Pre mnohých som iba poštár Janko

Pre mnohých som iba poštár Janko

27. 11. 2007
Zdieľať

Môže sa stať, že zazvoní aj pri vašich dverách. Nie ako smetiar, ktorým chcel byť ako dieťa, ale ako poštár. Niektorí ho majú radi, iní nie. Každú situáciu sa snaží zľahčiť a neľutuje nijaké rozhodnutie, ktoré v živote urobil. Stále sa pohybuje na hranici medzi umeleckým a reálnym svetom, za čo vďačí vyštudovanej produkcii na VŠMU. Aký je v skutočnosti a čo jeho práca poštára v relácii Pošta pre teba zahŕňa, nám prezradil Janko Gordulič.

Čím ste chceli byť, keď ste boli malé dieťa?

Smetiarom, lebo sa mi strašne páčilo to naskakovanie a vozenie sa vzadu na smetiarskom aute. A dopravným policajtom, keďže som chcel dať pokuty svojim učiteľkám, ktoré mi robili problémy na základnej škole, respektíve stáli v ceste, keď som ja robil problémy. (Smiech.)

Dokázali by ste robiť v živote aj skutočného poštára alebo iba poštára v divácky obľúbenej relácii Pošta pre teba?

Asi by som to nevydržal. Stále tá istá cesta, v zime zima, v lete teplo, 50-kiloví domáci miláčikovia… Verím, že tá práca má svoje čaro, ale neverím, že by som si ho vedel vychutnať.

Začnime však pekne po poriadku. Aký bol váš ďalší plán po strednej škole? Čo vás viedlo na VŠMU?

Asi podobne ako mnohí, až na niektoré výnimky, nevedel som čo ďalej. A tak som sa – ako mnohí z nás – spýtal mamy. (Smiech.) Ja som sa stále „hrabal“ na herectvo, ale keďže mama vo mne zahliadla záblesk organizačného talentu a vždy chcela, aby som si urobil „slušnú“ školu a vedel robiť „dačo poriadne“, spolu s hercami v dabingu ma presvedčila, že hercom môžem byť aj bez tejto školy, ak budem tak veľmi chcieť. Vyšla z toho produkcia – bol som v dennom kontakte s „bohémami“ a zároveň som mal prednášky z marketingu, manažmentu či dejín filmu.


Pre mnohých som iba poštár Janko

121277

Tip: Všetok nábytok a bytové doplnky na jednom mieste

Asi každý vie, že umenie na Slovensku pokrivkáva, a tak si mnohí absolventi hľadajú uplatnenie v úplne inej pracovnej sfére. Vybrali by ste si teraz, s odstupom času, nejaký iný odbor či, nebodaj, inú vysokú školu?

Určite by som si nevybral nič iné. Prostredie VŠMU, nech si hovorí kto chce, čo chce, bolo pre mňa veľmi inšpiratívne. Niektorí pedagógovia mi naozaj otvorili oči, naučili ma za filmom vidieť oveľa viac ako predtým. S mnohými spolužiakmi z mojej, ale aj z iných katedier som v úzkom kontakte a spolupracujeme na rôznych projektoch. Aj keď teraz robím niečo iné ako produkciu, tento odbor mi dovoľuje dívať sa na veci, stojac na pomyselnej hranici medzi svetom umenia a svetom reálnym – viem premýšľať nielen nad umeleckou a vypovedacou hodnotou, ale aj nad výrobnými nákladmi a možnosťami realizácie.

Do povedomia ste sa dostali najmä vďaka relácii Pošta pre teba, kde robíte takzvaného poštára a odporúčate divákom pozvania do relácie od ich blízkych. Ako ste sa k tomu vlastne dostali?

Pred nakrúcaním bol minikasting, na ktorý dostalo pozvanie niekoľko vybraných ľudí, medzi nimi aj ja. S režisérom som sa spoznal na festivale ArtFilm, kde som uvádzal filmy, a tak ma naň zavolal. Deň predtým som bol na dosť divokej párty, prišiel som domov o šiestej ráno, ľahol si spať, zaspal som a potom neosprchovaný (ale aspoň v čistom oblečení) utekal na kasting. Verte, nebolo mi všetko jedno. Ale podarilo sa.

