Dom s ginkom v srdci
Na konci kľukatej uličky, na miniatúrnej parcele zvažujúcej sa pozvoľna k Bodamskému jazeru, sa spomedzi stromov vyhupne prízemný dom. Jeho hladký drevený obklad jemne kontrastuje s povrchom kmeňov, medzi ktoré je vtesnaný. Okrem iných aj s rozpukanou hnedosivou kôrou ginka.
{R1}
Autá parkujú vedľa cesty pod prístreškom. Tu v Lindau sa miestom neplytvá. Gro z desiatich kilometrov pobrežia, ktoré k nemu patria, je vďaka 28 historickým vilám známe ako Bavorská riviéra a sú medzi nimi aj klasicistické skvosty.
Lindau, atraktívna destinácia pri rakúskych hraniciach a dvadsať kilometrov od Švajčiarska, má skvelé dopravné spojenie. Končí sa tu diaľnica číslo 96 z Mníchova, na ktorú nadväzuje rakúska Reintal/Walgau Autobahn.
Z tohto záberu by sa mohlo zdať, že na zadnú terasu stačí od vstupu prejsť len niekoľko krokov cez halu. |
Quo vadis
Prichádzajúci má na výber z piatich možností, kadiaľ do objektu vstúpiť. Je to ozaj dosť, vzhľadom na to, že má pred sebou štvorizbový dom. Zvonku sa dá dostať dokonca aj priamo do kuchyne, odkiaľ je praktický prístup do hosťovskej izby bez toho, že by ste museli križovať hlavné obytné priestory.
Pohľad od terasy z amazonského jatobového dreva na „srdce domu“ v zovretí sklených stien |
Oficiálny vstup vedie cez halu k malému átriu, ktoré vďaka okruhliakom z blízkej pláže pôsobí ako jej zmenšená kópia. Rozkonáruje sa tu ďalšie, tentoraz mladé ginko. Ako dospelé bude mohutnejšie než okolité vŕby a s jeho košatou korunou, vyčnievajúcou nad plochú strechu, sa v projekte očividne rátalo. Keď drevené priečelie získa patinu, dom dokonale zapadne do okolia aj vďaka tomuto stromu. Možno si starší manželia, ktorí tu žijú, vybrali ginko aj pre peknú symboliku jeho listu vyjadrenú v Goetheho verši: „…dass ich eins und doppelt bin“ (…že som raz i dvojmo).
Na snímke z úzkeho kamenistého jazyka vybiehajúceho do vody dobre vidieť, ako architekt strieškou na pravej časti priečelia narušil jednoduchú lineárnosť domu. |
Vitruvius nazval átrium srdcom domu. Zvyčajne zlepšuje svetelné podmienky v interiéri, zavše slúži ako spojnica miestností. Tu je však použité nevšedne, viac v orientálnom ako klasickom duchu: rozširuje výhľad do prírody z dvoch denných miestností.
V architektovom zámere priblížiť sa kalifornskej rezidenčnej architektúre druhej štvrtiny minulého storočia je nábytok od manželov Eamesovcov (tzv. väčší variant Lounge Chair s podnožkou, Vitra, 1956) dôležitou pointou |
Átrium delí i spája
Strohý svetlý interiér vstupnej haly, vyloženej travertínom, vytvára spolu s jednoduchým átriom jasný predel medzi západnou a východnou časťou domu, v ktorých dominujú teplé červenohnedé tóny ušľachtilej tuje na podlahe, stenách aj na strope.
Z dispozičného hľadiska je dom rozdelený nie na tri, ale na dve časti – dokonca možno povedať, že je rozpolený. Je to jedna z nemnohých pravidelností. Naopak, proporcie átria, blížiaceho sa kocke, sú jedným z mnohých príkladov unikania od symetrie.
Átrium s permanentne sa meniacim osvetlením vytvára popri výhľade na druhý breh jazera aj alternatívnu hlbokú perspektívu naprieč domom |
Po vystúpení na terasu, vysunutú poza nárožie z chodníka, prekvapí, aká členitá je južná strana domu. |
Pre americké interiéry, ktorými sa architekt inšpiroval, je charakteristický aj mimoriadne riedko rozmiestený nábytok. |
Do západnej polovice patrí vstupná časť s átriom a oddychová zóna. Priechodná knižnica izoluje spálňu od ruchu v dome. Ticho v nej má vďaka beninským bronzom, rituálnemu leopardovi a náčelníkovi s obradnými zbraňami až magický nádych.
