Dom uzavretý do vlastnej ulity

Mierne zahĺbený dom, uzavretý do vlastnej ulity, bol v tomto prípade presne tým Kolumbovým vajcom, ktoré poskytlo jeho obyvateľom želané pohodlie, a dokonca aj nádherný výhľad – na zeleň, modrú oblohu a do korún stromov. Manuele trochu zjednodušilo situáciu to, že bola stavebníkom aj architektom v jednej osobe, takže realizácia domu sa v rámci daných možností maximálne priblížila k ideálnej predstave o ňom, nič viac tu však jednoduché nebolo.

Nemožný pozemok?
Výborný začiatok!

Postaviť na tomto pozemku dom, v ktorom by mohla príjemne bývať mladá rodina, vyzeralo spočiatku ako nesplniteľná úloha – bol pomerne malý (len niečo vyše 600 m²), v husto zastavanej oblasti. Smerom od ulice chvíľu stúpal, a potom sa zasa zvažoval k severu (severná strana je asi o 1,7 m nižšie než južná, ktorá susedí s ulicou).

Architektka, ktorá tu býva spolu s manželom a dieťaťom, vyriešila problémy spojené so zložitým pozemkom zahĺbením domu pod úroveň terénu a introvertnou dispozíciou, otvorenou do chráneného átria. Zo severu a východu obkolesuje átrium drevom obložený dom, zo západu a juhu (smerom k ulici) vysoké stromy, betónový oporný múr a zvyšok svahu, z ktorého vznikol akýsi zemný val.
Reiner Blunck

Viac fotiek  v albume

V južnej a západnej časti parcely rástlo tiež niekoľko stromov, ktoré chceli zachovať ako úrady a obyvatelia štvrte, tak aj odhodlaní stavebníci. Stará slivka, breza, tuja a borovica teda ostali nedotknuté a dnes dotvárajú intimitu átria a príjemne kontrastujú s jednoduchými líniami stavby.

Architektka, ktorá tu býva spolu s manželom a dieťaťom, vyriešila problémy spojené so zložitým pozemkom zahĺbením domu pod úroveň terénu a introvertnou dispozíciou, otvorenou do chráneného átria. Zo severu a východu obkolesuje átrium drevom obložený dom, zo západu a juhu (smerom k ulici) vysoké stromy, betónový oporný múr a zvyšok svahu, z ktorého vznikol akýsi zemný val.
Reiner Blunck

Ak by mali stavať tak, ako je obvyklé – na úrovni ulice, museli by Manuela s manželom nechať celú parcelu vyrovnať, a vo výsledku by mali za vysoké náklady záhradu v tieni, a južne orientované okná s výhľadom na cestu. Takáto predstava mladú architektku ani jej muža vonkoncom nelákala. Obmedzenia v zadaní však našťastie bývajú účinným motorom kreativity, a aj tu nakoniec prišiel nápad, vďaka ktorému vyťažili z komplikovaných podmienok veľmi zaujímavé bývanie: rozhodli sa dom čiastočne zahĺbiť a vytvoriť átrium, chránené svahom pred ruchom ulice. A život ukázal, že to bola pre rodinu šťastná voľba.

V átriu sa obyvatelia domu cítia chránení – z ulice sem nevidno. Oni však majú výhľad do korún stromov. V lete si užívajú ich tieň, v zime zas holé konáre vpustia do interiéru dostatok svetla. (Pohľad na východnú stranu átria)
Reiner Blunck

Dom neponúka výhľad, aký sa zvyčajne od svahovitého pozemku očakáva. O to dôležitejší bol veľkorysý vnútorný priestor, jeho prepojenie s exteriérom, s pokojnou zónou átria, a tiež zachovanie stromov, ktoré na parcele rástli.
Reiner Blunck

Pravidlá introvertného domu

Pôdorysom v tvare L sa stavba uzavrela zo severu a východu a prostredníctvom veľkých zasklených stien sa otvorila do južne orientovaného átria. Sklo a posuvné dvere tak rozširujú obytný priestor aj do príjemného, preslneného a zároveň chráneného exteriéru. Átrium totiž od ruchu ulice oddeľuje zvyšok svahu – akýsi zemný val porastený stromami, podopretý betónovým oporným múrom. Podstatnú časť prízemia zaberá otvorená kuchyňa a veľkoryso dimenzovaná obývačka, poloha v menšom, východnom krídle jednoznačne oddeľuje vstupnú časť a technické zázemie domu. Poschodie, prístupné schodmi priamo z hlavného denného priestoru, je vyhradené pre súkromnú zónu – spálňu rodičov, hosťovskú a detskú izbu. Medzi nimi má miesto veľká herňa s oknom do átria.

Prechod medzi interiérom a exteriérom je tu úplne plynulý: z prízemia domu sa cez posuvné zasklené steny otvárajú mnohé pohľady na múrmi obklopené átrium, aj viaceré možnosti vyjsť von. (Pohľad z obývačky smerom na juh.)
Reiner Blunck

Keďže dom neponúka klasický výhľad do okolia, bolo vytvorenie pocitu voľnosti a priestrannosti na minimálnej ploche kľúčovou úlohou pre architektku. Manuela Fernández Langenegger to dosiahla jednak tým, že obytný priestor v čo najväčšej miere otvorila, zbavila nábytku a prepojila s exteriérom, jednak farebnosťou a materiálmi, ktoré sú jednotné v celom dome, átrium nevynímajúc.

