, ako systémy zachytávajúce soli, odstraňujúce plesne, huby, riasy či baktérie, impregnačné a vodoodolné povrchové úpravy, nátery vyplňujúce drobné trhliny a podobne.

Sanačné omietky

Sanačné omietky sú dnes jedným z moderných spôsobov sanácie zavlhnutých povrchov murív a zachytávania vodorozpustných solí nachádzajúcich sa v nich. Sanačné omietky nie sú určené na sanáciu zavĺhania muriva, ale sú určené na omietanie vlhkého a zasoleného muriva. Majú zabrániť vlhkým škvrnám a výkvetom solí, ako aj poškodeniam omietok budov, ktoré nemajú dostatočnú izoláciu proti zavĺhaniu. Sanačné omietky umožňujú vysychanie vlhkého muriva odparovaním vody zo zavlhnutých konštrukcií pri súčasnom zachovaní požadovaného estetického vzhľadu povrchovej úpravy. Zároveň chránia murivo proti dažďovej alebo odstrekujúcej vode, takže sú vhodné aj na soklové časti murív. Sanačné omietky zabraňujú napadnutiu muriva plesňami, po zatvrdnutí majú vysokú schopnosť absorbovať soli a pretože nenavĺhajú, sú odolné aj proti poškodeniu omietok mrazom. V sanačných omietkach je znížená ich náchylnosť na tvorenie trhlín. Sanačné omietky sú však účinné len pri namáhaní kapilárnou alebo hygroskopickou vlhkosťou. Pri priesaku vody cez konštrukcie (napr. z poškodenej inštalácie) alebo pri kondenzovaní vlhkosti zo vzduchu je ich účinnosť minimálna.

V kombinácii s inými metódami odstránenia vlhkosti či izolácie konštrukcií (napríklad účinného odvetrania, drenáže, izolácie bokov podzemných častí stien) sú však schopné výrazne prispieť k sanácii aj veľmi komplikovaných prípadov zavĺhania stavebných objektov. Sanačné omietky sa môžu používať pri obnove poškodených prevlhnutých omietok na fasádach, na zabránenie tvorby kondenzačnej vody v povrchových úpravách či pri vysušovaní vlhkého muriva. Dnes nachádzajú široké uplatnenie nielen pri opravách povrchových úprav moderných, ale aj historických stavieb. Sanačné omietky majú obmedzenú životnosť 15 až 20 rokov, po uplynutí ktorých treba sanáciu zopakovať. Pri používaní sanačných omietok treba dodržiavať prísnu technologickú disciplínu a zmes pripraviť, resp. aplikovať presne podľa pokynov výrobcu (treba najmä dodržať množstvo zámesovej vody a čas miešania).

Hlavné zásady realizácie sanačných omietok

Kvalitu a účinnosť sanačných systémov možno dosiahnuť len presným dodržiavaním technologických postupov realizácie a nasledujúcich podmienok. Inak by sa mohlo stať, že sanačný systém nielen nebude fungovať, ale bude pôsobiť naopak:

• Sanačný systém sa aplikuje vždy na zavlhnutý povrch,
  
• Do sanačnej zmesi sa nepridávajú iné prísady než stanovené výrobcom. 
  
• Omietková zmes sa spracúva rýchlo. 
  
• Malta, ktorá spadne na zem, sa považuje za znehodnotenú.
  
• Minimálna teplota ovzdušia a muriva musí byť +5 °C, počas spracovania a schnutia treba zabrániť priamemu pôsobeniu slnka a dažďa. 
  
• Sanačné omietky tuhnú pomalšie ako bežné omietky, preto treba dodržiavať stanovené technologické prestávky.
  
• Nasledujúce tri až štyri dni po aplikácii sa omietka udržiava vlhká, kropia sa miesta vystavené prúdeniu vzduchu a priamemu slnku.
  
• Ak sa sanačná omietka použije v interiéri (najmä vo vlhkých a zle vetraných miestnostiach) je potrebné zabezpečiť, aby po jej zatuhnutí došlo aj k jej vyschnutiu a hydrofobizácii pórov (napr. predhrievaním konštrukcie, klimatizáciou miestnosti a podobne) – inak môžu soli voľne migrovať na povrch omietkového systému. 
  
