Tropické rastliny

09.02.2009  |     

Už oddávna sa šľachtitelia snažia vypestovať rastliny s väčšími a farebnejšími kvetmi – a aj farebnosť listov je u mnohých rastlín výsledkom dlhoročného cieľavedomého šľachtenia. Marantovité rastliny (čeľaď Marantaceae), ktoré pochádzajú z tropických oblastí Južnej Ameriky, ale tiež z Ázie a Afriky, majú pozoruhodnú farebnosť a pestrosť listov z prírody.

Tieto rastliny však neboli vždy len ozdobou domácností a pýchou ich pestovateľov. Dôvody, prečo sa niektoré z nich celé roky tešili všeobecnej obľube, sú oveľa prozaickejšie. Využívali ich hlavne juhoamerickí Indiáni. Maranta trsťovitá ukrýva v pôde článkovaný pakoreň, ktorý je po tepelnej úprave jedlý. Obsahuje kvalitný škrob.


Z listov niektorých rastlín rodu Calathea plietli Indiáni košíky, s čím súvisí aj pôvod mena tohto rodu. V gréčtine kalathos znamená práve košík. Až na konci minulého storočia sa niektoré maranty (ako sa im všeobecne, ale trocha nepresne hovorí) dostali do povedomia. Najprv do skleníkov a neskôr aj do domácností. Maranty naozaj stoja za pestovanie, ale v našich bytoch často trpia suchom, hlavne pri ústrednom vykurovaní. Ideálnym prostredím je izbový skleník či vitrína alebo aspoň častejšie kropenie.

Maranta

Z marantovitých rastlín sa najčastejšie pestujú práve maranty. Na rozdiel od ostatných zástupcov tejto čeľade o nich nájdeme zmienku aj v staršej literatúre. Maranta leuconeura ,Kerchoveana’ má na obidvoch stranách stredného rebra tmavozelené až tmavohnedé škvrny. Ich počet býva najčastejšie desať. Holanďania jej hovoria „rastlina desiatich prikázaní”.

Ešte atraktívnejšie sfarbenie listu má Maranta leuconeura ,Tricolor’ alebo tiež ,Fascinator’. Táto odroda má na listoch kombináciu tmavozelenej a svetlozelenej farby s výrazne červenou žilnatinou. Navyše, listy majú pozoruhodnú schopnosť reagovať na svetlo a tmu: na svetle rastlina skláňa listy dolu – pri zatemnení ich vzpriami. Maranty pestujeme na svetlom mieste, nie však na priamom slnku. Vyžadujú si izbovú teplotu a už zmienenú vyššiu vzdušnú vlhkosť. Nízka vzdušná vlhkosť sa prejavuje hnednutím listov od ich okraja. V lete ich výdatne zalievame, počas zimného obdobia zálievku mierne obmedzíme.

Ctenanthe

Čím sa tieto rastliny líšia od ostatných marantovitých? Predovšetkým svojím vyšším vzrastom. Ctenanthe pilosa ,Golden Mosaic’ má listové čepele dlhé až dvadsať centimetrov. Na nich sú nepravidelné tmavozelené, svetlozelené a žlté škvrny. Pestujeme ju na svetlom mieste, často kropíme. Teplota by ani v zimnom období nemala klesnúť pod 15 °C. Ctenanthe setosa alebo C. oppenheimiana a C. burle-marxii sa pestujú podobne, znášajú však prezimovanie aj pri teplote okolo 12 °C. Listy majú, pre zmenu, pravidelnú tmavozelenú a svetlozelenú kresbu.
 

 
Ctenanthe pilosa ,Golden Mosaic’   Ctenanthe burle-marxii

Stromanthe

Najčastejšie sa pestujú kultivary druhu Stromanthe sanguinea. Tmavozelené čepele menej nápadnou kresbou vyrastajú na vínovočervených listových stopkách. Aj spodná strana listu je vínovo červená. Pretože vo svojej domovine rastie pôvodný druh na okraji lesov a krovín, príliš prudké, napríklad ranné slnko, mu neprekáža. V zime znáša pokles teploty až na 11 °C. Vyššia vzdušná vlhkosť je však potrebná.

Kalatea

Najpočetnejším rodom rastlín z čeľade marantovitých je Calathea. Zahŕňa približne 150 druhov, ktoré divoko rastú v trópoch Ázie, Afriky a Južnej Ameriky. Výnimku tu tvorí Calathea crocata, ktorá sa ako jediná pestuje pre nápadné kvety. Niekedy sa označuje ako „koruna Inkov”. Žiarivo oranžové listene, ktoré tvoria najnápadnejšiu časť kvetenstva, pripomínajú pri troche fantázie kráľovskú korunu. Vlastné kvety sú drobné a nenápadné. Tento druh je na pestovanie, bohužiaľ, dosť náročný. Vyžaduje celoročne vysokú vlhkosť vzduchu. Aby sme docielili kvitnutie rastliny, musíme „skrátiť” deň. Najlepšie v čase od augusta skrátime rastline deň na 10 hodín zakrytím nepriehľadným krytom. Približne po mesiaci sa začínajú tvoriť púčiky.

Calathea lancifolia má štíhle, zvlnené listy s výraznou kresbou. Rubová strana je vínovočervená. Calathea pseudoveitchiana má pomerne veľké listy a dorastá temer do metrovej výšky. Listy sú takmer vzpriamené. Calathea zebrina upútava pozornosť predovšetkým svojimi listami: majú zamatový povrch, sú dlhé až pol metra a neobyčajne citlivé. Výška rastliny sa je tiež okolo jedného metra. Vyžaduje si teplotu minimálne 18 °C.

Na našom trhu sa objavujú aj Calathea lietzei, C. makoyana, C. orbifolia, C. roseopicta, C. rufibarba, C. sanderiana, C. warscewiczii. Pravidlá pestovania sú podobné, ako sú opísané pri Calathea crocata. Staršie rastliny môžeme rozmnožovať delením trsov na jar pri presádzaní. Každá dcérina rastlina musí mať aspoň jednu hľuzu, ktorú vysadíme do kvetináča a mierne zalievame. Substrát nesmie vyschnúť.


Foto: autor
Zdroj: Jan Stanzel

Mohlo by vás tiež zaujímať:

Foto dňa

Rozsiahly dom na samote sa ukrýva pod zelenou strechou

Najnovšie knihy a časopisy

Najnovšie príspevky