Z opačnej strany je biely kubus kuchynskou linkou. Vďaka vstavanému nábytku sa obytné priestory vyčistili a pôsobia voľne a veľkoryso, farebná kombinácia bielej, sviežej zelenej a dreva, typická pre celý dom, vnáša do interiéru optimistickú atmosféru.
Reiner Blunck

Úlohy pre biele kubusy

Na logickom dispozičnom členení vnútra domu nie je nič nezvyčajné, iným ho robia až detaily. Zóny vstupu, kuchyne a obývačky vymedzujú v otvorenom dennom priestore iba dva biele kubusy – oba sú vlastne vstavaným nábytkom, majú však aj ďalšie funkcie. Prvý oddeľuje predsieň od kuchyne, zároveň tvorí podstatnú časť ich zariadenia, a navyše sa v ňom skrýva kúpeľňa a komora. V druhom kubuse, ktorý člení denný priestor na kuchyňu s jedálňou a zónu obývačky, sú zakomponované schody do pivnice a na poschodie a zároveň sa využíva aj ako odkladací priestor.

Myšlienka vstavaného nábytku sa objavuje aj v ostatných častiach domu – jeho výroba síce tvorila v rozpočte značnú položku, ale práve vďaka nemu sa interiér v maximálnej miere uvoľnil a zjednotil, takže pôsobí naozaj priestranne.

Asi najdôležitejšou farbou v celom dome je biela. Bielu konštrukciu musel stolár pripraviť dokonca aj pre stolový futbal, ktorý je srdcovou záležitosťou otca rodiny – iba tak sa totiž mohol stať plnohodnotným zariadením obývačky. Možno trochu neobvyklá voľba na umiestnenie „chlapčenskej hračky“ sa osvedčila – dnes je dôležitým miestom stretnutí rodiny aj priateľov a používa sa omnoho častejšie, než keby bol v inej miestnosti.
Reiner Blunck

Pôsobivá trojica

Jednoduchej stavbe dominujú tri materiály, ktoré sa navzájom dopĺňajú a vytvárajú pôsobivé kontrasty: na prízemí je to najmä pohľadový betón, poskytujúci stabilitu a ochranu, a sklo, ktoré spája interiér s exteriérom, na fasáde a poschodí zasa smrekovec, ktorý svojím červenkastým sfarbením vnáša do domu pocit tepla. V duchu jednoduchosti a prirodzenej logiky, ktorá je pre architektúru Manuely Fernández Langeneggerovej typická, určujú vzhľad interiéru aj exteriéru domu rovnaké materiály, aké sa použili na jeho konštrukciu. Betónová podlaha aj strop a steny na prízemí, ktoré kopírujú severnú a východnú hranicu pozemku, sú nielen oporou pre horné podlažie, ale vytvárajú aj pocit bezpečia obyvateľov v ich súkromnom svete, otvorenom do vnútra domu. Tiež múry, ktoré lemujú átrium, sú betónové. Vytvorila sa tým zrejmá nadväznosť medzi exteriérom a interiérom a obytný priestor sa opticky zväčšil. Na rozdiel od drsného a stabilného prízemia sú na poschodí s trochu inou funkciou a ľahkou drevenou konštrukciou použité ľahšie, teplejšie materiály – v interiéri asi najsilnejšie pôsobí podlaha zo smrekovcového dreva, ktoré tiež odkazuje na fasádu domu.

Zelenú farbu využila architektka ako akcent, ktorým zdôraznila zóny s rôznymi funkciami – obklad v kúpeľni na poschodí je logickým pokračovaním farebnej línie z ostatných priestorov domu.
Reiner Blunck

Zelená červená niť

Rovnako ako materiály sa aj jednotná farebnosť vinie celým domom ako červená niť. Alebo skôr zelená. Svieža zelená, manželova obľúbená, je totiž farba, ktorú Manuela využila na zdôraznenie rôznych zón obytného priestoru – vstupnej časti, kuchyne či kúpeľní.

Asi najdôležitejšou farbou je však v tomto dome biela – biele sú steny a stropy na poschodí aj vstavaný nábytok v celom dome, na jar sa dokonca môže rodina architektky tešiť z bielych kvetov – na dvore a pozemku totiž vysadili bielo kvitnúce stromy.

Z poschodia je výhľad do chráneného átria, za pekného počasia vidieť až na vzdialené pohorie pri Stuttgarte. Zelená strecha patrí k prirodzeným ekologickým prvkom tejto stavby podobne ako tepelné čerpadlo, ktoré sa využíva na vykurovanie aj ohrev vody, južne orientované izolačné trojsklá, či ohľaduplný prístup k stromom.
Reiner Blunck

Architektka Manuela Fernández Langenegger je napoly Španielka, napoly Švajčiarka. Narodila sa v Juhoafrickej republike, študovala v Seville a dnes učí na univerzite v Stuttgarte. Pôsobí tiež v architektonickom ateliéri Zelle3. Podľa nej má byť architektúra priestorom na život – jednoduchým a čistým, nie však chladným a sterilným, ale takým, v ktorom sú prvoradé funkčnosť a redukcia až na samotnú podstatu. Kým sa usadila v Nürtingene, malom mestečku neďaleko Stuttgartu, žila vo viacerých veľkomestách – v Johannesburgu, Madride, Las Palmas či Seville. Reiner Blunck Architektka Manuela Fernández Langenegger je napoly Španielka, napoly Švajčiarka. Narodila sa v Juhoafrickej republike, študovala v Seville a dnes učí na univerzite v Stuttgarte. Pôsobí tiež v architektonickom ateliéri Zelle3. Podľa nej má byť architektúra priestorom na život – jednoduchým a čistým, nie však chladným a sterilným, ale takým, v ktorom sú prvoradé funkčnosť a redukcia až na samotnú podstatu. Kým sa usadila v Nürtingene, malom mestečku neďaleko Stuttgartu, žila vo viacerých veľkomestách – v Johannesburgu, Madride, Las Palmas či Seville.