Rozhovory o stavbe 2: Oceňovaný odborník vysvetľuje, prečo je dôležitý kvalitný projekt domu a kto vám ho urobí

Aký je rozdiel medzi architektom a projektantom? Kde nájsť toho správneho a ako zadať svoje požiadavky? Na tieto a ďalšie otázky odpovedal Eve Fačkovej známy slovenský architekt a profesor na Fakulte architektúry Slovenskej technickej univerzity.

Chcete dom? Koho osloviť – projektanta či architekta?

Aký je rozdiel medzi projektantom a architektom?

Ľ. Z.: My architekti to väčšinou vnímame tak, že projektanti sú absolventi Stavebnej fakulty na STU a architekti sú absolventi Fakulty architektúry, poprípade iných škôl zameraných na architektúru (na Slovensku sú ďalšie dve). Ja v tom v podstate až taký rozdiel nevidím. Proste, „kdo umí, umí“.

Zdroj: iStock

Líši sa nejako náplň práce architekta a projektanta?

Ľ. Z.: V podstate nie, i keď architekti sú jemne umeleckejšie zameraní. Tak to aspoň vnímam ja. Ale dnes sa aj na Stavebnej fakulte vyučuje odbor architektúra, čiže nielen to projektovanie, tá stavebná zložka, ale aj navrhovanie domov, ktoré má v sebe invenciu, kreativitu. Hranice sa stierajú…

Podľa čoho by sa mal potenciálny investor obrátiť buď na architekta, alebo na projektanta?

Ľ. Z.: Vždy je to na konkrétnom klientovi, respektíve investorovi. Ja hovorím o klientoch. Klient niekedy nevie, ako má ďalej postupovať, a zväčša zo zvyku sa obracia na architekta. Dôležitú úlohu pritom často zohráva ústne podanie: keď nejaký architekt robil niekde niekomu dom, obráti sa na neho niekto ďalší. Ono je to vždy individuálne, ale architekt by mal tvoriť priestor, pretože architektúra je tvorba priestoru. A rodinný dom je o priestore.

Zdroj: iStock

Samozrejme, aj výber pozemku, o ktorom ste hovorili na začiatku, je strašne dôležitý. Nebudem sa k tomu vracať, len chcem povedať, že keď máte dobrý pozemok, môžete na ňom navrhnúť/postaviť zlý dom a bude to zlé. Ale keď máte zlý pozemok, darmo urobíte dobrý dom, bude to tiež celé zlé. Vzťah medzi miestom a samotným domom, ktorý by tam mal vzniknúť, je totiž veľmi blízky. Dom vzniká na konkrétnom mieste a to konkrétne miesto vyžaruje nejakého ducha, atmosféru, odborne tomu hovoríme génius loci. A to je to, čo možno bežný klient nevycíti, no mal by to vycítiť dobrý architekt alebo dobrý projektant – čiže posúdiť, čo hovorí o potenciáli pozemku jeho orientácia, konfigurácia a tak ďalej. To sú veci, ktoré istom zmysle determinujú, čo by tam mohlo vzniknúť. Ostatné už je otázkou invencie architekta. A samozrejme, aj otázkou požiadaviek klienta, ktorý môže chcieť veľký alebo malý dom atď.

Oplatí sa hovoriť s architektom pred kúpou pozemku alebo nie?

Je teda potrebné rozprávať sa s architektom ešte pred kúpou pozemku alebo sa stačí na neho obrátiť až potom, keď si klient kúpi pozemok?

Ľ. Z.: Nie je to potrebné, pretože architekt nemá čo hovoriť do toho, aký pozemok si klient kúpi, ale samozrejme, ak sa porozprávajú, je to výborné. Osobne som dokonca zažil aj situácie, keď sa klient so mnou radil, či má kúpiť istý pozemok. Ja som mu poradil, že nie. O 2 roky mi volal, že má iný pozemok. Zavolal ma tam a ja som mu povedal: Tak tento kúpte. A kúpil. Poradiť sa je pre klienta dobré. Lebo keď architekt dostane zadanie alebo vidí „miesto činu“ (ten pozemok), je jeho kreatívnou povinnosťou navrhnúť tam čo najlepší dom. Ak by sa mu ten pozemok nepáčil, tak to nemusí robiť. Iste, aj taká situácia sa mi stala.