Začiatky tejto relácie sprevádzal pomerne veľký škandál, keď jeden z príbehov bol umelo vykonštruovaný a dvaja mladí protagonisti, mimochodom, študenti herectva, v ňom mali „zahrať“ ľúbostný pár. Aj keď táto relácia vtedy ešte nemala svojho pravidelného diváka, mnohých to už zo začiatku odradilo. Prečo sa podľa vás televízia rozhodla pre takýto úvodný krok?

Takmer každej relácii treba na začiatku pomôcť. Pošta pre teba mala potenciál na rast, keďže však ľudia reláciu nepoznali, napriek promokampani sa do nej prihlásilo len zopár ľudí. My sme na začiatku potrebovali nakrútiť aspoň dve až tri pokračovania, no nemali sme dostatok príbehov. Pre túto situáciu bola aj priamo v produkčnej „biblii“ k programu uvedená možnosť angažovať hercov, aby v podstate predviedli, ako by mohli príbehy v Pošte vyzerať. Je to štandardný postup pri nakrúcaní pilotných dielov a používa sa všade vo svete. Väčšinou sa o týchto veciach divák nikdy nedozvie. Výber známych hercov bol trochu nešťastný, v danej situácii to však bolo jedno z najlepších východísk a myslím, že to v konečnom dôsledku dopadlo dobre. Relácia sa rozbehla a táto situácia sa už nikdy nemusela zopakovať.

Nakoniec sa z tejto relácie stal divácky úspešný formát s autentickými výpoveďami a často prepletenými osudmi ľudí. Vašou úlohou je vyhľadať a doručiť pozvanie do relácie, no na obrazovke sa objavujete len krátky čas. Čo vaša úloha poštára v sebe naozaj zahŕňa aj mimo obrazovky?

Je to najmä veľa, ale naozaj veľa cestovania. Počas nakrúcania vstávame niekde medzi štvrtou a siedmou ráno a za deň urobíme okolo tisíc kilometrov a navštívime asi päť až šesť ľudí. Moja práca je hlavne o tom „byť pripravený“ v konkrétnych chvíľach, keď vyrážame za naším adeptom. Nech je cesta akokoľvek zlá, ja som akokoľvek unavený a mám trebárs zlú náladu – na mojom vstupe, ktorý netrvá dlhšie ako niekoľko sekúnd, to nesmie byť vidno.

Ako väčšina oslovených ľudí reaguje? Ako vás vnímajú?

Ľudia reagujú rôzne, podľa toho, kto má čo za ušami. Niektorí nás už poslali svinským krokom preč. Iní sa tešia, pretože ich čaká prekvapenie. Ďalší zase nikdy nestret­li nikoho z obrazovky naživo, a tak je to pre nich malý sviatok. V každom prípade si ma ľudia idealizujú. (Smiech.)

Už sa vám stalo, že vám hrozilo aj nejaké to zaucho?

Samozrejme, boli aj takéto situácie. Našťastie, náš produkčný aj kameraman posilňujú a ja viem rýchlo utekať, takže k fyzickému stretu ešte nikdy nedošlo. Niekedy sa ľudí snažíme nájsť a nakrútiť za každú cenu, a oni – namiesto toho, aby nám jednoducho povedali, že si neželajú byť v TV – sa schovávajú za záclony a zamykajú pred nami dvere. Máme však svoje hranice – veď relácia má potešiť, a nie provokovať, na to sú tu iné formáty. (Smiech.)

Silné emócie, slzy šťastia i dojatia patria k najsilnejším stránkam programu, do ktorého si ľudia pozývajú svojich známych, blízkych, ktorým sa chcú poďakovať či požiadať ich o odpustenie. Dalo by sa povedať, že vážnosť situácie istým spôsobom zľahčujete. A predsa, zažili ste v relácii situáciu, keď sa aj vám tisli do očí slzy?

Samozrejme, že boli príbehy, ktoré ma oslovili, a bolo ich viac. Boli aj príbehy, ktorých aktérom som nerozumel – mal som pocit, že im ide skôr o nich samých, ako o osobu, ktorú si pozvali. Ale snažím sa to brať, ako to príde. Som ako chirurg, ktorý sa národnému umelcovi venuje rovnako ako robotníkovi z bane. Usilujem sa nebrať si osudy ľudí príliš k srdcu a namiesto plaču a prežívania ich emócií sa chcem dívať na situáciu s chladnou hlavou a vziať si ponaučenie.


