Toaletná história

Aký vlastne bol vzťah našich predkov k hygiene? Veľmi rôznorodý – záležalo na osobnosti konkrétneho človeka aj jeho spoločenského postavenia (podobne ako dnes), ale aj na období a mieste, a z toho vyplývajúcich zvyklostí a kultúrnych podmienok. Vôbec pritom neplatí priama úmera medzi výškou letopočtu a vyspelosťou hygienických zariadení. V priebehu vekov sa vzťah ľudí k vode menil skôr po akejsi sínusoide.
 

204389	204391
Aj na našom vidieku patrilo kúpanie a umývanie do kuchyne. Ukážka z roku 1910.	Kúpeľňa z 50. rokov minulého storočia.

Napríklad minojská (krétska) civilizácia približne v 18. až 15. storočí pred n. l. patrila k pomerne čistotným – v paláci v Knósse bola vybudovaná rozsiahla vodovodná a kanalizačná sieť z keramických potrubí, používali sa splachovacie záchody a vo vykachličkovaných kúpeľniach boli sprchy. Dá sa povedať, že ich hygienické návyky a zariadenia by nám boli veľmi sympatické.

204375

V hlbokom stredoveku, teda o viac ako 2 500 rokov bližšie k súčasnosti, však mali v Európe diametrálne odlišné predstavy o čistote, než sú naše dnešné. Na hradoch sa výkalmi „skrášľovali“ múry pod takzvanými prevétmi a nedostatočná hygiena bola aj jedným z dôvodov úspešného šírenia ničivých epidémií, v stredoveku takých častých. V 15. storočí renesancia pomaly vzkriesila aj kladný vzťah ľudí k vode a čistote tela, neskorší barok bol, naopak, známy svojou voňavkovou pseudohygienou a škrabadlami, ktorými sa riešili niektoré dôsledky priveľmi zriedkavého umývania. Od 16. storočia boli totiž v Európe kúpanie a akýkoľvek kontakt kože s vodou trestné, neskôr dokonca cirkvou zakázané. Akademická medicína zastávala názor, že nákazy a choroby sa do tela naplavujú vodou. Umývať sa mohli iba ruky a zuby. Čistiace účinky vody nahradili nová bielizeň, púder a parfém (alebo skôr maskovali ich absenciu).

204376

V polovici 18. storočia, v období osvietenstva, sa s mottom Späť k prírode myslenie a vzľah ľudí k hygiene opäť pozvoľna menil. Vtedy postavili v Paríži na Seine prvé kúpeľné lode, v ktorých sa filtrovaná riečna voda používala na kúpanie. Koncom 18. storočia už očistné kúpele požadovali všetci progresívni lekári, ktorí zastávali názor, že národy, ktoré sa kúpu, sú zdravšie než tie, ktoré to nerobia. Avšak túžba po zdravom tele nebola v celej Európe až taká bežná. Napríklad ešte v druhej polovici 19. storočia (čo bolo relatívne nedávno), keď prišla do Viedne cisárovná Alžbeta, populárna Sissi, nenašla na zámku ani jedinú kúpeľňu. František Jozef I. si totiž vystačil s lavórom. Sissi si teda musela vybaviť vlastnú kúpeľňu, ktorá vyhovovala jej predstavám.

Po francúzskej revolúcii pripadla úloha predskokana vo veciach hygieny obyvateľom Paríža – existovalo tu viacero vaní v súkromných domoch aj verejných kúpeľov. Boli však k dispozícii len malému okruhu osôb, pretože ich použitie stálo asi päťnásobok dennej mzdy. Kto si mohol dovoliť vlastný kúpeľ, nechal si vaňu s horúcou vodou priniesť do domu. Voda sa ešte musela nosiť do domov vo vedrách zo studní, takže teplý kúpeľ ostal vyhradený len bohatým ľuďom s dostatkom služobníctva.

204385

S industrializáciou získala aj špina novú kvalitu a v priemyselnom Anglicku sa v polovici 19. storočia robila náprava vďaka verejným národným kúpeľom. Vznikali prvé kúpele a práčovne pre pracujúcich, ktorí sa tu mohli za lacný peniaz okúpať a vyprať si bielizeň. Postupne teda kúpeľne začali zostupovať od vyšších vrstiev spoločnosti „smerom k masám“. Pravdou však je, že návraty k historickému luxusu sa nám dnes pozdávajú viac než inšpirácia v kúpeľniach chudoby.

Článok bol uverejnený v časopise Môj dom.