Na opačnej strane (pri pohľade zo vstupnej haly vľavo) vystupuje z línie stavby sklené čelo obývacej izby s jedálenskou zónou. Susedná miestnosť, kuchyňa, nie je oddelená priečkou, ale nábytkovou stenou – podobne ako spálňa od knižnice.
Lakovanú nábytkovú stenu, ktorá oddeľuje kuchyňu od obývacej izby, navrhol – tak ako aj niektoré ďalšie kusy nábytku – architekt. |
California dreamin´ alebo Snívanie o Kalifornii
Daniel Sauter, majiteľ ateliéru k-m-architektur v Bregenzi, odkiaľ je do lindauského domu necelá polhodina autom, ho podľa vlastných slov navrhol v štýle rezidencií z 30. až 50. rokov na americkom západnom pobreží. Ak si odmyslíme technicky vyspelý vykurovací systém s tepelným čerpadlom, fotovoltické panely na streche a iné technické a technologické vymoženosti moderného bývania, nezapadajú do tohto štýlu jedine spomínané západoafrické sochy, ktorých čas v interiérovom dizajne prišiel až v sedemdesiatych rokoch, a súčasný šláger, otočný oceľový kozub Fireorb, mimochodom, americkej výroby.
Terasa vysunutá aj so zastrešením poza nárožie slúži ako alternatívny vstup do domu. |
Priestor pred terasou je vyložený štiepaným kameňom, ktorý sa v dobovej kalifornskej architektúre s obľubou používal popri tehle aj na podlahy v obývacích izbách, dokonca aj v spálňach. |
Zasúvacie bočné steny na verande chránia pred povestným silným západným vetrom |
Naopak, v duchu kalifornských modernistických rezidencií je značný priestor okolo nábytku. Pripomínajú ich, samozrejme, aj kultové kreslá manželov Eamesovcov. V staršom modeli s čalúnením z teľacej kože sa ozýva rustikálny dobový moment, pričom kreslo ladí s hovädzou kožou so srsťou Hereford rozloženou pred kozubom. Novšie, azda známejšie kreslo s palisandrovou dyhou obohacuje škálu ušľachtilých odtieňov dreva. Veľké plochy obložené drevom pôsobivo hraničia jednak so svetlými partiami stien, jednak so súvislým zasklením fasády obrátenej k jazeru – nosná konštrukcia s nenápadnými štíhlymi oceľovými stĺpikmi umožnila, aby sklo na celú výšku miestností zaberalo podstatnú šírku domu.
Dva zo štíhlych oceľových stĺpov nesúcich južnú časť domu. |
Pohľad z knižnice na terasu s ikonickým kreslom z päťdesiatych rokov Butterfly chair. |
Brána za roh
Zvýrazniť čo len rohy miestností by znamenalo narušiť panoramatický výhľad, jednu z predností domu. A tak, hoci sklené plochy sú rozlične vysunuté k terase, členitosť priečelia už v neveľkej vzdialenosti zaniká. Pre architekta by však bolo neprípustné, aby dom pôsobil lineárne, až minimalisticky. Určitou výrazovou prostotou chcel totiž dosiahnuť niečo celkom iné ako puristickú redukciu. Tak ako u átria, vďaka ktorému vlastne nemusel členiť bočné fasády oknami, našiel aj tu dôvtipné riešenie: zaclonil obývaciu izbu presahom strechy a zastrešenie aj s terasou predĺžil za obvod budovy. Spojením dvoch vodorovných prvkov vznikla efektná „brána“, pred ktorou sa určite nikto neubráni pohľadu na jazero s vencom Appenzellských Álp, ktoré sa nad ním zaskvejú, keď opadne hmla, a potom cez bránu zahne za roh na terasu.
Spálňu zdobia ďalšie plastiky z beninskej kolekcie: leopard a náčelník s obradným mečom a oštepom.
Nadja Athanasiou