Pre mnohých som iba poštár Janko

121275

Ako vás vnímajú vaši rovesníci?

Bežne po mne pokrikujú v baroch, v meste či kdekoľvek. Niektorí sú prekvapení, že nechodím stále v červenej čiapke, z iných nakoniec vylezie, že sledujú každú Poštu pre teba, a začnú sa ma vypytovať na konkrétne príbehy. A niektorí sa vedia nad moju úlohu v televíznom program povzniesť a rozprávajú sa so mnou ako s každým iným bez zbytočných poznámok a komentárov. Tých mám najradšej.

Na túto reláciu si brúsili, respektíve brúsia zuby aj konkurenčné televízie, keďže sledovanosť je naozaj obdivuhodná. Čo je na tom pravdy?

Brúsiť si mohli a môžu, Slovenská televízia však má predkupné právo na ďalšiu sezónu, a teda právo ako prvá sa rozhodnúť, či v relácii chce, alebo nechce pokračovať. Toto predkupné právo bolo doteraz vždy uplatnené a nikdy sa reálne neuvažovalo o prechode do inej televízie. Katka dostala nejaké ponuky, ale v tých išlo o diskusné relácie, nie o Poštu.

V čom vidíte zásadné rozdiely medzi českou a slovenskou Poštou pre teba? Samozrejme, okrem moderátorov…

Českú Poštu pre teba takmer vôbec nesledujem. Z počutia však viem, že zatiaľ čo u nás je to skôr o milých a príjemných príbehoch, v Čechách aj zatínajú do živého.

Okrem tejto práce sa venujete aj iným činnostiam, s TV JOJ napríklad spolupracuje na dramaturgii a scenároch programu Veľký hráč. Chcete sa tomu venovať aj v budúcnosti?

Program Veľký hráč bola veľká skúsenosť. Písať pravidelne scenár k relácii, v ktorej sú rovnaké pravidlá a rovnaký herný systém a pritom v nej stále objavovať niečo nové, nie je ľahké. V súčasnosti sa venujem najmä písaniu scenárov a dramaturgii, pretože ma láka zúčastňovať sa na vymýšľaní toho, čo sa bude na obrazovke diať. Spolupracujem na scenári k Mafstory, na novej televíznej hre a na firemných eventoch. Spolupracujem aj na projekte videoblogov pre server sme.sk. Baví ma robiť veľa vecí, pretože v jednej nachádzam inšpiráciu na druhú.

Vaša mama Štefánia Gorduličová je uznávaná dabingová režisérka. Nerozmýšľali ste o nejakej spolupráci? Vyskúšali ste si už nejakú prácu v dabingu?

S mamou som niekoľkokrát spolupracoval, ale nikdy nie pravidelne a dlhodobejšie. Samozrejme, že som si prácu v dabingu vyskúšal. Zopárkrát som doniesol v Priateľoch pizzu a „strihol“ som si úlohu Elvina v Show Billa Cosbyho a iné malé úlohy.

Otázka na inú tému: Kde v súčasnosti bývate a čo všetko si viete opraviť či zmajstrovať sám?

Už dva roky bývam vo svojom „hypobytíku“ v Bratislave-Novom Meste. Mám to tu naozaj rád a električkou som za desať minút v centre. Pravidelne skladám IKEA nábytok – lego pre veľkých chlapcov (smiech), viem vŕtať do steny, už som aj niekoľkokrát maľoval a po otcovi – elektrikárovi mám teoretické základy ohľadom výmeny lustra, zásuviek či opravy televíznych káblov. Väčšinou však veci nechávam na ľudí, čo sa nimi živia. Verím v deľbu práce a v myšlienku, že každý by mal robiť to, v čom je dobrý.

Na záver si dovolím položiť otázku: Aké je vaše vysnívané bývanie a čo by v byte alebo v dome vašich snov nemalo chýbať?

Sto metrov štvorcových, veľká terasa, mohol by byť kozub a nesmie chýbať pracovňa, respektíve herňa s počítačom, ani umývačka riadu a veľká vaňa (aspoň pre dvoch). (Smiech.)

Kategória: Nezaradené
Tagy: rozhovor
Zdieľať článok

Diskusia