• V styku fasády s terénom (v mieste, v ktorom má systém tzv. nulovú hrúbku) a tiež v miestach, v ktorých je systém vystavený tečúcej povrchovej vode alebo topiacemu snehu, je potrebné zabrániť priamemu prieniku vody a solí do systému – napr. utesnením muriva do výšky približne 30 cm soklovou omietkou, alebo minerálnou izolačnou stierkou nanesenou na sanačnú omietku, resp. podrezaním omietky – vytvorením škáry hrubej asi 1,5 cm.
  
• Na záverečnú povrchovú úpravu sa používajú málo vzdušné a hydroskopické materiály.
  
• Počas zrenia treba vytvoriť podmienky pre rovnomernú a pravidelnú cirkuláciu vzduchu na ošetrovanom mieste. 
  
• Na omietku sa nanesie len odporúčaná povrchová úprava,
  
• Požadovanú kvalitu realizácie treba neustále kontrolovať.

Oprava fasád výmenou omietok

Pravdepodobne najčastejším riešením opravy fasád je výmena (nové zhotovenie) omietok, a to napriek tomu, že si nezriedka vyžaduje aj zničenie väčšej či menšej časti, niekedy dokonca až celkom pôvodnej povrchovej úpravy. Najbežnejšími možnosťami povrchových úprav fasád omietaním sú:

• jednovrstvové omietky bez náteru,
  
• dvojvrstvové omietky bez náteru,
  
• jednovrstvové alebo dvojvrstvové omietky s náterom.

Jednovrstvové omietky sa zvyčajne hodia na stavby s hrubou povrchovou úpravou. Ich spojivom by malo byť hydraulické vápno alebo aspoň biely cement, plnivom piesok (dolomitický vápenec), ktorý možno dofarbovať pigmentom. Pre výslednú kvalitu je dôležitá dôslednosť pri realizácii, najmä nedopustenie rozdielnych hrúbok omietky pri omietaní a vyschnutia omietacej zmesi počas omietania. Oprava vzniknutých trhlín je pri jednovrstvovej omietke veľmi náročná. Dvojvrstvové omietky umožňujú dosiahnuť efektnú povrchovú úpravu aj bez náteru. Výskyt trhliniek v prvej, jadrovej vrstve možno zaretušovať v druhej, štukovej vrstve. Dvojvrstvové omietky umožňujú zjednotenie fasády druhou vrstvou, pričom takáto omietka aj prirodzenejšie starne a dá sa dobre patinovať lazúrovacími nátermi.

Oprava dekoratívnych prvkov

Exteriérové a nezriedka aj interiérové steny chalúp môžu byť zdobené plastickými dekoratívnymi prvkami. Medzi najčastejšie sa vyskytujúce prvky možno zaradiť profilované nadokenné, kordónové a podstrešné rímsy, okenné šambrány, ozdoby medziokenných pilierov, ale aj štruktúrované veľkoplošné ozdoby fasád. Dekoratívne prvky sú najčastejšie poškodené odretím alebo odlomením, prípadne hĺbkovou koróziou materiálu. Vtedy ich treba dotvarovať alebo vymeniť. Často sa však poškodia zatretím detailov hrubými vrstvami farby či nástrekom tenkovrstvovou omietkou. Vtedy je nevyhnutné farbu či nástrek odstrániť – manuálne oškrabaním, prípadne s pomocou odstraňovača náterov. Opieskovanie fasád je do určitej miery riskantné, pretože môže spôsobiť uvoľnenie menších častí fasádneho povrchu, ktorý tak zmení svoju štruktúru, čo je nevhodné najmä pri pohľadovo hodnotnej fasáde. Niektoré farby možno z povrchov odstrániť po namočení vodou (s malým množstvom odmasťovača) nanášanej štetcom alebo rozstrekovačom. Navlhčená plocha sa oškrabe kefou, starým nožom, škrabákom alebo podobným nástrojom. Malé skorodované alebo chýbajúce časti sa môžu opraviť hustou vápennou omietkou, v interiéroch aj štukatérskou sadrou. Poškodené kamenné prvky sa môžu opraviť umelým kameňom. Chýbajúca profilácia sa vymodeluje podľa okolitého vzoru úzkou špachtľou alebo sadou štukatérskych nástrojov.