Ako dlho trvá projektovanie domu?

Skúste nám opísať, ako prebieha samotný proces projektovania a ako dlho približne trvá?

Je to, samozrejme, individuálne, ale zväčša sa skladá z niekoľkých fáz.

Prvá je invenčná (kreatívna) fáza. Počas nej vzniká architektonická štúdia. Vtedy prebieha intenzívna komunikácia s klientom.

Na tomto mieste trochu odbočím a poviem, že rodinný dom považujem za úplne najťažšie zadanie hlavne tam, kde sú dvaja klienti. Ženy sú úplne iné ako muži, a keď náhodou rozprávajú obidvaja, je to taký príjemný chaos. Preto je to trošku ťažké zadanie. Úlohou architekta totiž je skĺbiť tieto rôznorodé názory dvoch klientov. Všetko sa to deje v prvej fáze, to znamená v architektonickej štúdii.

Zdroj: iStock

Niečo sa však deje ešte pred ňou. A to niečo je spoznávanie sa. Ak klienta nepoznám z minulosti, ešte predtým, ako povie svoje názory na architektúru, mu požičiam nejaké časopisy, nejaké knihy o architektúre. Pomôže mi to spoznať jeho názory na architektúru. Pocity z nej.

Aké sú ďalšie fázy celého procesu?

Ľ. Z.: Keď sa štúdia uzavrie a povie sa, že toto by mohol byť môj dom, nastupujú „normálne“ projektové fázy. Nie je ich málo: je to projekt pre územné konanie, kde sa územne osadzuje dom. Potom je to projekt pre stavebné konanie, kde získavate stavebné povolenie, a potom je to, samozrejme, samotný realizačný projekt, podľa ktorého zhotoviteľ stavby stavia dom.

Zdroj: iStock

Ďalej je ideálne, aby architekt robil aj interiér, pretože pri tvorbe priestoru premýšľa aj interiérovo. Nie je teda celkom správne, keď klient (ale samozrejme, neberiem mu to) zadá jednému architektovi navrhnúť dom a druhému interiér. Ale aj to sa stáva, len potom to je taký miš-maš.

Čo môže byť problém?

Zvyknú nejaké kroky (fázy) časovo natiahnuť oproti pôvodným?

Ľ. Z.: Dá sa to predpokladať, pri niektorých krokoch. Zvyčajne sa veľmi naťahujú konania: územné konanie a stavebné konanie. Kolaudačné konanie sa nenaťahuje, lebo to už máte dom hotový. Najhoršie je to pri stavebnom konaní, keď získavate stavebné povolenie. Malo by to trvať pomerne krátko, 3 mesiace. Niekedy to trvá rok-dva. Ale architekt nevie do toho zasiahnuť.

Tak to je veľmi veľký rozdiel časový rozdiel…

Ľ. Z.: To je veľmi veľký rozdiel. Samozrejme, toto sa už volá inžinierska činnosť, čiže to má na starosti niekto iný, ale ten projektant alebo architekt (je jedno, ako ho nazveme) by mal spolupracovať s tým inžinieringom, to znamená s ľuďmi, ktorí pripravujú dokumentáciu pre to konanie.

Katalógový projekt – áno alebo nie?

Potenciálni investori alebo klienti sa zvyčajne rozhodujú medzi oslovením architekta alebo projektanta, prípadne aj medzi využitím takzvaného katalógového riešenia. Skúste nám stručne opísať, aký je medzi tým rozdiel.

