Vlastnoručne zrekonštruovaný vinársky domček v Pezinku
Zuzka sa okúňala nasledovať umeleckú dráhu rodičov a príbuzných. Snívala o všelijakých povolaniach, kde by sa mohla stretávať s ľuďmi a putovať svetom. Nakoniec si ju maľovanie našlo na „Kanároch“. Odtiaľ si závislosť od čarovania s farbičkami priviezla domov do svojho nedávno zabývaného podnájmu nad galériou.
{R1}
Zuzkini rodičia – ľudkovia z rodu tvorivých a presťahovalci z paneláka – žijú, maľujú, pečú keramiku a z času na čas premiestnia nejakú priečku alebo starožitnú skriňu do ešte výhodnejšej polohy vo vlastnoručne zrenovovanom vinárskom domčeku neďaleko pezinského námestia.
Donedávna mala aj Zuzka Poláková u nich svoj ateliér. Trvalo však len poldruha roka, kým sa celkom nezabývala v samostatnom podnájme v priestoroch nad galériou vo vyše tristoročnom meštianskom dome. Kým sme sa vyzvedali, ako je to s ich galériou na prízemí, vysmiata výtvarníčka zabehla zaliať kávu k malej kuchynskej linke pri vstupných dverách. (Naliala aj červené.) Má tu výhľad na kostolné strechy a do tichého dvora, do toho istého ako oknom z netradičnej spálne. Tú si zariadila v aristokraticky bohémskom štýle: namiesto lôžka s baldachýnom si vystačila s matracom na podlahe a namiesto barokového nábytku zdobí jej domov zmes zariadenia z prelomu 19. a 20. storočia a mladších nábytkových kusov, ktoré pripodobila svojmu farebnému vkusu a svojskému rozprávkovo-fantazijnému štýlu.
Maľuje so slnkom
Slnko sa tu o kamenné múry opiera celou silou. Zohrieva dom a byt, presvetľuje neveľkými oknami obrátenými na juhozápad. Svetlo z okna sa pristaví najprv na farbách a štetcoch porozkladaných na stolíku, kĺže po maľovaných rámoch, ktoré onedlho ozdobia steny hotela Rezidence na strednom Slovensku, pristaví sa na práve rozmaľovanom motíve stromu: „Florálna tématika sa mi maľuje a predáva najlepšie. Ak záujemcovia chcú – on a ona nejaký pohodový motív, na strome sa vždy zhodnú. Takéto obrázky spolu s rámami, ktoré sú ich súčasťou, sa znesú s čistým moderným, ale aj dobovo či vidiecky štylizovaným interiérom.“
Zuzka sa od mamy Dany priučila, ako dôkladne natiahnuť plátno do rámu a ako natrieť podmaľbu, ktorá sa začerstva rozteká ako riedke cesto. Po zaschnutí základného náteru nanáša Zuzka akrylmi na plátno obrázkovú pohodu. Jej akrylové maľby sa rady vyfarbujú do sýtych odtieňov podľa Zuzkinej vôle a inšpirácie. Len niekedy, keď obrazy vznikajú na objednávku, ich farebnosť zjemnie do pastelova. V obývačkovo-ateliérovom kútiku a v dobrom rozmare sa tu niekedy tvorí aj do hlbokej noci. Napriek tomu Zuzkine plátna slniečkovo žiaria.
Haluzné a iné inšpirácie
„Aj starý otec z maminej strany má výtvarné vlohy. Hoci nikdy nemaľoval na plátne, vyrobil si nábytok, kovovú kostru stoličiek pekne skombinoval s koženkou. Nie je teda pravda, že ak ľudia netvoria umelecké predmety odmala, tak v dospelosti to už nikdy nedoženú. Steny, obrazy, byty, domy – všetky majú mať svoju farebnosť. Tú určuje intenzita svetla, blízkosť iných predmetov a povaha ľudí. Ak ide o objednávku obrazu alebo maľovaného nábytku, musím sa krotiť, hoci sama mám rada sýte farby. Mama má v obľube jemnejšie.“
Čačky-mačky, stromy a hrušky, nočné stolíky a zrkadlá, vtáčie a rybie pózy, okenné rámy a čelá postelí. Všetko sa stretne v galérii U troch ružičiek a najmä v domácom prostredí Polákovcov a u pána majstra Vyhnálka, manžela staršej Polákovej. Veci ožijú, výtvarné kompozície zútulnia interiér, rozprávajú sa tu príbehy farbami, pocitmi a srdcom.
Zo sveta do pezinského Rozprávkova
Vyštudovala maľbu na keramiku. Túžila skôr po iných ako umeleckých povolaniach. Chcela byť v kontakte s ľuďmi, cestovať a poznávať svet ako letuška alebo tlmočníčka. V zahraničí sa učila cudzím rečiam, pozorovala cudzie zvyky a obyčaje, nejaký čas bola aj opatrovateľkou detí, popritom tvorila šperky. Viedeň, Ženeva, Kanárske ostrovy. Na ostrovoch predsa len začala maľovať, a tak prišlo na splnenie predstáv rodičov o Zuzkinej kariére, i keď nikto z rodiny a ani Zuzka sama si už nemysleli, že skúsenosť tak ďaleko od domova ju privedie k maliarskemu stojanu. „Žila som trinásť rokov v zahraničí, vlastne som si naplno s rodičmi ani veľmi neužila bývanie v rodinnom dome. Odišla som ešte v časoch, keď sme bývali v paneláku. Po čase mi chýbali priatelia, domov. Som typ, ktorý príliš nestavia na racionalite. Moja cesta životom, ale aj vzhľad domova pochádzajú zo srdca. Mne i rodičom sú inšpiráciou príroda, stavby pod klenbovými oblúkmi, páči sa nám tajomno starých dverí, dvierok, okenných rámov, okeníc, grify malieb na starom porceláne a neopakovateľnosť vecí dennej potreby, ktoré sú pripomienkou zašlých čias.“ Tým záhadným veciam vedia dievky Polákové a pán Vyhnálek vdýchnuť nový život. Po dotyku s ich umením a vďaka umeleckému patinovaniu nás zavedú polákovské obrázky a nábytky do fantastického sveta. Stačí privrieť oči, preniesť sa s nimi do iného časopriestoru… Vedátor by povedal: magický realizmus!