Zima nech zostane vonku (2. časť)

Materiály a kombinácie

Objekt môžeme tepelne izolovať pomocou tepelnoizolačných omietok (termoomietok), ktoré majú oveľa lepšie tepelnoizolačné vlastnosti ako klasické omietky. Ich celková hrúbka je maximálne 30 až 40 mm. Pri väčších hrúbkach je potrebná sieťovinová výstuž. Ich aplikácia na nerovné a členité povrchy je jednoduchá, ale celkový tepelnoizolačný efekt je pomerne malý.

V súčasnosti je na trhu množstvo kontaktných zatepľovacích systémov, ktoré sa takmer vždy umiestňujú na vonkajšiu stranu konštrukcie, na všetky druhy bežných stavebných podkladov. Ich výhodou je celistvé zateplenie obvodových stien bez tepelných mostov, horšie však odolávajú mechanickému poškodeniu. Jednotlivé vrstvy systému sú vo vzájomnom kontakte po celej ploche. Izolant je mechanicky upevnený k podkladu (k vonkajšej stene) rozperkami („hmoždinkami“) a lepidlom a tvorí podklad pre povrchovú úpravu – zvyčajne tenkovrstvové disperzné alebo minerálne omietky (nanášajú sa na armovacie vrstvy). Na tepelnoizolačné vrstvy kontaktných obkladov sa používajú dosky z penového expandovaného alebo extrudovaného polystyrénu, dosky alebo lamely z minerálnych vláken a iné. Dôležité je dodržať predpísanú technológiu (ak sa napríklad použije nevhodná vonkajšia povrchová úprava alebo izolant, môže v konštrukcii kondenzovať voda a pod.).

Osobitým prípadom sú montované odvetrané zateplenia fasády či sendvičové murivo (so vzduchovou medzerou alebo bez nej), keď je izolácia síce umiestnená z vonkajšej strany obvodového muriva, ale pred ňou (zo strany exteriéru) sú ďalšie vrstvy. Odvetrané zatepľovacie systémy majú tepelnou izoláciou a predsadeným obkladom vzduchovú medzeru. Z toho vyplýva ich hlavná výhoda – bezproblémový odvod vodných pár, ktoré difundujú konštrukciou z interiéru. Preto je tento systém zateplenia vhodný aj na vlhnúce objekty (takzvané montované izolácie). Systém (tepelnoizolačná vrstva a ochranná vrstva, ktorá tvorí predsadený obklad) je ukotvený bodovými nosnými prvkami alebo nosnou roštovou konštrukciou (zvyčajne kovovou alebo drevenou). Ako tepelný izolant sa najčastejšie používajú výrobky z minerálnych vláken, ale aj tepelné izolácie z polystyrénu, polyuretánu alebo celulózové izolácie a pod. Ako obklad sa používajú pásy alebo dosky z betónu, kovu alebo plastov, kameňa a pod. Odvetrané zatepľovacie systémy sa vyznačujú dlhou životnosťou. Ich nevýhodou je problematická realizácia na členitých fasádach a náchylnosť na vznik tepelných mostov.

Tzv. sendvičové murivo sa vytvoríme pridaním vrstvy tepelnej izolácie a prímurovky pred obvodovú stenu objektu. Môže i nemusí mať vzduchovú medzeru. Vrstva tepelnej izolácie býva takmer výhradne z výrobkov na báze minerálnych vláken, ale môže sa použiť i stabilizovaný, ťažko horľavý penový polystyrén. Tento spôsob izolovania je finančne náročnejší a prácny. Ak je sendvičové murivo vytvorené bez vzduchovej medzery (nie je vhodné na navlhnuté murivo), môže medzi tepelnou izoláciou a prímurovkou dochádzať ku kondenzácii.

Kde sú začiatky problémov

Pomerne častými javmi pri zatepľovaní objektov sú chybný návrh, nevhodný výber materiálov a neodborná realizácia. Mnohí sa dopúšťajú zásadnej chyby už tým, že v systéme zateplenia používajú materiály, ktoré nie sú naň určené. Napríklad na lepenie izolačných dosiek k podkladu sa musia používať len lepiace stierky alebo lepiace malty, ktoré sú zo zvoleného zatepľovacieho systému a výrobca ich určil na tento účel. Lepiaca hmota by mala mať vysokú priľnavosť a dostatočnú pružnosť, preto nie je vhodné používať v zatepľovacích systémoch lacnejšie lepidlá, určené napr. na lepenie obkladov a dlažieb. Tepelnoizolačné dosky by sa mohli postupne uvoľniť od podkladu a celý systém zateplenia by sa znehodnotil. Príčinou porúch môže byť aj izolant, ktorý nie je určený na vonkajšie zateplenie fasády. Lacné nestabilizované polystyrénové dosky ľahko podliehajú objemovým zmenám. Po ich zabudovaní do fasády, kde sú prirodzene vystavené veľkým výkyvom teploty, vznikajú časom trhliny vo výstužnej vrstve i omietke. Polystyrén tiež nie je vhodný na každú fasádu, najmä tam, kde je prítomná vlhkosť v konštrukcii. Takto poškodenú fasádu je vhodnejšie izolovať paropriepustnými materiálmi (s menším difúznym odporom), prípadne zvoliť systémy zateplenia s odvetrávacou vzduchovou medzerou.

Chybou môže byť aj nesprávna hrúbka izolantu. Návrh systému a hrúbky izolantu by mal byť podložený tepelnotechnickým výpočtom, pri ktorom sa prihliada na danú skladbu obvodového plášťa a klimatické pomery prostredia.

Aj nesprávne vyhotovená výstužná vrstva kontaktných systémov môže byť príčinou problému. Keďže tvorí podklad pod povrchovú úpravu a eliminuje napätia a chráni celý systém pred mechanickým poškodením, musí byť dostatočne pružná. Armovacia sieť (alebo iná výstuž) musí byť kvalitná, správne aplikovaná a uložená vo vrstve kvalitného pružného tmelu, aby sa zabránilo vzniku trhlín, ktoré sa prenášajú až do povrchovej úpravy.

Pri vyhotovovaní zatepľovacích systémov platí jednoduché pravidlo: ak použijeme komponenty a materiály, ktoré prislúchajú k danému zatepľovaciemu systému, urobili sme krok ku kvalite.