Ľ. Z.: Môžem, aj keď neviem, či som na to úplne ten pravý, pretože som síce urobil pre klientov vyše 20 rodinných domov a klienti sú spokojní, ale nikdy som nerobil katalógový projekt. Je to, samozrejme, vždy vec dopytu, názoru, klienta, jeho finančných možností. No celkom rád to prirovnávam k tomu, že ak má niekto konfekčnú postavu, kúpi si sako v normálnom obchode. Ale ak niekto nemá konfekčnú postavu, má iné nároky, tak si dá ušiť oblek. Je to tak aj s rodinným domom. Ak má klient pomerne špecifické predstavy, čo tam chce, že tam chce bazén alebo priestor pre takú a takú rodinu, je ideálne osloviť architekta alebo s ním komunikovať, aj keď si kúpite katalógový projekt.

Zdroj: iStock

Netvrdím, že takýto projekt je zlý, lebo niektoré katalógové projekty sú veľmi dobré, ale aj tam je možná úprava. V tom prípade oslovujete architekta, ktorý už upravuje prácu niekoho iného. Tu už trošku pokrivkáva prirodzený proces, teda tá komunikácia klienta/klientov a architekta. Stále spomínam tých dvoch klientov, lebo vtedy je to ten pravdepodobne optimálny scenár.

Je pre vás ako architekta lepšie, keď príde investor s jasnou predstavou alebo keď ju nemá a nechá to stopercentne na vás?

Ľ. Z.: Keď sa spätne pozriem na svoje domy, a teraz nehovorím len o rodinných domoch, ale všeobecne o architektonickej tvorbe, ktorú hodnotili aj iní (napríklad rôznymi cenami), tak v podstate zisťujem, že skoro vždy boli najlepšie tie domy, kde som mal absolútnu voľnosť. Čiže ak by som mal na to odpovedať úprimne, bol by som rád, keby mi klient tú voľnosť, slobodu nechal, teda vypočul si názor architekta, projektanta a podľa toho sa potom rozhodoval a komunikoval s ním. Voľnosť je vždy dobrá, ale je pravda, že mal som aj takých klientov, ktorí prišli s konkrétnou požiadavkou. Dokonca som mal úžasný lukratívny pozemok v úžasnej lokalite, dohodnutú cenu s pánom manželom. Prišla pani manželka, ukázala mi katalógový projekt z rakúskej dedinky s rakúskym domčekom, tak som to odmietol, nerobil som to. Ten dom dodnes stojí, urobil ho niekto iný a je strašný…

Je to práve ten katalógový dom…

Ľ. Z.: Architekt to však robil podľa požiadavky pani manželky.

Rozumiem…

Ľ. Z. A je teda hrozný a je pod Slavínom, ale nebudem sa mu venovať…

Koľko stojí projekt rodinného domu

Poďme teda ďalej. Od čoho závisí cena samotného projektu?

Ľ. Z.: Pri projekte domu ide vždy o cenu dohodou, čiže môže stáť euro aj milión eur. Samozrejme, my architekti používame sadzobník na výpočet ceny, bohužiaľ, nemáme od Slovenskej komory architektov určený honorár, ktorý je platný, je len odporúčaný. Zaužíval sa sadzobník, ktorý hovorí, že cena sa stanovuje podľa predpokladaného investičného nákladu a to sa tabuľkovo vypočítava. Nedá sa povedať, že je to 3 až 10 percent ceny domu. Samozrejme, niekedy to platí. Dokonca v minulosti si niektorí architekti pýtali 100 percent, čiže tú istú sumu, ktorú stál dom, ale to hovorím o hlbokej minulosti.

My sa snažíme počítať podľa štúdie. Vychádzame buď z plochy, alebo z obstavaného priestoru, to znamená kubatúry. Predpokladaný investičný náklad sa tiež môže hýbať, pretože podľa toho, či tam dáte plastové okná alebo hliníkové, sa zmení cena. Ale dá sa to odhadnúť natoľko, aby sa podľa toho mohlo postupovať pri výpočte projektových prác. Samozrejme, ako som povedal, je to vždy o dohode – buď to klient akceptuje, alebo mi uberie. Buď sa dohodneme, alebo sa nedohodneme.

Ako by malo vyzerať zadanie pre architekta?

Asi aj z rôznych iných profesií vieme, že pre všetky strany je veľmi dôležité správne zadanie. Ako by malo vyzerať zadanie pre architekta? Dá sa napríklad niekde nájsť jeho vzor? Akým spôsobom ho treba formulovať?

Ľ. Z.: V prvom rade sa musia všetky zainteresované strany dohodnúť medzi sebou. Zase sa vrátim k mužovi a k žene, lebo to asi viacerí poznáme z manželského života. No nakoniec aj tak väčšinou prichádzame k tomu, že to zadanie sa zadefinuje najmä veľkosťou a funkciou priestorov. Určite ho možno definovať aj nejakými príkladmi, ideálne riešenie je, ak s nimi prídu klienti sami.

Trendy v architektúre rodinných domov

Ani architektúre sa nevyhýbajú trendy – prichádzajú a odchádzajú. Aké sú tie súčasné? Čo teraz hýbe svetom?

Ľ. Z.: Pokiaľ viem, dnes už nie sú žiadne -izmy, teraz sa robí architektúra skôr taká racionálna. Miestami síce vyhráva istá poetika. Medzi architektami cítiť snahu urobiť niečo neopakovateľné, iné. A to je presne o tom, prečo nepoužívať katalógový projekt. Áno, chcem mať originálny dom, ktorý ma charakterizuje. Teraz hovorím za klienta, ale to isté platí aj o architektovi. Je, samozrejme, zlé, ak si architekt robí dom pre seba, pretože má robiť dom pre klienta. Zosúladiť to, čo chce architekt a klient, možno vlastne len spomínanou neustálou verbálnou komunikáciou. Z toho potom obyčajne vychádza niečo dobré. Samozrejme, sú aj extrémy, keď architekt urobí presne to, čo chce klient, a naopak, klient zoberie návrh tak, ako to architekt navrhol. Zažil som iba ten druhý prípad…

Zdroj: iStock

A keď teraz nemáme žiadny -izmus, ako hovoríte, a veľmi silno vnímame individualitu človeka/klienta v architektúre, nie je potrebné určiť nejaké hranice? Veľakrát totiž vidíme rezidenčnú architektúru, ktorá doslova vytŕča spomedzi ostatných. Nechýba tam podľa vás predsa len nejaké štýlové zjednotenie?

Ľ. Z.: Ono je to tak, že architekti sú vlastne služobníci, niekto by použil škaredšie slovo, ja hovorím služobníci. Klient diktuje, čo za svoje peniaze chce. A výsledok závisí od vzájomnej komunikácie. Treba to brať tak, že my architekti sme tak trochu (a vlastne dosť) nad vecou. Predstavte si, že príde on a ona, alebo teda klient, a niečo chce. Zaplatí mi za to, ja mu to navrhnem a on to za svoje peniaze postaví. Ešte v tom musí aj žiť a ja som už z obliga. No ale to je presne o tých spomínaných vzťahoch – je to úplne úžasné, keď sa ten klient na vás obráti, zavolá vás k sebe domov na víno. Alebo vy potrebujete ukázať ten dom nejakému ďalšiemu klientovi, on vás tam pustí alebo vám dá ďalšiu zákazku – dom pre svoje dieťa. O tom je v podstate celý život – o vzťahoch. My architekti sme rôzni. Tie vzťahy sú rôzne. To je jasné.

Momentálne veľmi hýbe svetom práve téma udržateľného bývania. Ako čo najudržateľnejšie bývať a stavať? Aké sú bežne aplikovateľné udržateľné riešenia?

Ľ. Z.: Dnes je podľa mňa už povinnosťou architekta urobiť udržateľný dom. Keď robím rodinný dom, musím dávať pozor na to, čo mi už vyplýva aj z legislatívy: musím spracovať energetické posudky atď. Nemôžem si vymyslieť dom, ktorý je celozasklený len tak… Teda môže byť, ale musím navrhnúť aj vonkajšie tienenie… Mal by som navrhnúť dom, ktorý je funkčne normálny, nepoviem nulový, ale nulový v zmysle spotreby energie.

Zdroj: iStock

Tlačí nás totiž situácia vo svete. Dnes si už kupujete elektrické auto. Prečo? No lebo benzín a nafta sú drahé a hľadí sa na ekológiu. Toto sa prenáša aj do stavebníctva: kto môže, tak radšej dá tepelné čerpadlo ako plynový kotol. Toto všetko sú veľké drobnosti, ktoré s klientom musíme odkomunikovať a navrhnúť. A má to aj spomínanú legislatívnu rovinu – úradne sa kontroluje, či som to s tými spotrebami neprešvihol.

Podelíte sa s nami aj o nejaké zaujímavé, úsmevné momenty, ktoré sa vám stali počas vašej architektonickej praxe?

Neboli úplne úsmevné, ale ja som to možno už aj trošku načal pri tom výbere pozemku. Robil som totiž domy aj politikom, hoci som ešte ani nevedel, že sa politikmi stanú. Dokonca aj súčasnému ministrovi som urobil 2 domy, ale on sa až „dodatočne“ stal ministrom. Zažil som však aj takú situáciu, že prišiel za mnou ešte vtedy žijúci Števo Šlachta, že či by som jeho kamarátovi urobil dom. Bol to vlastne politik vtedajšej doby, a keby ma oslovil ten politik sám, asi by som to nerobil. Veľmi príjemne sa s ním komunikovalo a začalo sa to tak, že ma zobral do Záhorskej Bystrice, Strmé vŕšky, pozrieť nejaký pekný pozemok. Mne sa to nepáčilo, tak som tak celý čas ohŕňal, krčil nosom. On to na mne videl, a tak sa ma priamo spýtal, či sa mi ten pozemok nepáči, a ja som pravdivo povedal, že nepáči. Tak on hovorí, dobre, ja ho predám, a keď nájdem dobrý pozemok, zavolám vám. Dva roky nič. Tešil som sa, že mám pokoj. O dva roky mi zazvoní telefón, že mám pozemok, príďte sa pozrieť. Prišiel som sa pozrieť, pozemok bol výborný, kúpil ho, má tam dom. Koniec. Výborná spolupráca.

Ale toto bol prípad, keď si to on a ona rozdelili a on rozhodoval, čiže tam to bolo jednoduchšie. S ním som robil komplet všetko až po rozmiestňovanie obrazov na stene. Čiže to bola taká veľmi príjemná komunikácia. S viacerými klientmi je to tak. Napríklad sme boli kupovať podložky pod poháriky, aby to sedelo s architektúrou. To už je, samozrejme, extrém, ale je to výborné, lebo komunikácia funguje. Sú však aj opačné prípady. Mám také 2 z tých 22 domov. Tam tá komunikácia nefungovala.

Ale stále to je veľmi vysoké percento práve tých pozitívnych príkladov.

Ľ. Z.: Aj ja si myslím. Preto ma to celkom baví. Aj keď ešte raz opakujem, rodinný dom je ozaj ťažké zadanie aj preto, lebo finančne si tam nemôžete vypýtať toľko, ako za banku alebo bytový dom. A je to také osobnejšie.

Tento rozhovor si môžete vypočuť aj ako podcast.

Prečítajte si viac rozhovorov o stavbe

Rozhovory o stavbe 1: Ako neurobiť chybu pri výbere pozemku

Rozhovor pripravila Eva Fačková.
Foto: iStock
Zdroj: môjdom podcast